Začali sme tým, že pulzovanie je zvláštne slovo, že dobre vystihuje to, o čo ide v živote. A skončili sme pri sile a násilí. Celý čas sme mali na mysli Putinovu vojnu vedenú proti Ukrajincom, proti liberálnym demokraciám, proti pravde a proti humanite.
Toto nie je rozhovor, toto je pulzovanie.
Fedor Gál: Niekedy v prvej polovici 80. rokov minulého storočia som prvý raz čítal o dlhých spoločenských cykloch – vzostup a pád a potom znovu a opäť. Takými sú napríklad roky 1948 – 1968, ale aj 1968 – 1989, a potom 1989 až po pandémiu covidu. Alebo od 1948 až po 1989? Zhruba dve generácie. Iba?
V kozmológii existuje hypotéza Veľkého tresku, z ktorého sa zrodil náš vesmír. Buch! a z jediného bodu sa do nekonečného priestoru šíri hmota a energia, aby sa po miliardách rokov začala opäť zmršťovať. Pulzujúci vesmír. A vraj ich je nekonečno a tiež pulzujú. Večná otázka „hýbateľa“.
Existujú, samozrejme, aj životné cykly – od detstva cez mladosť a tak ďalej až po smrť. A náboženské viery o tom, že smrťou sa život nekončí, ale obnovuje sa v iných životoch. Alebo teória biologickej a kultúrnej evolúcie. Po špirále nahor. Alebo dokola? Večný kolobeh života. Večný?
Tri obrazy pulzovania – nádych a výdych, zrodenie a smrť. Cesta medzitým je plná križovatiek. Momentky v „bodoch zvratu“, hovorme im „bliky“, robia z cesty príbeh. Každý je iný, a predsa sú súčasťou jediného Absolútna. Jediného? A potrebujeme ho poznať? Pomenovať?
Anton Vydra: Nádych a výdych, dýchanie, ruach (duch) – starý obraz pulzovania života prevzatý z biblickej tradície a starobylých mýtov. Celé stáročia ho máme pred sebou a v sebe bez toho, aby sme si to uvedomovali. Je zakódovaný v našich kultúrnych pľúcach: niečo vziať a niečo odovzdať. Kto iba berie, čoskoro začne „lapať po výdychu“ – udusí ho to.
Novoplatonici boli obrazom pulzujúceho vesmíru (niektorí ho stotožnili s Bohom) fascinovaní. Od Jedného sa všetko rozpínalo v gigantickom vychádzaní do mnohosti, z mnohosti sa potom všetko navracalo späť k Jednému. Od absolútneho celku k najrozmanitejším častiam a späť. A späť – nikdy nezastať!
Keď Sokrates ukáže Glaukónovi, ako vyviesť väzňov z jaskyne, v ktorej verili iba čírym obrazom a fantazmagóriám, spýta sa ho, či ich máme ponechať na slnečnom svetle, keď ho už raz dosiahli. Glaukón nevie odpovedať. Tak to urobí Sókratés namiesto neho: Kdeže, milý Glaukón, musíme ich vrátiť späť, aby z temnôt pomohli aj ostatným, a to aj za cenu, že ich tamtí zabijú. Pulzovanie pedagogiky.
Jednota a mnohosť sa vpísali do slov univerzum, univerzita, univerzálny – je za tým to nekonečné (alebo len nikdy nekončiace?) dýchanie. Ruach je starobylé meno pripisované Božiemu dychu, ktorý vraj oživil prvého človeka. Ktovie. Prvý človek dostal za úlohu pomenovať všetko stvorenstvo, nie však Stvoriteľa. Je to len starý mýtus o dychu, dávaní mien a živote, povie sa. Čo však znamená, že je mýtus starý? Prečo ho držia pri živote aj tí, ktorí už dávno stratili vieru?
Fedor Gál: Mýty – napríklad tie biblické o príbuzenských konfliktoch, na ktorých stojí freudovská a jungovská psychoterapia? A nebude to tým, že vychádzajú z ľudskej prirodzenosti? Mám tým na mysli, samozrejme, jednu jedinú podtriedu mýtov – mýty siahajúce k archetypálnym zdrojom ľudského správania, k jeho prvotnej skúsenosti a spiritualite, kmeňovej existencii a zápasom o prežitie.
A čo znamená „stratiť vieru“? Ak ty veríš, tak je to aj pre mňa skutočnosť, lebo ty si skutočný a konáš (zväčša) v súlade so svojou vierou. Teda pokiaľ nie si pokrytec a mýty sú pre teba iba „marketingom“, ospravedlnením, zakrývacím manévrom. Koľko zločinov má viera na svedomí? Upaľovanie čarodejníc a križiacke výpravy sú „iba“ ilustrácie na krivolakej ceste.
Vlastne je na mieste položiť si aj otázku: Čo je viera? Slovo pre zvnútornené presvedčenie, predsudok, hodnotovú príslušnosť, evolučne „vyšľachtená“ emócia zrodená konfrontáciou so strachom a úzkosťou? Čosi mimo rozumového chápania? A sú náboženskí (a ideologickí!) fanatici veriaci? Nepochybne sú. Čo s tým, napríklad po šoa, Sarajeve, Mariupole?
Anton Vydra: Existujú výrazy ako bigotnosť, fanatizmus, radikalizmus. A ďalšie. Nie sú celkom identické. Je to spleť najrozličnejších vier: v existenciu Boha, v neexistenciu Boha, v Boha pomstychtivého a ukrutného, v Boha milosrdného alebo dokonca bezmocného. Existujú viery v zázraky, existuje viera v pokrok (nielen vedecký, ale aj politický, konzumný, technologický), viera v uzdravenie, viera v lepšiu spoločnosť. No ostaňme pri tej náboženskej.
Keď po holokauste napísal Hans Jonas esej o Bohu, ktorého treba posadiť na lavicu obžalovaných, bolo z toho veľké haló. A nevoláme ho opäť zaujať miesto na tej istej lavici po Mariupole, Buči, Irpini a ďalších ukrajinských mestách a obciach? Nevoláme ho tam opäť po zbytočných smrtiach nevinných detí? Komu čo spravili? Môže ostať viera po takýchto zverstvách nedotknutá? Čo je to za vieru, ktorá nerozmýšľa? Čo je to za vieru, ktorej pevnosť sa zakladá iba na kamennej tvári a hrubej bezcitnej lebke?
