8.7.2022 o desiatej zaznie na Pohode skladba Black Angels Songs Mira Tótha a Dystopic Requiem Quartet. Je venovaná dvom konkrétnym ľuďom. Jedného z nich zavraždili na pochode smrti zo Sachsenhausenu na úplnom konci vojny. Mal 33 rokov.
Jeho deti žijú, majú deti, a aj tie už majú deti. Tretia generácia. Príbehy svojich prarodičov nepoznajú, pretože prežitok vojny, holokaustu, život za ostnatým drôtom je neprenosný, ťažko uchopiteľný... Nepoznajú ani príbehy svojich starých rodičov, pretože „vek nehybnosti“ za komunizmu a „veľký tresk“ v roku 1989 a po ňom. Jednoducho, to podstatné je rozumom a slovami ťažko uchopiteľné. Nosíme to kdesi v hlbinách svojich duší. Rád by som však veril a dúfal, že deťom a vnúčatám, tie príbehy odovzdávame tým, ako žijeme.
Kde je nádej a zmysel života, o aké ciele usilujeme?, pýtame sa často sami seba. Odpovede sú výsostne osobné. Ja to napríklad cítim takto: Štafetový kolík preberá ďalšia generácia. Verím, že naše vzťahy majú hlboký zmysel napriek konfliktom, ktoré máme a zápasom, ktoré zvádzame. Necítim potrebu zakotviť túto vieru názvom, príslušnosťou... Nepotrebujem, aby mi niekto dával školenie a vkladal do ruky bedeker na cestu životom. A nerobím si ani ilúzie o tom, čo je na druhom brehu. Hovorím o vzťahoch, ktoré dávajú životu zmysel sami o sebe. Nie je to moja myšlienka, ale myšlienka Viktora Frankla, ktorý ju sformuloval v temnote nacistického koncentračného tábora. Metafora o svetle na konci tunela nesedí, ono je vždy prítomné, stačí ho chcieť vidieť, kým žijeme.
Post scriptum
Text je pozvánkou na diskusiu, ktorá bude nasledovať po koncerte Dystopic Requiem Quartet v Optimistan(e) po jedenástej. Diskutovať so mnou budú: Egon Gál (filozof a učiteľ na BISLA), Karolína Farská (Za slušné Slovensko a študentka medzinárodných vzťahov na UK Praha), Vlasta Urbanová (Člověk v tísni a bezbariérová dielňa Lemniskáta), Jan Urban (učiteľ na University of New York v Prahe a novinár), Klára Jurštáková (Sociálna psycholožka a učiteľka na Canterbury Crist Curch University), Miro Tóth (skladateľ a muzikant).
Písané pre www.tyzden.sk
Kde je nádej a zmysel života, o aké ciele usilujeme?, pýtame sa často sami seba. Odpovede sú výsostne osobné. Ja to napríklad cítim takto: Štafetový kolík preberá ďalšia generácia. Verím, že naše vzťahy majú hlboký zmysel napriek konfliktom, ktoré máme a zápasom, ktoré zvádzame. Necítim potrebu zakotviť túto vieru názvom, príslušnosťou... Nepotrebujem, aby mi niekto dával školenie a vkladal do ruky bedeker na cestu životom. A nerobím si ani ilúzie o tom, čo je na druhom brehu. Hovorím o vzťahoch, ktoré dávajú životu zmysel sami o sebe. Nie je to moja myšlienka, ale myšlienka Viktora Frankla, ktorý ju sformuloval v temnote nacistického koncentračného tábora. Metafora o svetle na konci tunela nesedí, ono je vždy prítomné, stačí ho chcieť vidieť, kým žijeme.
Post scriptum
Text je pozvánkou na diskusiu, ktorá bude nasledovať po koncerte Dystopic Requiem Quartet v Optimistan(e) po jedenástej. Diskutovať so mnou budú: Egon Gál (filozof a učiteľ na BISLA), Karolína Farská (Za slušné Slovensko a študentka medzinárodných vzťahov na UK Praha), Vlasta Urbanová (Člověk v tísni a bezbariérová dielňa Lemniskáta), Jan Urban (učiteľ na University of New York v Prahe a novinár), Klára Jurštáková (Sociálna psycholožka a učiteľka na Canterbury Crist Curch University), Miro Tóth (skladateľ a muzikant).
Písané pre www.tyzden.sk