a druhou v neznáme. To prvé je dedičstvo, druhé je tvorené aktívnym bytím. Rozprávanie o dedičstve je rozprávaním príbehov. Porozprávať však vieme iba časť svojho príbehu. Zvyšok je ukrytý v nevedomí, alebo v neznáme.
Udalosti „veľkého tresku“ po Novembri 1989 sú však dostatočne čerstvé a generácia 89 nemlčí, pokiaľ ešte žije.
Správne by bolo hovoriť o tej časti generácie 89, ktorá sa podieľala na zmene režimu a transformácii československej spoločnosti. Boli to predovšetkým občianske a politické hnutia Občianske fórum, Verejnosť proti násiliu a Maďarská nezávislá iniciatíva plus pestrá plejáda občianskych zoskupení a pomerne malá skupina ich lídrov a jednotlivcov, ktorí sa angažovali „na vlastné triko“.
Hovorím o období po prvé slobodné voľby v lete (jún) 1990, keď bol definovaný ústavný rámec transformácie spoločnosti a jeho hlavné piliere (odstránenie článku o vedúcej úlohe Komunistickej strany z Ústavy, rovné formy vlastníctva a pravidlá transformácie ekonomiky, odpolitizovanie školstva, náboženské, politické, menšinové práva, nezávislosť médií a podobne. Slovo „definovaný“ však neznamená aj uskutočnený.
Podstatný bol morálny étos zakotvený do počiatkov prechodu od totalitného politického režimu k liberálnej demokracii. Bol to práve tento étos, ktorý, aspoň na niekoľko chvíľ, dokázal zmobilizovať občanov a vytvoriť kultúrny gén (mém) pre obdobie zásadných zmien spoločnosti. Mýtus „nežnej revolúcie“ za zapíše do dejín ako pozitívny príbeh – nenásilná revolúcia. Jedna z mála.
Prečo mýtus? Mýty, legendy, symboly a rituály tvoria dejiny. Moju generáciu (narodil som s v marci 1945) zasiahli „naživo“ predovšetkým udalosti z augusta 1968 a novembra 1989. „Pražskú jar“ dnes vnímame ako krátke „nadýchnutie“ po dvoch desaťročiach neslobody. Bolo ukončené násilne. November 1989 ukončila „štandardizácia“ politiky. Symbolom „Pražskej jari“ je komunista Alexander Dubček. Symbolom „Nežnej revolúcie“ je disident Václav Havel.
Dobové interpretácie sa opierajú o aktuálne dianie a historickú reflexiu. Dominujú: Pragmatizmus bez vízie, ktorý rodí populistov. Ukrajina pripomína, že bez zodpovednosti a obetí trpí sloboda a že obetí v mene slobody je schopná iba menšina. Otázka prežitia znie: Je vývoj kruh, alebo špirála? A keď špirála, kam smeruje? Liberálni demokrati veria, že to je špirála a jej smerovanie je vecou našej (teda aj tvojej) voľby.
Prešli odvtedy viac ako tri desaťročia. Našu cestu lemujú neistoty, omyly, ale aj nové riziká a nové šance. Sú to predovšetkým vojny (aj tie kultúrne), klíma, migrácie, „ploty“ medzi kultúrami a subkultúrami, národmi, náboženstvami, ideológiami... Rodí sa „duch novej doby“ o ktorom veľa nevieme a ktorý vzýva predovšetkým kreativitu nových generácií. Niektoré témy však „ležia na stole“. Napríklad:
1. Nacionalizmus sa rodí z národného egoizmu a z deštruktívnych mýtov. Globalizácia a multikulturalizmus sú ich spontánnou a prirodzenou protiváhou a nie módne výstrelky aktivistov. Pre generáciu 89 to bolo aj strihanie ostnatých drôtov.
2. Populizmus ťaží z neschopnosti elít komunikovať s „ostatnými“. Jazyk komunikácie a dialóg nebol nikdy taký dôležitý. Jeho nástrojmi sú aj (!) masívne digitalizovaný verejný priestor, svet sociálnych sietí a umelá inteligencia.