V mene Boha sa na tejto zemi páchali nevýslovné obludnosti. Napriek tomu rôzni intelektuáli (často sami veriaci) opakovane upozorňovali, že skutočná viera, skutočné náboženstvo nesmie byť takéto. Žijeme v 21. storočí, no nezdá sa, že by sa niečo zmenilo. Ktosi prišiel na to, že veriaci sú vhodná skupina na polarizáciu, v podstate tá najvhodnejšia. Stačí len hyperbolizovane zvýrazniť niektoré hodnoty a nadradiť ich nad všetko ostatné: aj nad životy ľudí, aj nad slobodu, aj nad zdravý rozum.
No stačí iba prestať veriť, aby sa človek zachránil pred označovaním za pokrytca, za nerozumnú bytosť, za tichého spoluúčastníka či nebodaj pasívneho podporovateľa zla na zemi? Stačí sa odstrihnúť a bude to? A neexistuje náhodou aj nenáboženský fanatizmus? Je človek len vtedy, keď je nadkonfesiálny alebo nekonfesiálny, imúnny voči bigotnosti, fanatizmom, radikalizmom a podobne? Existujú rôzne viery a všetky majú aj svoje zvrátené podoby.
Otázka znie teda takto: Kto rozsieva tú nenávisť a prečo? Alebo inak: Prečo jej neustále nadbiehame?
Fedor Gál: O Bohu milosrdnom hovoria, napríklad, aj radikálni islamisti z ISIS. Hovorím o výklade viery. Veriaci má dve možnosti: buď sa bude „rozprávať“ s Bohom, alebo vykonávať to, čo považuje za jeho príkazy. Možno sa mýlim, ale ortodoxia stojí a padá na tom druhom. Kto však dokáže dovidieť do Božích úmyslov? Preto aj Talmud ponúka celý vejár interpretácií jednotlivých článkov viery. Dialóg?
Rozmanitosť interpretácií je živou vodou viery. Napríklad taký Jonathan Sacks v knihe Ne v Božím jménus podtitulom Jak čelit náboženskému násilí (Praha: Triton 2018) interpretuje starozákonné mýty inak, než je obvyklé – nachádza v nich finálne zmierenie, rozhrešenie. Keď mám byť osobný, prekáža mi na jeho výsostne humánnom prístupe jediné: lipnutie na vlastnej viere, ergo judaizme.
Nerozumiem jednému: ako sa dá čosi nadradiť nad život človeka? Nepredpokladá to jeho dehumanizáciu? A kto je ten, kto si osobuje právo na dehumanizáciu iného? Stále človek obdarený ľudskosťou? A môže byť taký náboženský fanatik? Patria vôbec tie dva pojmy k sebe? Do témy viera bez náboženstva sa teraz ani nejdem púšťať. Je však zaujímavá, lebo sa ma osobne týka.
Pýtaš sa: „Kto rozsieva tú nenávisť a prečo? Prečo jej neustále nadbiehame?“ Moja momentálna odpoveď: Nenávisť je produkt negatívnych (deštruktívnych) emócií. Príčiny môžu byť pestré – od hraničných porúch osobnosti cez absenciu rodičovskej (hlavne materinskej) lásky v ranom detstve po rozmanité traumy atď. To posledné je obzvlášť aktuálne.
Anton Vydra: Kto je bez tráum, nech hodí kameňom. Traumy – väčšie alebo menšie – máme vtetované do kože každý (už od pôrodu, možno aj pred ním), iná vec je, či sme mali príležitosť naučiť sa ich nejako zvládať, získať nad nimi kontrolu, čo sme s nimi v sebe spravili alebo ako sme ich spracovali. Ak sme ich nechali napospas osudu, začnú sa prenášať ďalej a ďalej, na iných, na nevinných.
Dehumanizujúci človek je čosi ako neľudský človek. Vyzerá to ako človek, no to, čo robí človeka človekom v ňom nejako zakrpatelo, nerozvinulo sa. Je to človek v permanentne nedovyvinutom stave. Je to tak zrejme vinou tých tráum. Lenže koncepcia človeka, ktorého nezredukujeme len na jeho biologické a evolučné determinanty, vedie k chápaniu človeka ako výtvoru kultúry, resp. kultúr (sotva je tu čo i len jeden taký, ktorý by bol produktom iba jedinej kultúry, bez ohľadu na to, že sú takí, čo si to myslia). Byť človekom neznamená iba sa zrodiť z človeka (rovnaké z rovnakého), ale prijať v sebe širší koncept ľudskosti – len nebyť tých deštruktívnych emócií, že? Aj tie sú napokon našou súčasťou.
Dehumanizujúci človek je neľudským človekom a dehumanizovaním iných dehumanizuje aj sám seba. Ničí nielen v iných, ale aj v sebe samom všetko to, čo robí z čisto biologických bytostí aj bytosti s ďalšími úrovňami existovania vo svete. Ťahá ich spolu so sebou na obmedzenú, spodnú priečku animálnej úrovne (ba pod ňu), kde sa vedie brutálna (od slova brutus, divá zver) vojna všetkých proti všetkým. Dehumanizujúci človek zredukoval všetko na otázky boja a moci, ktorými bol traumatizovaný dávno predtým, no a odvtedy sa s tým nedokázal vyrovnať inak, než redukciou všetkého na jednoúrovňové ľudstvo.
Fedor Gál: Čo máš na mysli pod vetou: „... bol traumatizovaný dávno predtým, no a odvtedy sa s tým nedokázal vyrovnať inak, než redukciou všetkého na jednoúrovňové ľudstvo“? Myšlienka „Kto je bez tráum, nech hodí kameňom“ nesedí, keď začneš premýšľať o traumách súvisiacich – napríklad – s genocídou. So zmienkou o prenose tráum však súhlasím stopercentne.
Isteže, svetlo a tma je ľudská duša a môže byť taká aj duša davu (skupiny, národa...). Zvláštnosťou emócií je, že sa dokážu šíriť svetom ľudí ako pandémia, keď má taktovku v rukách líder zneužívajúci negatívne emócie. A naopak. Na individuálnej aj kolektívnej rovine existujú cesty a duchovné náuky, ktoré kultivujú. Zápas svetla a tmy v nás máme v rukách.
A teraz si počkám na tvoje vysvetlenie, čo myslíš slovami o jednoúrovňovom ľudstve. Možno sa nám tak otvorí aj priestor na diskusiu o moci a ľudskosti. Ešte predtým mám chuť si zaprotestovať proti vžitému výkladu slova brutalita. Divá zver je v tom nevinne. Správy z Ukrajiny (napríklad znásilňovanie detí) je zvrátenosť, ktorú v ríši zvierat, aspoň si to myslím, nenájdeš.
