Symbolika týchto dní je príznačná. V malej partii blízkych ľudí sme pri „uheráku“ a skvelom kóšer chlebe debatovali o všeličom. Zapamätal som si slová Honzu K., ktorý hovoril o banalite verejnej diskusie ako zle našej doby.
Niečo vo mne principiálne nesúhlasilo. Sme predsa ľudia, ktorí majú možnosť, schopnosť a potrebu písať a hovoriť. Naozaj zbytočne? A nie je to aj naša chyba, že to nevieme dosť úderne povedař „obyčajným“ ľuďom?
Na druhý deň sme s manželkou posedeli s osemdesiatšesťročnou kamarátkou Vierkou M. z Izraela. Prišla sa rozlúčiť s milovanou Prahou. Rodáčka zo Slovenska. Žena, ktorá si ma „adoptovala“ za mladšie brata. Vďaka nej viem o Terezíne to podstatné a pochopil som, že mojím „domovom“ je stigma „preživšieho“, ktorú v sebe nosím od narodenia. Neomylne sme zaparkovali v krčme, kde si dala pečené bravčové koleno a plzenské pivo. To najdôležitejšie sme si nepovedali.
Na druhý deň som v Děčíne absolvoval dve prednášky – jednu pre školákov a jednu pre dospelých. Cestou tam aj nazad som v mobile hľadal aktuality z Ukrajiny, konkrétne z Azovstalu. Cítim to tak, že tam sa rodí nová trauma pre generáciu detí našich detí. Bude ich domovom, podobne ako holocaust tej mojej. Pre menšinu, pretože inak by sa dejiny tak urputne neopakovali. Konca tohto príbehu sa už nedožijem. Veľmi chcem, aby Ukrajinci vyhrali.
Dnes, po rannej káve a cigarete, sedím na balkóne a píšem. Už to nebude pre môj obľúbený Denník N, alebo www.tyzden.sk, ale „iba“ pre môj blog a FB. Všetky moje budúce verejné vystúpenia budú výhradne v závese iných – projekt „Bliky“ pod taktovkou Mira Tótha., tohoročná Pohoda, projekt „Drť III.“ pod kuratelou Michala Kaščáka., fotokniha „Post mortem“ s Mirom Švolíkom. Navrávam si, že to môže byť čosi ako medzigeneračný prenos. Bolo by to fajn.
Medzičasom budem čoraz častejšie dostávať oznámenia o tom, ako odchádzajú kamaráti a kamarátky, stále ťažšie si pamätať, stále krkolomnejšie formulovať myšlienky, stále neskôr vyliezať z postele. Aj keď zbavený ilúzií o ľudstve, budem veriť, že deti a vnúčatá nájdu svoju cestu a zmysel svojich životov. Bolo by skvelé, keby sa to dalo nazvať šťastím. Budú k tomu potrebovať vieru. Ja som tú svoju hľadal mimo etablovaných náboženstiev (vrátane politických).
Na druhý deň sme s manželkou posedeli s osemdesiatšesťročnou kamarátkou Vierkou M. z Izraela. Prišla sa rozlúčiť s milovanou Prahou. Rodáčka zo Slovenska. Žena, ktorá si ma „adoptovala“ za mladšie brata. Vďaka nej viem o Terezíne to podstatné a pochopil som, že mojím „domovom“ je stigma „preživšieho“, ktorú v sebe nosím od narodenia. Neomylne sme zaparkovali v krčme, kde si dala pečené bravčové koleno a plzenské pivo. To najdôležitejšie sme si nepovedali.
Na druhý deň som v Děčíne absolvoval dve prednášky – jednu pre školákov a jednu pre dospelých. Cestou tam aj nazad som v mobile hľadal aktuality z Ukrajiny, konkrétne z Azovstalu. Cítim to tak, že tam sa rodí nová trauma pre generáciu detí našich detí. Bude ich domovom, podobne ako holocaust tej mojej. Pre menšinu, pretože inak by sa dejiny tak urputne neopakovali. Konca tohto príbehu sa už nedožijem. Veľmi chcem, aby Ukrajinci vyhrali.
Dnes, po rannej káve a cigarete, sedím na balkóne a píšem. Už to nebude pre môj obľúbený Denník N, alebo www.tyzden.sk, ale „iba“ pre môj blog a FB. Všetky moje budúce verejné vystúpenia budú výhradne v závese iných – projekt „Bliky“ pod taktovkou Mira Tótha., tohoročná Pohoda, projekt „Drť III.“ pod kuratelou Michala Kaščáka., fotokniha „Post mortem“ s Mirom Švolíkom. Navrávam si, že to môže byť čosi ako medzigeneračný prenos. Bolo by to fajn.
Medzičasom budem čoraz častejšie dostávať oznámenia o tom, ako odchádzajú kamaráti a kamarátky, stále ťažšie si pamätať, stále krkolomnejšie formulovať myšlienky, stále neskôr vyliezať z postele. Aj keď zbavený ilúzií o ľudstve, budem veriť, že deti a vnúčatá nájdu svoju cestu a zmysel svojich životov. Bolo by skvelé, keby sa to dalo nazvať šťastím. Budú k tomu potrebovať vieru. Ja som tú svoju hľadal mimo etablovaných náboženstiev (vrátane politických).