Bol som na tohoročnom festivale Pohoda na otočku jedno dopoludnie. Je to dôležitý festival, pretože otvorený a mimoriadne pestrý, čo do atmosféry a obsahu. Odniesol som si odtiaľ tri „bliky“.
Všetky z akcií, ktorých som sa zúčastnil ako „artist“.
Prvý je z koncertu skladby Mira Tótha Black Angels songs v prevedení Dystopic Requiem Quartet. Pred koncertom som mal obavy, kto príde o desiatej ráno počúvať vážnu hudbu. Stan bol natrieskaný a po koncerte ľudia vstali a dlho tlieskali. Sila.
Druhý bol z dvoch diskusií, na ktorých hovoril aj vojnový korešpondent, investigatívny novinár a vysokoškolský učiteľ Jan Urban. Jeho základné posolstvo z piatich vojen, ktorých sa za posledných tridsať rokov zúčastnil, bolo: Všetky vojny sú rovnaké!
Tretí bol z akcie, na ktorej som mal krstiť posledné album kapely Drť nazvané „Minister“. Je to prepis privátneho rozhovoru dvoch politických papalášov. Nadväzoval na predchádzajúci projekt Drte „Puntičkár“– prepis publikovaných výrokov bývalého šéfa komunistickej tajnej polície.
Píšem, že som, že som „mal krstiť“. O jednej v noci. Rozhodoval som sa pod tlakom dvojakej dilemy: vo svojom veku som sa fyzicky na to necítil, plus čosi mi na textoch albumu „Minister“ silno vadilo. Vulgárne texty, pretože aj originál bol vulgárny až za hranicu znesiteľnosti.
Vnímam to ako problém jazyka vo verejnom priestore. Šéf tajných z čias komunizmu „uhladeným“ jazykom rozpráva a svinskom režime, ktorému ochotne a dobrovoľne slúžil. Protagonisti druhého projektu, o tridsať rokov neskôr a za demokracie, púšťajú z úst čistý hnoj.
Žeby mal Jan Urban pravdu i o jazyku mocných? „Uhladené“ rozprávanie fízla a vodopád vulgarizmov v rozhovore politikov bývajú často prológom k hororovým skutkom. A áno, aj k skutkom násilným a vojnám, ktoré sú všetky rovnaké aj v utrpení nevinných, najmä detí?
Patria vulgarizmy do jazyka verejnej komunikácie? A patria tam autentické rozhovory tých k....v vy....ných? Keď už mám použiť jazyk tamtých dvoch. To prvé by som odpustil pankáčskym kapelám po desiatej večer. S tým druhým mám problém.
A keď už píšem o jazyku verejnej komunikácie. Problém je všeobecnejší. Zásadovosť a silu protivníkov v politickom ringu nahradili hrubé slová a lži. Rozumiem tomu tak, že trpíme nedostatkom naozajstných bojovníkov, ktorí si vynútia rešpekt súpera kompetenciou a charizmou.
Napokon, veď aj ten Putin je iba slaboch, ktorý na rozdiel od tých našich slabochov, má na povel početnú armádu, médiá, úplatných poskokov. Pánboh zaplať za liberálnu demokraciu, kde sú podobní, predbežne, paralyzovaní pestrosťou slobodnej občianskej spoločnosti.
Post scriptum
V. V. Putin je iba jeden, momentálne najhororovejší príklad. Z domácich luhov a hájov by sa dali uviesť ďalší a ďalší. A, aby som sa ešte raz a naposledy, vrátil k Jánovi Urbanovi: v konečnom dôsledku boli, sú a budú všetky, aj tie kultúrne, vojny rovnaké – zbytočné a s množstvom obetí. Hovorím vojny!
Písané pre Denník N
Prvý je z koncertu skladby Mira Tótha Black Angels songs v prevedení Dystopic Requiem Quartet. Pred koncertom som mal obavy, kto príde o desiatej ráno počúvať vážnu hudbu. Stan bol natrieskaný a po koncerte ľudia vstali a dlho tlieskali. Sila.
Druhý bol z dvoch diskusií, na ktorých hovoril aj vojnový korešpondent, investigatívny novinár a vysokoškolský učiteľ Jan Urban. Jeho základné posolstvo z piatich vojen, ktorých sa za posledných tridsať rokov zúčastnil, bolo: Všetky vojny sú rovnaké!
Tretí bol z akcie, na ktorej som mal krstiť posledné album kapely Drť nazvané „Minister“. Je to prepis privátneho rozhovoru dvoch politických papalášov. Nadväzoval na predchádzajúci projekt Drte „Puntičkár“– prepis publikovaných výrokov bývalého šéfa komunistickej tajnej polície.
Píšem, že som, že som „mal krstiť“. O jednej v noci. Rozhodoval som sa pod tlakom dvojakej dilemy: vo svojom veku som sa fyzicky na to necítil, plus čosi mi na textoch albumu „Minister“ silno vadilo. Vulgárne texty, pretože aj originál bol vulgárny až za hranicu znesiteľnosti.
Vnímam to ako problém jazyka vo verejnom priestore. Šéf tajných z čias komunizmu „uhladeným“ jazykom rozpráva a svinskom režime, ktorému ochotne a dobrovoľne slúžil. Protagonisti druhého projektu, o tridsať rokov neskôr a za demokracie, púšťajú z úst čistý hnoj.
Žeby mal Jan Urban pravdu i o jazyku mocných? „Uhladené“ rozprávanie fízla a vodopád vulgarizmov v rozhovore politikov bývajú často prológom k hororovým skutkom. A áno, aj k skutkom násilným a vojnám, ktoré sú všetky rovnaké aj v utrpení nevinných, najmä detí?
Patria vulgarizmy do jazyka verejnej komunikácie? A patria tam autentické rozhovory tých k....v vy....ných? Keď už mám použiť jazyk tamtých dvoch. To prvé by som odpustil pankáčskym kapelám po desiatej večer. S tým druhým mám problém.
A keď už píšem o jazyku verejnej komunikácie. Problém je všeobecnejší. Zásadovosť a silu protivníkov v politickom ringu nahradili hrubé slová a lži. Rozumiem tomu tak, že trpíme nedostatkom naozajstných bojovníkov, ktorí si vynútia rešpekt súpera kompetenciou a charizmou.
Napokon, veď aj ten Putin je iba slaboch, ktorý na rozdiel od tých našich slabochov, má na povel početnú armádu, médiá, úplatných poskokov. Pánboh zaplať za liberálnu demokraciu, kde sú podobní, predbežne, paralyzovaní pestrosťou slobodnej občianskej spoločnosti.
Post scriptum
V. V. Putin je iba jeden, momentálne najhororovejší príklad. Z domácich luhov a hájov by sa dali uviesť ďalší a ďalší. A, aby som sa ešte raz a naposledy, vrátil k Jánovi Urbanovi: v konečnom dôsledku boli, sú a budú všetky, aj tie kultúrne, vojny rovnaké – zbytočné a s množstvom obetí. Hovorím vojny!
Písané pre Denník N