Anton Vydra: Úplne súhlasím, že zvieratá (aj tie divé) sú v tom nevinne a že znásilňovanie detí je úbohá zvrátenosť. Slovo brutalita vzniklo v časoch, keď sa človek ešte pokladal za čosi viac, než sú zvieratá, a keď čokoľvek neľudské identifikoval so zvieracím. Je zaujímavé, že výraz animal (živočích) označoval pritom tak zvieratá, ako aj ľudí (rozumné živočíchy), zatiaľ čo brutus výhradne zver, najmä divú. No podobne je to so slovom beštialita odvodeným od beštií, čo sú tiež zvery. Pomáhame si obrazmi. Naša obrazotvornosť zásadne určuje naše premýšľanie o veciach. Nemusíme nevyhnutne chápať slová v ich pôvodných významoch, no je dobré vedieť, že vznikli na základe nejakých imaginácií a že sa na tomto základe aj dlho používali – a veľakrát aj dodnes. Znásilňovanie a vraždenie nevinných detí je skutočne čosi horšie, je to monštruózne, je to správanie mentálne znetvorených bytostí.
A pokiaľ ide o to jednoúrovňové ľudstvo, o ktorom bola reč, tak to s tým súvisí. Človek jednej úrovne nepozná iné vrstvy než len boj a moc. Mohli by sme tu hovoriť o jednorozmernom človeku, ktorému chýba akýkoľvek iný presah alebo skúsenosť transcendencie, čím tu teraz nemám na mysli nijaké božské veci či mystiku, ale jednoduché vrstvenie našich skúseností. Lenže pozor: sú aj ľudia, ktorí majú prístup aj k viacerým vrstvám kultúry, chodia do divadla, čítajú a píšu knihy, vyznajú sa v gramatike a štylistike, majú vyštudované vysoké školy, nikomu nepripadajú ako jednorozmerní ľudia, a predsa sú schopní hrozných vecí: ak už aj nie priamo vraždiť a znásilňovať, tak to aspoň ospravedlňovať, ticho podporovať, mať na tých krutostiach nejako, hoci aj veľmi vzdialene účasť. Toto je desivé.
Fedor Gál: V súvislosti s ruskou agresiou na Ukrajine mi zišiel na um paradox. Hovorí sa, že za ostnatými drôtmi (koncentračný tábor, gulag, väzenie... neslobodná spoločnosť – i keď ide o nesúmerateľné ilustrácie neslobody) si ľudia zvyknú na „zvláštny“ režim a pri živote ich drží potreba prežiť. Prežiť! Ten zvláštny režim má svojské pravidlá. Myslím napríklad „výhody“ plynúce z fyzickej kondície, zdravia, siete známostí, všakovakých zručností a podobne. Keď podmienky takého života prekročia kritickú hranicu, jednotlivec si buď siahne na život, alebo sa pokúša o útek (Vrba a Wetzler...), nech je šanca na úspech hoci aj nulová. V prípade, že sa dá dohromady „komunita“ odhodlaných, dochádza k organizovaným alebo spontánnym vzburám (napríklad Treblinka). Stáva sa občas, že pohár nespokojnosti pretečie a dôjde na revolúciu alebo pokojnú zmenu režimu (November 1989).
O „ruskej duši“, napríklad, sa hovorí, že jej hrdosť stojí (aj) na ilúzii nekonečného priestoru. Fyzicky teda existuje možnosť migrovať do voľného priestoru, do „priestoru nikoho“. Prúdom nabité drôty však v neslobodnom režime fungujú v ľudských mysliach, dušiach a telách. Nesloboda však nie je prirodzený stav a dokáže vyvolávať poruchy kolektívnej (napríklad národnej) „osobnosti“, akými sú kolektívna paranoja, narcizmus, úzkosť, strach..., ako ich poznáme z individuálnej psychopatológie. Tu niekde cítim zdroje ruskej túžby po impériu, ktoré presahuje onen „nekonečný“ priestor, ktorý má k dispozícii. Vedľajším produktom je koristiť, a to so všetkými sprievodnými znakmi. Aktuálne situácia na Ukrajine ponúka ich široký repertoár v priamom prenose. A ponúka aj sekundárne znaky posilňovania tejto ilúzie – vraždenie, kradnutie, znásilňovanie...
Kritická hranica sa začína prekročením demarkačnej línie (línie „znesiteľnosti“) pod zástavou niekoho, kto sa ujme úlohy vodcu. Na Ukrajine to boli najprv „zelení mužíčkovia“, potom ozbrojení separatisti na Donbase a napokon invázia – popretie národnej a štátnej suverenity Ukrajiny, pretože „my“ Ukrajinci, Bielorusi a Rusi sme jeden „bratský“ národ. V sociológii je rola vodcu definovaná buď pozitívne, alebo negatívne. Počas druhej svetovej vojny ilustruje tento typ roly na jednej strane Winston Churchill, na druhej Adolf Hitler, v tej súčasnej Volodymyr Zelenský a Vladimír Putin. Bojuje sa o priestor, ktorý si vysnívala ruská duša a jej národný mýtus verzus priestor slobody a dôstojného života, ktorý odmieta ostnaté drôty. Je to zápas bez konca, ktorý má spirituálnu, a nie teritoriálnu podstatu. Teda, istým spôsobom aj teritoriálnu. Zahŕňa liberálne demokracie v našom civilizačnom priestore aj so všetkými nestabilitami.
Anton Vydra: Veľa sa už napísalo o rozdieloch medzi vodcami a lídrami a veľakrát som o tom aj sám premýšľal. Pamätám si na jeden filozofický text, v ktorom jeho autor rozvíjal úvahu na túto tému z pozície tých, ktorí vodcov alebo lídrov nasledujú. Je rozdiel, či sú to prívrženci, nasledovníci, podporovatelia a podobne. A je rozdiel, ako si definujeme to, že je niekto vzorom pre iných.
Putin je nepochybne pre mnohých Rusov nielen vzorom, ale aj silovou osobnosťou. Je to kultúra, ktorá jednoducho potrebuje vidieť silnú ruku, ktorá ich vedie. U nás sú tiež takí. Mali radi Mečiara, lebo vedel tresnúť po stole a slepo ho za to nasledovali. Čokoľvek, čo takíto vodcovia povedia, pokladajú ich prívrženci za sväté – až doslovne. O slovách vodcov si neslobodno robiť žarty – aspoň tak to chápu. Nedajbože, aby si niekto dovolil protestovať. Vodca, akým je aj Putin, môže nechať znásilňovať svojich imbecilných vojakov cudzie ženy a deti len preto, lebo on sám dennodenne znásilňuje pravdu. Je v tom sila, je v tom násilie, je v tom moc, je v tom „mať veci pod kontrolou“.