3. Tolerancia a dialóg sú fajn, ale majú svoje limity. Demarkačnou líniou je kultúra (ne)násilia. Udržateľnosť mieru – metaforicky povedané – bez perfektného výcviku v „bojových umeniach“ nemá zmysel.
4. Víťazstvá a prehry sú vecou definície a časového horizontu. Podstatná je miera pozitívnych emócií, ktorá sprevádzajú zmenu. Sú „predvojom“ racionálnych kalkulácií, tvorby scenárov vývoja a konkrétnych skutkov.
5. Kvalita života je subjektívny indikátor toho, ako sa nám darí. Nadkritické množstvo ľudí, ktorí majú pocit, že všetko je OK, demobilizuje. Krízy sú výzvy – podporujú inovatívne myslenie pri riešení problémov.
6. Vývoj po špirále nahor, hoci aj ako ilúzia, dáva životu nádej, zmysel a ciel. Meno tejto ilúzie je viera, ktorá nemusí byť náboženská. Pramení v ľudskej spiritualite a v ľudskej mýtofilnosti.
7. Osobná a kolektívna spiritualita je základ ľudskosti aj neľudskosti. Nie vždy sa zhodneme na tom, čo je čo. Vždy si však môžeme byť istý, že obe sú večné a existuje možnosť ich relatívne mierovej koexistencie.
8. Existencia slobodnej vôle je alfou a omegou rozprávania príbehov o dejinách a účasti na ich tvorbe. Každý ako vie, môže a chce. Treba sa však zaujímať, kto rozpráva. Najkvalitnejší by mali ísť dopredu.
9. „Najkvalitnejší dopredu“ je problém všetkých spôsobov vládnutia, vrátane demokracie. Liberálna demokracia je lepšia ako jej neliberálne verzie, pretože je otvorenejšia a slobodnejšia.
10. Hovorí sa, že každý systém, od jednotlivca až po civilizácie, má už v štádiu svojho vzniku v sebe zárodok vlastného konca. Pre generáciu 89 to znamená, že by sa mala správať zdržanlivo.
Písané pre Denník N (bez jazykovej redakcie)
Správne by bolo hovoriť o tej časti generácie 89, ktorá sa podieľala na zmene režimu a transformácii československej spoločnosti. Boli to predovšetkým občianske a politické hnutia Občianske fórum, Verejnosť proti násiliu a Maďarská nezávislá iniciatíva plus pestrá plejáda občianskych zoskupení a pomerne malá skupina ich lídrov a jednotlivcov, ktorí sa angažovali „na vlastné triko“.
Hovorím o období po prvé slobodné voľby v lete (jún) 1990, keď bol definovaný ústavný rámec transformácie spoločnosti a jeho hlavné piliere (odstránenie článku o vedúcej úlohe Komunistickej strany z Ústavy, rovné formy vlastníctva a pravidlá transformácie ekonomiky, odpolitizovanie školstva, náboženské, politické, menšinové práva, nezávislosť médií a podobne. Slovo „definovaný“ však neznamená aj uskutočnený.
Podstatný bol morálny étos zakotvený do počiatkov prechodu od totalitného politického režimu k liberálnej demokracii. Bol to práve tento étos, ktorý, aspoň na niekoľko chvíľ, dokázal zmobilizovať občanov a vytvoriť kultúrny gén (mém) pre obdobie zásadných zmien spoločnosti. Mýtus „nežnej revolúcie“ za zapíše do dejín ako pozitívny príbeh – nenásilná revolúcia. Jedna z mála.
Prečo mýtus? Mýty, legendy, symboly a rituály tvoria dejiny. Moju generáciu (narodil som s v marci 1945) zasiahli „naživo“ predovšetkým udalosti z augusta 1968 a novembra 1989. „Pražskú jar“ dnes vnímame ako krátke „nadýchnutie“ po dvoch desaťročiach neslobody. Bolo ukončené násilne. November 1989 ukončila „štandardizácia“ politiky. Symbolom „Pražskej jari“ je komunista Alexander Dubček. Symbolom „Nežnej revolúcie“ je disident Václav Havel.
