Byť preživším je sociálna rola. Očakáva sa, že jej nositeľ je tiež „rekvizitou“ a symbolom.
Som preživší. Nijako som o tento údel nestál. Narodil som sa ako Žid v ghette Terezín počas holokaustu v čase vojny. Kontext je dostatočne známy. Aj jeho rôzne interpretácie.
Byť preživším je sociálna rola. Očakáva sa, že jej nositeľ je tiež „rekvizitou“ a symbolom. V mojom prípade rekvizitou holokaustu. A že si neviditeľne ponesie v sebe aj osobnú traumu.
Moja generácia prežila aj komunizmus a jeho peripetie, závan politickej slobody, resuscitáciu nacionalizmu, až po pandémiu covidu a súčasnú vojnu na Ukrajine. Chvíľu v kruhu, a chvíľu po špirále. Kam?
Väčšina preživších si založila rodiny, a ich deti, takisto deti ich detí, zdedili aj peripetie životov svojich rodičov. Epigenetické výskumy potvrdili prenos cez tri generácie. Zatiaľ.
Popri preživších holokaust existujú v našom civilizačnom priestore, preživší gulagov, utečenci pred genocídami, násilím, hladom... Aj oni majú potomkov. Žijeme pospolu. Občas z toho mrazí.
A to ani nehovorím o tom, že aj každodenný život v podmienkach mieru a relatívneho blahobytu, môže byť traumatizujúci (domáce násilie, šikana, predsudky...). Žeby súčasť prirodzenej ľudskosti?
Ako „rekvizita“, a konkrétny FG, cítim averziu k rituálom pri rôznych výročiach, na rôznych miestach, a súčasne zodpovednosť k udržiavaniu osobnej a kolektívnej pamäti.
Stáť so sklopenou hlavou na pietnych miestach nechcem, šíriť posolstvo osobnej a spoločnej skúsenosti do verejného priestoru chcem. Je to však málo. Čo je dosť? Činné prežívanie? Akčnosť?
Pred mnohými rokmi som svoje „prežívanie“ opísal takto (https://www.fedorgal.cz/ja.html): "... poznaj sám seba, makaj na svojom „ja“, rozvíjaj ho, pigľuj ho, cvič sa v sebazdokonaľovaní a podobne. So záujmom som sa ponáral do zasvätenej literatúry z oblasti filozofie, sociológie, psychológie, mystiky, tibetského budhizmu, jógy. Púšťal som si muziku, ktorej sa hovorilo „duchovná“. Istý čas som sa denne sústredene díval na nejaký bod a vyháňal z hlavy všetko, čo pripomínalo myšlienku. Sedával som so skríženými nohami, dýchal podľa návodu, písal si denníky, spytoval svedomie, čítal Bibliu. Stále som však mal pocit akéhosi nedochôdčaťa. Bože, ako sa priblížiť k tým, ktorí dokážu regulovať svoje životné funkcie, hýbať myšlienkami predmety, týždne hladovať, púhym sústredením sa preniknúť do minulých životov, trúsiť pravdy? A ako sa vyslovovaním mantier, ohýbaním tela a meditáciami zbaviť utrpenia a byť šťastný? A ako rokmi usmerňovanej práce na svojom „ja“ nevnímať mráz, necítiť bolesť, porozumieť smrti? Kde to vlastne robím chybu? V tom, že sa venujem málo, nekvalifikovane a bez patričného vedenia svojej duši, mysli, emóciám? A tak som jedného dňa vstal okolo tretej ráno a začal opäť raz spytovať svoje „ja“. Do riti, veď ja som furt iba akosi žil zo dňa na deň."
Zdá sa mi, že hľadanie „ja“ je istým spôsobom služba, obeť aj terapia súčasne. Žiť s traumou nie je radosť. Radostné však môžu byť vzťahy, deti, tvorba... a druhá šanca sama osebe. Nech má zmysel. Ten pramení v nádeji a vo viere.
Čomu však mám, napríklad ja, sekulárny človek, veriť? Napríklad tomu, že činné prežívanie (život v akcii) nestačí. „Objímať blížnych“, obrazne povedané, je čosi inakšie. Staré dobré zlaté pravidlo.
Nechcel som byť preživší, a možno ani Židom nie, ale keď ním už som, tak chcem žiť najlepšie ako viem, môžem a chcem. Pre druhých. Situačne. Nie ako rekvizita a symbol.
Zdá sa však, že žijeme mýtami, legendami, symbolmi a rituálmi. Vznikajú v kolektívnom (individuálnom) nevedomí a usadzujú sa v kolektívnej (individuálnej) pamäti.
Starý Majster (Lao-C´) mi z hĺbky vekov našepkáva: „Nechaj to plávať, Fedor, ži!“
Post scriptum
Text som poslal do .týždňa, kde aj 24.5.22 vyšiel. Žiada sa mi však dodať pár viet k záverečným slovám. „Nechať to plávať a žiť!“ sa nedá. Som aj časť zo zavraždeného otca, babky, dedka, mnohých najbližších, blížnych. Aj oni utvárajú moje morálne presvedčenie a správanie. Cez to vlak nejde a už vôbec sa tej ťažoby nedá zbaviť všeobecným rozjímaním. Celkom stačí – naučiť sa žiť bez nenávisti a túžby po pomste. Druhý raz však nech už to nikto neskúša.