Zelenský je vodcom úplne v inom zmysle: preto mnohí radšej hovoria o lídrovi. Iste, všetci priam dychtivo počúvame každý jeho prejav, v ktorom odvážne pomenúva slabiny západného sveta vo vzťahu k ruskej agresii voči jeho krajine, no nie sme slepými prívržencami, ktorých by čo i len napadlo, že by sme si mali teraz svorne zvoliť Zelenského za výlučného vládcu všetkých západných demokracií. Takto tu o tom azda nikto nerozmýšľa. Dokonca vieme veľakrát nesúhlasiť aj s jeho tvrdeniami a uvedomujeme si, že ich vyslovuje v situácii, ktorá je neľahká a ktorá je v stave aktuálnej vojny. Zelenského líderstvo spočíva v jeho autenticite, v odvahe aj rozvahe čeliť obludnému útoku zo strany početnejšej a vojensky lepšie vybavenej armády. To, čo nás na ňom priťahuje, je táto odvaha Dávida, ktorý sa nebojácne (pričom aj on poznal zaiste strach) postavil Goliášovi.
V lídrovi neverklíkujeme jeho slová a jeho „pravdy“, jeho zvrátenú propagandu, infantilné omieľanie vymyslenej denacifikačnej stratégie, nekreslíme na každú možnú plochu svastikálne Z-etká. V lídrovi nasledujeme práve tú nebojácnosť, odvahu podstupovať riziko, no svojím vlastným spôsobom. Zelenský nie je idol, ktorého chceme napodobňovať tým, že sa budeme obliekať ako on, tváriť sa ako on, hovoriť ako on; je skôr vzorom autentického postoja k pravde situácie, ktorá nastala. Neviem, či by som chcel Zelenského za prezidenta našej krajiny (čistá teória), ale bol by som rád, keby sme mali vždy takých prezidentov, ktorí by vedeli byť rovnako autentickí vo svojich postojoch, ako je on teraz. Zuzana Čaputová takou prezidentkou nepochybne je, a ukázal sa takým aj premiér Heger. Miloš Zeman taký nie je a už ani nebude.
Fedor Gál: Stará nemecká povesť z 13. storočia hovorí o mužovi, ktorý dokázal viesť dav rovno k vlastnej skaze. Dejiny sú popretkávané rôznymi verziami potkaniarov. Viesť iných tak, že ukazujem cestu, ktorá poskytuje zmysel, nádej a cieľ ľudskému životu je iná šálka kávy. Je vcelku jedno, či tomu hovoríme vodca alebo líder. Podstatné je, kam ukazuje prstom. Zeman verzus Čaputová sú dobrá ilustrácia.
Rola vodcovských elít (v sociológii bežný pojem) sa obnažuje až na dreň v krízových situáciách. Počas pandémie covidu a vojny na Ukrajine sme zažili a stále zažívame krízu vodcovstva (líderstva). Za štandardného chodu štátu a inštitúcií má hlavné slovo marketing, kampane... a politické elity „do pohody“. V kríze to neplatí.
Otázka otázok znie: Čo je cieľom krízového riadenia a rozhodovania? Na prvý pohľad je to jasné ako facka: sloboda, dôstojný život a jeho ochrana, životné prostredie... Václav Havel hovoril o pravde a láske, ktorá musí poraziť lož a nenávisť. Poraziť však znamená aj použitie sily – násilie. Morálna dilema? Zdá sa tiež, že morálka nie je iba jedna. Alebo?
Anton Vydra: Nie je iba jedna morálka, dokonca neexistuje iba jeden typ sily. Sila nie je nevyhnutne iba násilie. Rodičia musia mať pri výchove dieťaťa veľa sily. Človek, ktorý stratí druhého, vynakladá tiež veľa sily na to, aby to zvládol. Muž, žena, ktorí čelia pracovnému tlaku, ho musia ustáť a byť silní. Ani jedna z týchto síl nie je násilím.
Jedna zo stredovekých cností bola fortitudo, pevnosť, sila, trochu maskulínne povedané: mužnosť. No mužné vedia byť (a možno aj častejšie než mnohí muži) aj ženy, a nemusia to byť nijaké novodobé Xeny. Sú zase muži, ktorým patrí označenie zbabelci.
Fortitudo mala svoj náprotivok v neresti, ktorou bola inconstantia, nestálosť, premenlivosť, labilita, jednoducho slabosť. Kým jedna označuje pevný a jasný postoj človeka, ktorý stojí nohami na zemi, druhá označuje niekoho, kto vymení pevnosť zeme za koleso Šťasteny, na ktorom to neustojí.
Mať fortitudo neznamená byť násilný, no neuhnúť, nepoddať sa osudu či okolnostiam, stáť si za svojim do posledného dychu. Koho naopak opantá inconstantia, ten nič nevydrží, skrátka: kade vietor, tade plášť.
Nemyslím si, že tieto cnosti a neresti patria iba stredoveku. Sú stále prítomné, len o nich veľmi nehovoríme, lebo žijeme vo svete, ktorý nemá až tak v láske moralizovanie. No zdá sa niekomu, že výber medzi stabilitou a labilitou je polemický? Možno v nejakých ohľadoch áno, ale vo väčšine prípadov v tom máme jasno. Azda.
A teraz: čo znamená poraziť zlo, nepravdu, lož? Možno stačí neuhnúť, nepoľaviť, nevzdať sa. To nie je čisto pasívny postoj toho, kto iba odráža útoky, ale aj aktívny postoj toho, kto sa bráni. Nemáš len štít, brnenie a helmu, máš v ruke aj zbraň – možno doslovne, možno prenesene ako argument, silu presvedčivého a asertívneho slova, ktoré má váhu, cveng. Nič z toho nie je násilím. Tí, ktorí toto nazývajú násilím, mätú iných ľudí v tom, že napokon už nikto presne nerozumie pojmom. Násilie je agresia, ktorá zo slabosti podľahla vlastnej nadutosti, pýche, hybris. Dnes je také Putinovo Rusko: nezmyselne útočí, plodí násilie a nenávisť a lži. A myslím, že nemusíme pomenovať tú druhú krajinu, tú, ktorá dnes naopak ukazuje fortitudo v plnej sile.