Dobové interpretácie sa opierajú o aktuálne dianie a historickú reflexiu. Dominujú: Pragmatizmus bez vízie, ktorý rodí populistov. Ukrajina pripomína, že bez zodpovednosti a obetí trpí sloboda a že obetí v mene slobody je schopná iba menšina. Otázka prežitia znie: Je vývoj kruh, alebo špirála? A keď špirála, kam smeruje? Liberálni demokrati veria, že to je špirála a jej smerovanie je vecou našej (teda aj tvojej) voľby.
Prešli odvtedy viac ako tri desaťročia. Našu cestu lemujú neistoty, omyly, ale aj nové riziká a nové šance. Sú to predovšetkým vojny (aj tie kultúrne), klíma, migrácie, „ploty“ medzi kultúrami a subkultúrami, národmi, náboženstvami, ideológiami... Rodí sa „duch novej doby“ o ktorom veľa nevieme a ktorý vzýva predovšetkým kreativitu nových generácií. Niektoré témy však „ležia na stole“. Napríklad:
1. Nacionalizmus sa rodí z národného egoizmu a z deštruktívnych mýtov. Globalizácia a multikulturalizmus sú ich spontánnou a prirodzenou protiváhou a nie módne výstrelky aktivistov. Pre generáciu 89 to bolo aj strihanie ostnatých drôtov.
2. Populizmus ťaží z neschopnosti elít komunikovať s „ostatnými“. Jazyk komunikácie a dialóg nebol nikdy taký dôležitý. Jeho nástrojmi sú aj (!) masívne digitalizovaný verejný priestor, svet sociálnych sietí a umelá inteligencia.
3. Tolerancia a dialóg sú fajn, ale majú svoje limity. Demarkačnou líniou je kultúra (ne)násilia. Udržateľnosť mieru – metaforicky povedané – bez perfektného výcviku v „bojových umeniach“ nemá zmysel.
4. Víťazstvá a prehry sú vecou definície a časového horizontu. Podstatná je miera pozitívnych emócií, ktorá sprevádzajú zmenu. Sú „predvojom“ racionálnych kalkulácií, tvorby scenárov vývoja a konkrétnych skutkov.
5. Kvalita života je subjektívny indikátor toho, ako sa nám darí. Nadkritické množstvo ľudí, ktorí majú pocit, že všetko je OK, demobilizuje. Krízy sú výzvy – podporujú inovatívne myslenie pri riešení problémov.
6. Vývoj po špirále nahor, hoci aj ako ilúzia, dáva životu nádej, zmysel a ciel. Meno tejto ilúzie je viera, ktorá nemusí byť náboženská. Pramení v ľudskej spiritualite a v ľudskej mýtofilnosti.
7. Osobná a kolektívna spiritualita je základ ľudskosti aj neľudskosti. Nie vždy sa zhodneme na tom, čo je čo. Vždy si však môžeme byť istý, že obe sú večné a existuje možnosť ich relatívne mierovej koexistencie.
8. Existencia slobodnej vôle je alfou a omegou rozprávania príbehov o dejinách a účasti na ich tvorbe. Každý ako vie, môže a chce. Treba sa však zaujímať, kto rozpráva. Najkvalitnejší by mali ísť dopredu.
9. „Najkvalitnejší dopredu“ je problém všetkých spôsobov vládnutia, vrátane demokracie. Liberálna demokracia je lepšia ako jej neliberálne verzie, pretože je otvorenejšia a slobodnejšia.
10. Hovorí sa, že každý systém, od jednotlivca až po civilizácie, má už v štádiu svojho vzniku v sebe zárodok vlastného konca. Pre generáciu 89 to znamená, že by sa mala správať zdržanlivo.
Písané pre Denník N (bez jazykovej redakcie)