Som preživší. Nijako som o tento údel nestál. Narodil som sa ako Žid v ghette Terezín počas holokaustu v čase vojny. Kontext je dostatočne známy. Aj jeho rôzne interpretácie.
Byť preživším je sociálna rola. Očakáva sa, že jej nositeľ je tiež „rekvizitou“ a symbolom. V mojom prípade rekvizitou holokaustu. A že si neviditeľne ponesie v sebe aj osobnú traumu.
Moja generácia prežila aj komunizmus a jeho peripetie, závan politickej slobody, resuscitáciu nacionalizmu, až po pandémiu covidu a súčasnú vojnu na Ukrajine. Chvíľu v kruhu, a chvíľu po špirále. Kam?
Väčšina preživších si založila rodiny, a ich deti, takisto deti ich detí, zdedili aj peripetie životov svojich rodičov. Epigenetické výskumy potvrdili prenos cez tri generácie. Zatiaľ.
Popri preživších holokaust existujú v našom civilizačnom priestore, preživší gulagov, utečenci pred genocídami, násilím, hladom... Aj oni majú potomkov. Žijeme pospolu. Občas z toho mrazí.
A to ani nehovorím o tom, že aj každodenný život v podmienkach mieru a relatívneho blahobytu, môže byť traumatizujúci (domáce násilie, šikana, predsudky...). Žeby súčasť prirodzenej ľudskosti?
Ako „rekvizita“, a konkrétny FG, cítim averziu k rituálom pri rôznych výročiach, na rôznych miestach, a súčasne zodpovednosť k udržiavaniu osobnej a kolektívnej pamäti.
Stáť so sklopenou hlavou na pietnych miestach nechcem, šíriť posolstvo osobnej a spoločnej skúsenosti do verejného priestoru chcem. Je to však málo. Čo je dosť? Činné prežívanie? Akčnosť?
Pred mnohými rokmi som svoje „prežívanie“ opísal takto (https://www.fedorgal.cz/ja.html): "... poznaj sám seba, makaj na svojom „ja“, rozvíjaj ho, pigľuj ho, cvič sa v sebazdokonaľovaní a podobne. So záujmom som sa ponáral do zasvätenej literatúry z oblasti filozofie, sociológie, psychológie, mystiky, tibetského budhizmu, jógy. Púšťal som si muziku, ktorej sa hovorilo „duchovná“. Istý čas som sa denne sústredene díval na nejaký bod a vyháňal z hlavy všetko, čo pripomínalo myšlienku. Sedával som so skríženými nohami, dýchal podľa návodu, písal si denníky, spytoval svedomie, čítal Bibliu. Stále som však mal pocit akéhosi nedochôdčaťa. Bože, ako sa priblížiť k tým, ktorí dokážu regulovať svoje životné funkcie, hýbať myšlienkami predmety, týždne hladovať, púhym sústredením sa preniknúť do minulých životov, trúsiť pravdy? A ako sa vyslovovaním mantier, ohýbaním tela a meditáciami zbaviť utrpenia a byť šťastný? A ako rokmi usmerňovanej práce na svojom „ja“ nevnímať mráz, necítiť bolesť, porozumieť smrti? Kde to vlastne robím chybu? V tom, že sa venujem málo, nekvalifikovane a bez patričného vedenia svojej duši, mysli, emóciám? A tak som jedného dňa vstal okolo tretej ráno a začal opäť raz spytovať svoje „ja“. Do riti, veď ja som furt iba akosi žil zo dňa na deň."
Zdá sa mi, že hľadanie „ja“ je istým spôsobom služba, obeť aj terapia súčasne. Žiť s traumou nie je radosť. Radostné však môžu byť vzťahy, deti, tvorba... a druhá šanca sama osebe. Nech má zmysel. Ten pramení v nádeji a vo viere.
Čomu však mám, napríklad ja, sekulárny človek, veriť? Napríklad tomu, že činné prežívanie (život v akcii) nestačí. „Objímať blížnych“, obrazne povedané, je čosi inakšie. Staré dobré zlaté pravidlo.
Nechcel som byť preživší, a možno ani Židom nie, ale keď ním už som, tak chcem žiť najlepšie ako viem, môžem a chcem. Pre druhých. Situačne. Nie ako rekvizita a symbol.
Zdá sa však, že žijeme mýtami, legendami, symbolmi a rituálmi. Vznikajú v kolektívnom (individuálnom) nevedomí a usadzujú sa v kolektívnej (individuálnej) pamäti.
Starý Majster (Lao-C´) mi z hĺbky vekov našepkáva: „Nechaj to plávať, Fedor, ži!“
Post scriptum
Text som poslal do .týždňa, kde aj 24.5.22 vyšiel. Žiada sa mi však dodať pár viet k záverečným slovám. „Nechať to plávať a žiť!“ sa nedá. Som aj časť zo zavraždeného otca, babky, dedka, mnohých najbližších, blížnych. Aj oni utvárajú moje morálne presvedčenie a správanie. Cez to vlak nejde a už vôbec sa tej ťažoby nedá zbaviť všeobecným rozjímaním. Celkom stačí – naučiť sa žiť bez nenávisti a túžby po pomste. Druhý raz však nech už to nikto neskúša.