Vyšlo na www.tyzden.sk (22.4.2022)
Fedor Gál: Niekedy v prvej polovici 80. rokov minulého storočia som prvý raz čítal o dlhých spoločenských cykloch – vzostup a pád a potom znovu a opäť. Takými sú napríklad roky 1948 – 1968, ale aj 1968 – 1989, a potom 1989 až po pandémiu covidu. Alebo od 1948 až po 1989? Zhruba dve generácie. Iba?
V kozmológii existuje hypotéza Veľkého tresku, z ktorého sa zrodil náš vesmír. Buch! a z jediného bodu sa do nekonečného priestoru šíri hmota a energia, aby sa po miliardách rokov začala opäť zmršťovať. Pulzujúci vesmír. A vraj ich je nekonečno a tiež pulzujú. Večná otázka „hýbateľa“.
Existujú, samozrejme, aj životné cykly – od detstva cez mladosť a tak ďalej až po smrť. A náboženské viery o tom, že smrťou sa život nekončí, ale obnovuje sa v iných životoch. Alebo teória biologickej a kultúrnej evolúcie. Po špirále nahor. Alebo dokola? Večný kolobeh života. Večný?
Tri obrazy pulzovania – nádych a výdych, zrodenie a smrť. Cesta medzitým je plná križovatiek. Momentky v „bodoch zvratu“, hovorme im „bliky“, robia z cesty príbeh. Každý je iný, a predsa sú súčasťou jediného Absolútna. Jediného? A potrebujeme ho poznať? Pomenovať?
Anton Vydra: Nádych a výdych, dýchanie, ruach (duch) – starý obraz pulzovania života prevzatý z biblickej tradície a starobylých mýtov. Celé stáročia ho máme pred sebou a v sebe bez toho, aby sme si to uvedomovali. Je zakódovaný v našich kultúrnych pľúcach: niečo vziať a niečo odovzdať. Kto iba berie, čoskoro začne „lapať po výdychu“ – udusí ho to.
Novoplatonici boli obrazom pulzujúceho vesmíru (niektorí ho stotožnili s Bohom) fascinovaní. Od Jedného sa všetko rozpínalo v gigantickom vychádzaní do mnohosti, z mnohosti sa potom všetko navracalo späť k Jednému. Od absolútneho celku k najrozmanitejším častiam a späť. A späť – nikdy nezastať!
Keď Sokrates ukáže Glaukónovi, ako vyviesť väzňov z jaskyne, v ktorej verili iba čírym obrazom a fantazmagóriám, spýta sa ho, či ich máme ponechať na slnečnom svetle, keď ho už raz dosiahli. Glaukón nevie odpovedať. Tak to urobí Sókratés namiesto neho: Kdeže, milý Glaukón, musíme ich vrátiť späť, aby z temnôt pomohli aj ostatným, a to aj za cenu, že ich tamtí zabijú. Pulzovanie pedagogiky.
Jednota a mnohosť sa vpísali do slov univerzum, univerzita, univerzálny – je za tým to nekonečné (alebo len nikdy nekončiace?) dýchanie. Ruach je starobylé meno pripisované Božiemu dychu, ktorý vraj oživil prvého človeka. Ktovie. Prvý človek dostal za úlohu pomenovať všetko stvorenstvo, nie však Stvoriteľa. Je to len starý mýtus o dychu, dávaní mien a živote, povie sa. Čo však znamená, že je mýtus starý? Prečo ho držia pri živote aj tí, ktorí už dávno stratili vieru?
Fedor Gál: Mýty – napríklad tie biblické o príbuzenských konfliktoch, na ktorých stojí freudovská a jungovská psychoterapia? A nebude to tým, že vychádzajú z ľudskej prirodzenosti? Mám tým na mysli, samozrejme, jednu jedinú podtriedu mýtov – mýty siahajúce k archetypálnym zdrojom ľudského správania, k jeho prvotnej skúsenosti a spiritualite, kmeňovej existencii a zápasom o prežitie.
A čo znamená „stratiť vieru“? Ak ty veríš, tak je to aj pre mňa skutočnosť, lebo ty si skutočný a konáš (zväčša) v súlade so svojou vierou. Teda pokiaľ nie si pokrytec a mýty sú pre teba iba „marketingom“, ospravedlnením, zakrývacím manévrom. Koľko zločinov má viera na svedomí? Upaľovanie čarodejníc a križiacke výpravy sú „iba“ ilustrácie na krivolakej ceste.
Vlastne je na mieste položiť si aj otázku: Čo je viera? Slovo pre zvnútornené presvedčenie, predsudok, hodnotovú príslušnosť, evolučne „vyšľachtená“ emócia zrodená konfrontáciou so strachom a úzkosťou? Čosi mimo rozumového chápania? A sú náboženskí (a ideologickí!) fanatici veriaci? Nepochybne sú. Čo s tým, napríklad po šoa, Sarajeve, Mariupole?
Anton Vydra: Existujú výrazy ako bigotnosť, fanatizmus, radikalizmus. A ďalšie. Nie sú celkom identické. Je to spleť najrozličnejších vier: v existenciu Boha, v neexistenciu Boha, v Boha pomstychtivého a ukrutného, v Boha milosrdného alebo dokonca bezmocného. Existujú viery v zázraky, existuje viera v pokrok (nielen vedecký, ale aj politický, konzumný, technologický), viera v uzdravenie, viera v lepšiu spoločnosť. No ostaňme pri tej náboženskej.
Keď po holokauste napísal Hans Jonas esej o Bohu, ktorého treba posadiť na lavicu obžalovaných, bolo z toho veľké haló. A nevoláme ho opäť zaujať miesto na tej istej lavici po Mariupole, Buči, Irpini a ďalších ukrajinských mestách a obciach? Nevoláme ho tam opäť po zbytočných smrtiach nevinných detí? Komu čo spravili? Môže ostať viera po takýchto zverstvách nedotknutá? Čo je to za vieru, ktorá nerozmýšľa? Čo je to za vieru, ktorej pevnosť sa zakladá iba na kamennej tvári a hrubej bezcitnej lebke?
V mene Boha sa na tejto zemi páchali nevýslovné obludnosti. Napriek tomu rôzni intelektuáli (často sami veriaci) opakovane upozorňovali, že skutočná viera, skutočné náboženstvo nesmie byť takéto. Žijeme v 21. storočí, no nezdá sa, že by sa niečo zmenilo. Ktosi prišiel na to, že veriaci sú vhodná skupina na polarizáciu, v podstate tá najvhodnejšia. Stačí len hyperbolizovane zvýrazniť niektoré hodnoty a nadradiť ich nad všetko ostatné: aj nad životy ľudí, aj nad slobodu, aj nad zdravý rozum.
No stačí iba prestať veriť, aby sa človek zachránil pred označovaním za pokrytca, za nerozumnú bytosť, za tichého spoluúčastníka či nebodaj pasívneho podporovateľa zla na zemi? Stačí sa odstrihnúť a bude to? A neexistuje náhodou aj nenáboženský fanatizmus? Je človek len vtedy, keď je nadkonfesiálny alebo nekonfesiálny, imúnny voči bigotnosti, fanatizmom, radikalizmom a podobne? Existujú rôzne viery a všetky majú aj svoje zvrátené podoby.
Otázka znie teda takto: Kto rozsieva tú nenávisť a prečo? Alebo inak: Prečo jej neustále nadbiehame?
Fedor Gál: O Bohu milosrdnom hovoria, napríklad, aj radikálni islamisti z ISIS. Hovorím o výklade viery. Veriaci má dve možnosti: buď sa bude „rozprávať“ s Bohom, alebo vykonávať to, čo považuje za jeho príkazy. Možno sa mýlim, ale ortodoxia stojí a padá na tom druhom. Kto však dokáže dovidieť do Božích úmyslov? Preto aj Talmud ponúka celý vejár interpretácií jednotlivých článkov viery. Dialóg?
Rozmanitosť interpretácií je živou vodou viery. Napríklad taký Jonathan Sacks v knihe Ne v Božím jménus podtitulom Jak čelit náboženskému násilí (Praha: Triton 2018) interpretuje starozákonné mýty inak, než je obvyklé – nachádza v nich finálne zmierenie, rozhrešenie. Keď mám byť osobný, prekáža mi na jeho výsostne humánnom prístupe jediné: lipnutie na vlastnej viere, ergo judaizme.
Nerozumiem jednému: ako sa dá čosi nadradiť nad život človeka? Nepredpokladá to jeho dehumanizáciu? A kto je ten, kto si osobuje právo na dehumanizáciu iného? Stále človek obdarený ľudskosťou? A môže byť taký náboženský fanatik? Patria vôbec tie dva pojmy k sebe? Do témy viera bez náboženstva sa teraz ani nejdem púšťať. Je však zaujímavá, lebo sa ma osobne týka.
Pýtaš sa: „Kto rozsieva tú nenávisť a prečo? Prečo jej neustále nadbiehame?“ Moja momentálna odpoveď: Nenávisť je produkt negatívnych (deštruktívnych) emócií. Príčiny môžu byť pestré – od hraničných porúch osobnosti cez absenciu rodičovskej (hlavne materinskej) lásky v ranom detstve po rozmanité traumy atď. To posledné je obzvlášť aktuálne.
Anton Vydra: Kto je bez tráum, nech hodí kameňom. Traumy – väčšie alebo menšie – máme vtetované do kože každý (už od pôrodu, možno aj pred ním), iná vec je, či sme mali príležitosť naučiť sa ich nejako zvládať, získať nad nimi kontrolu, čo sme s nimi v sebe spravili alebo ako sme ich spracovali. Ak sme ich nechali napospas osudu, začnú sa prenášať ďalej a ďalej, na iných, na nevinných.
Dehumanizujúci človek je čosi ako neľudský človek. Vyzerá to ako človek, no to, čo robí človeka človekom v ňom nejako zakrpatelo, nerozvinulo sa. Je to človek v permanentne nedovyvinutom stave. Je to tak zrejme vinou tých tráum. Lenže koncepcia človeka, ktorého nezredukujeme len na jeho biologické a evolučné determinanty, vedie k chápaniu človeka ako výtvoru kultúry, resp. kultúr (sotva je tu čo i len jeden taký, ktorý by bol produktom iba jedinej kultúry, bez ohľadu na to, že sú takí, čo si to myslia). Byť človekom neznamená iba sa zrodiť z človeka (rovnaké z rovnakého), ale prijať v sebe širší koncept ľudskosti – len nebyť tých deštruktívnych emócií, že? Aj tie sú napokon našou súčasťou.
Dehumanizujúci človek je neľudským človekom a dehumanizovaním iných dehumanizuje aj sám seba. Ničí nielen v iných, ale aj v sebe samom všetko to, čo robí z čisto biologických bytostí aj bytosti s ďalšími úrovňami existovania vo svete. Ťahá ich spolu so sebou na obmedzenú, spodnú priečku animálnej úrovne (ba pod ňu), kde sa vedie brutálna (od slova brutus, divá zver) vojna všetkých proti všetkým. Dehumanizujúci človek zredukoval všetko na otázky boja a moci, ktorými bol traumatizovaný dávno predtým, no a odvtedy sa s tým nedokázal vyrovnať inak, než redukciou všetkého na jednoúrovňové ľudstvo.
Fedor Gál: Čo máš na mysli pod vetou: „... bol traumatizovaný dávno predtým, no a odvtedy sa s tým nedokázal vyrovnať inak, než redukciou všetkého na jednoúrovňové ľudstvo“? Myšlienka „Kto je bez tráum, nech hodí kameňom“ nesedí, keď začneš premýšľať o traumách súvisiacich – napríklad – s genocídou. So zmienkou o prenose tráum však súhlasím stopercentne.
Isteže, svetlo a tma je ľudská duša a môže byť taká aj duša davu (skupiny, národa...). Zvláštnosťou emócií je, že sa dokážu šíriť svetom ľudí ako pandémia, keď má taktovku v rukách líder zneužívajúci negatívne emócie. A naopak. Na individuálnej aj kolektívnej rovine existujú cesty a duchovné náuky, ktoré kultivujú. Zápas svetla a tmy v nás máme v rukách.
A teraz si počkám na tvoje vysvetlenie, čo myslíš slovami o jednoúrovňovom ľudstve. Možno sa nám tak otvorí aj priestor na diskusiu o moci a ľudskosti. Ešte predtým mám chuť si zaprotestovať proti vžitému výkladu slova brutalita. Divá zver je v tom nevinne. Správy z Ukrajiny (napríklad znásilňovanie detí) je zvrátenosť, ktorú v ríši zvierat, aspoň si to myslím, nenájdeš.
Anton Vydra: Úplne súhlasím, že zvieratá (aj tie divé) sú v tom nevinne a že znásilňovanie detí je úbohá zvrátenosť. Slovo brutalita vzniklo v časoch, keď sa človek ešte pokladal za čosi viac, než sú zvieratá, a keď čokoľvek neľudské identifikoval so zvieracím. Je zaujímavé, že výraz animal (živočích) označoval pritom tak zvieratá, ako aj ľudí (rozumné živočíchy), zatiaľ čo brutus výhradne zver, najmä divú. No podobne je to so slovom beštialita odvodeným od beštií, čo sú tiež zvery. Pomáhame si obrazmi. Naša obrazotvornosť zásadne určuje naše premýšľanie o veciach. Nemusíme nevyhnutne chápať slová v ich pôvodných významoch, no je dobré vedieť, že vznikli na základe nejakých imaginácií a že sa na tomto základe aj dlho používali – a veľakrát aj dodnes. Znásilňovanie a vraždenie nevinných detí je skutočne čosi horšie, je to monštruózne, je to správanie mentálne znetvorených bytostí.
A pokiaľ ide o to jednoúrovňové ľudstvo, o ktorom bola reč, tak to s tým súvisí. Človek jednej úrovne nepozná iné vrstvy než len boj a moc. Mohli by sme tu hovoriť o jednorozmernom človeku, ktorému chýba akýkoľvek iný presah alebo skúsenosť transcendencie, čím tu teraz nemám na mysli nijaké božské veci či mystiku, ale jednoduché vrstvenie našich skúseností. Lenže pozor: sú aj ľudia, ktorí majú prístup aj k viacerým vrstvám kultúry, chodia do divadla, čítajú a píšu knihy, vyznajú sa v gramatike a štylistike, majú vyštudované vysoké školy, nikomu nepripadajú ako jednorozmerní ľudia, a predsa sú schopní hrozných vecí: ak už aj nie priamo vraždiť a znásilňovať, tak to aspoň ospravedlňovať, ticho podporovať, mať na tých krutostiach nejako, hoci aj veľmi vzdialene účasť. Toto je desivé.
Fedor Gál: V súvislosti s ruskou agresiou na Ukrajine mi zišiel na um paradox. Hovorí sa, že za ostnatými drôtmi (koncentračný tábor, gulag, väzenie... neslobodná spoločnosť – i keď ide o nesúmerateľné ilustrácie neslobody) si ľudia zvyknú na „zvláštny“ režim a pri živote ich drží potreba prežiť. Prežiť! Ten zvláštny režim má svojské pravidlá. Myslím napríklad „výhody“ plynúce z fyzickej kondície, zdravia, siete známostí, všakovakých zručností a podobne. Keď podmienky takého života prekročia kritickú hranicu, jednotlivec si buď siahne na život, alebo sa pokúša o útek (Vrba a Wetzler...), nech je šanca na úspech hoci aj nulová. V prípade, že sa dá dohromady „komunita“ odhodlaných, dochádza k organizovaným alebo spontánnym vzburám (napríklad Treblinka). Stáva sa občas, že pohár nespokojnosti pretečie a dôjde na revolúciu alebo pokojnú zmenu režimu (November 1989).
O „ruskej duši“, napríklad, sa hovorí, že jej hrdosť stojí (aj) na ilúzii nekonečného priestoru. Fyzicky teda existuje možnosť migrovať do voľného priestoru, do „priestoru nikoho“. Prúdom nabité drôty však v neslobodnom režime fungujú v ľudských mysliach, dušiach a telách. Nesloboda však nie je prirodzený stav a dokáže vyvolávať poruchy kolektívnej (napríklad národnej) „osobnosti“, akými sú kolektívna paranoja, narcizmus, úzkosť, strach..., ako ich poznáme z individuálnej psychopatológie. Tu niekde cítim zdroje ruskej túžby po impériu, ktoré presahuje onen „nekonečný“ priestor, ktorý má k dispozícii. Vedľajším produktom je koristiť, a to so všetkými sprievodnými znakmi. Aktuálne situácia na Ukrajine ponúka ich široký repertoár v priamom prenose. A ponúka aj sekundárne znaky posilňovania tejto ilúzie – vraždenie, kradnutie, znásilňovanie...
Kritická hranica sa začína prekročením demarkačnej línie (línie „znesiteľnosti“) pod zástavou niekoho, kto sa ujme úlohy vodcu. Na Ukrajine to boli najprv „zelení mužíčkovia“, potom ozbrojení separatisti na Donbase a napokon invázia – popretie národnej a štátnej suverenity Ukrajiny, pretože „my“ Ukrajinci, Bielorusi a Rusi sme jeden „bratský“ národ. V sociológii je rola vodcu definovaná buď pozitívne, alebo negatívne. Počas druhej svetovej vojny ilustruje tento typ roly na jednej strane Winston Churchill, na druhej Adolf Hitler, v tej súčasnej Volodymyr Zelenský a Vladimír Putin. Bojuje sa o priestor, ktorý si vysnívala ruská duša a jej národný mýtus verzus priestor slobody a dôstojného života, ktorý odmieta ostnaté drôty. Je to zápas bez konca, ktorý má spirituálnu, a nie teritoriálnu podstatu. Teda, istým spôsobom aj teritoriálnu. Zahŕňa liberálne demokracie v našom civilizačnom priestore aj so všetkými nestabilitami.
Anton Vydra: Veľa sa už napísalo o rozdieloch medzi vodcami a lídrami a veľakrát som o tom aj sám premýšľal. Pamätám si na jeden filozofický text, v ktorom jeho autor rozvíjal úvahu na túto tému z pozície tých, ktorí vodcov alebo lídrov nasledujú. Je rozdiel, či sú to prívrženci, nasledovníci, podporovatelia a podobne. A je rozdiel, ako si definujeme to, že je niekto vzorom pre iných.
Putin je nepochybne pre mnohých Rusov nielen vzorom, ale aj silovou osobnosťou. Je to kultúra, ktorá jednoducho potrebuje vidieť silnú ruku, ktorá ich vedie. U nás sú tiež takí. Mali radi Mečiara, lebo vedel tresnúť po stole a slepo ho za to nasledovali. Čokoľvek, čo takíto vodcovia povedia, pokladajú ich prívrženci za sväté – až doslovne. O slovách vodcov si neslobodno robiť žarty – aspoň tak to chápu. Nedajbože, aby si niekto dovolil protestovať. Vodca, akým je aj Putin, môže nechať znásilňovať svojich imbecilných vojakov cudzie ženy a deti len preto, lebo on sám dennodenne znásilňuje pravdu. Je v tom sila, je v tom násilie, je v tom moc, je v tom „mať veci pod kontrolou“.
Zelenský je vodcom úplne v inom zmysle: preto mnohí radšej hovoria o lídrovi. Iste, všetci priam dychtivo počúvame každý jeho prejav, v ktorom odvážne pomenúva slabiny západného sveta vo vzťahu k ruskej agresii voči jeho krajine, no nie sme slepými prívržencami, ktorých by čo i len napadlo, že by sme si mali teraz svorne zvoliť Zelenského za výlučného vládcu všetkých západných demokracií. Takto tu o tom azda nikto nerozmýšľa. Dokonca vieme veľakrát nesúhlasiť aj s jeho tvrdeniami a uvedomujeme si, že ich vyslovuje v situácii, ktorá je neľahká a ktorá je v stave aktuálnej vojny. Zelenského líderstvo spočíva v jeho autenticite, v odvahe aj rozvahe čeliť obludnému útoku zo strany početnejšej a vojensky lepšie vybavenej armády. To, čo nás na ňom priťahuje, je táto odvaha Dávida, ktorý sa nebojácne (pričom aj on poznal zaiste strach) postavil Goliášovi.
V lídrovi neverklíkujeme jeho slová a jeho „pravdy“, jeho zvrátenú propagandu, infantilné omieľanie vymyslenej denacifikačnej stratégie, nekreslíme na každú možnú plochu svastikálne Z-etká. V lídrovi nasledujeme práve tú nebojácnosť, odvahu podstupovať riziko, no svojím vlastným spôsobom. Zelenský nie je idol, ktorého chceme napodobňovať tým, že sa budeme obliekať ako on, tváriť sa ako on, hovoriť ako on; je skôr vzorom autentického postoja k pravde situácie, ktorá nastala. Neviem, či by som chcel Zelenského za prezidenta našej krajiny (čistá teória), ale bol by som rád, keby sme mali vždy takých prezidentov, ktorí by vedeli byť rovnako autentickí vo svojich postojoch, ako je on teraz. Zuzana Čaputová takou prezidentkou nepochybne je, a ukázal sa takým aj premiér Heger. Miloš Zeman taký nie je a už ani nebude.
Fedor Gál: Stará nemecká povesť z 13. storočia hovorí o mužovi, ktorý dokázal viesť dav rovno k vlastnej skaze. Dejiny sú popretkávané rôznymi verziami potkaniarov. Viesť iných tak, že ukazujem cestu, ktorá poskytuje zmysel, nádej a cieľ ľudskému životu je iná šálka kávy. Je vcelku jedno, či tomu hovoríme vodca alebo líder. Podstatné je, kam ukazuje prstom. Zeman verzus Čaputová sú dobrá ilustrácia.
Rola vodcovských elít (v sociológii bežný pojem) sa obnažuje až na dreň v krízových situáciách. Počas pandémie covidu a vojny na Ukrajine sme zažili a stále zažívame krízu vodcovstva (líderstva). Za štandardného chodu štátu a inštitúcií má hlavné slovo marketing, kampane... a politické elity „do pohody“. V kríze to neplatí.
Otázka otázok znie: Čo je cieľom krízového riadenia a rozhodovania? Na prvý pohľad je to jasné ako facka: sloboda, dôstojný život a jeho ochrana, životné prostredie... Václav Havel hovoril o pravde a láske, ktorá musí poraziť lož a nenávisť. Poraziť však znamená aj použitie sily – násilie. Morálna dilema? Zdá sa tiež, že morálka nie je iba jedna. Alebo?
Anton Vydra: Nie je iba jedna morálka, dokonca neexistuje iba jeden typ sily. Sila nie je nevyhnutne iba násilie. Rodičia musia mať pri výchove dieťaťa veľa sily. Človek, ktorý stratí druhého, vynakladá tiež veľa sily na to, aby to zvládol. Muž, žena, ktorí čelia pracovnému tlaku, ho musia ustáť a byť silní. Ani jedna z týchto síl nie je násilím.
Jedna zo stredovekých cností bola fortitudo, pevnosť, sila, trochu maskulínne povedané: mužnosť. No mužné vedia byť (a možno aj častejšie než mnohí muži) aj ženy, a nemusia to byť nijaké novodobé Xeny. Sú zase muži, ktorým patrí označenie zbabelci.
Fortitudo mala svoj náprotivok v neresti, ktorou bola inconstantia, nestálosť, premenlivosť, labilita, jednoducho slabosť. Kým jedna označuje pevný a jasný postoj človeka, ktorý stojí nohami na zemi, druhá označuje niekoho, kto vymení pevnosť zeme za koleso Šťasteny, na ktorom to neustojí.
Mať fortitudo neznamená byť násilný, no neuhnúť, nepoddať sa osudu či okolnostiam, stáť si za svojim do posledného dychu. Koho naopak opantá inconstantia, ten nič nevydrží, skrátka: kade vietor, tade plášť.
Nemyslím si, že tieto cnosti a neresti patria iba stredoveku. Sú stále prítomné, len o nich veľmi nehovoríme, lebo žijeme vo svete, ktorý nemá až tak v láske moralizovanie. No zdá sa niekomu, že výber medzi stabilitou a labilitou je polemický? Možno v nejakých ohľadoch áno, ale vo väčšine prípadov v tom máme jasno. Azda.
A teraz: čo znamená poraziť zlo, nepravdu, lož? Možno stačí neuhnúť, nepoľaviť, nevzdať sa. To nie je čisto pasívny postoj toho, kto iba odráža útoky, ale aj aktívny postoj toho, kto sa bráni. Nemáš len štít, brnenie a helmu, máš v ruke aj zbraň – možno doslovne, možno prenesene ako argument, silu presvedčivého a asertívneho slova, ktoré má váhu, cveng. Nič z toho nie je násilím. Tí, ktorí toto nazývajú násilím, mätú iných ľudí v tom, že napokon už nikto presne nerozumie pojmom. Násilie je agresia, ktorá zo slabosti podľahla vlastnej nadutosti, pýche, hybris. Dnes je také Putinovo Rusko: nezmyselne útočí, plodí násilie a nenávisť a lži. A myslím, že nemusíme pomenovať tú druhú krajinu, tú, ktorá dnes naopak ukazuje fortitudo v plnej sile.
Vyšlo na www.tyzden.sk (22.4.2022)