Vidím to takto: Ideologizácia národných mýtov je zväčša nástroj v rukách cynických politikov, chamtivcov, alebo fanatických vyznávačov „pôdy a krvi“. Momentálne sa jeden z takýchto príbehov odohráva na Ukrajine.
Ruský agresor vraždí, znásilňuje, kradne, vyháňa... Podobní, ako som ja, hovoria o civilizačnom strete liberálnych demokracií a ich nepriateľov. Sme účastníci vojny, o ktorej nevieme, ako dopadne. Pasívne prizeranie nás zaťaží minimálne politickou a morálnou vinou na niekoľko generácií.
Keď vojna skončí, bude sa možno hovoriť o postputinovskom svete. Verím, že sen o „Veľkom Rusku“ (Srbsku, Maďarsku...) v tomto zápase prehrá, a s ním aj heroická legenda o sakrálnej podobe národného mýtu. Treba však dúfať, že nezaseje zhubné semeno nacionalizmu ani na Ukrajine. Veď to nebola iba ukrajinská vojna, ale zápas o prežitie euroatlantickej civilizácie. Možný je aj opačný scenár – regres k neliberálnym režimom. Po skúsenostiach s nacionálnym a internacionálnym socializmom niet o čo stáť.
Zásadne sa „tu a teraz“ mení aj svet intelektuálneho diskurzu. Sloboda, ľudskosť, klíma... nemajú náboženskú, etnickú či národnú príslušnosť, iba rozmanité interpretácie. Ani národné štáty už nie sú, a nebudú, aké boli. Globálna previazanosť súvisí s globálnou spoluprácou a globálnou zodpovednosťou. Pestrosť je nielen poznávacie znamenie rodín, komunít, pospolitostí, spoločností... politických národov a ich zoskupení, ale majú ju priam vpísanú do svojho genetického a kultúrneho kódu. Neveríte? Spravte si svoj genosociogram.
Jasne, zápas o podobu politických režimov tu bude vždy. Metaforicky ho pomenoval po novembri 1989 filmový režisér Miloš Forman v jednom zo svojich rozhovorov. Sú to: model ZOO (so zabezpečeným prísunom potravy, sexu a strechou nad hlavou za ostnatými drôtmi) a model „džungľa“ (sloboda a pestrosť plná rizík a nástrah). Treba veriť, že ľudia si radšej vyberú džungľu ako ZOO. Václav Havel to povedal kedysi presne: "Naděje není přesvědčení, že něco dobře dopadne, ale jistota, že má něco smysl - bez ohledu na to, jak to dopadne."
Slová o „pôde a krvi“ môžu mať dva významy. Pre agresora je to korisť, pre obeť agresie domov a vlasť. Zo štábu ukrajinského prezidenta po viac ako mesiaci vojny s Ruskom zaznelo: „Nebudeme sa vzdávať žiadnych území a nič uznávať“, čím myslel ruské územné požiadavky. Bez medzinárodnej solidarity by však Ukrajina prišla o všetko. Otázka o podobe postputinovskej doby znie: Sme svedkami zrodu mýtu o veľkej Ukrajine na troskách bývalého ruského impéria, alebo mýtu o pevnosti Európa?
Jedno i druhé projektuje do budúcnosti konflikty. Však hej, svet ľudských bytostí bez konfliktov je utópia, ktorá sa skoro pri každom pokuse o realizáciu mení na svoj opak. Myslím však na spomínaný citát o nádeji od Václava Havla a metaforu odvodenú z experimentu, ktorý sa volá Aurowille – kus súčasného sveta, ktorý nepatrí nikomu a súčasne ľudstvu ako celku. Jasne, kúsok pôdy s niekoľkými tisíckami obyvateľov kdesi v Indii. Ilúzia inšpirovaná čítaním rovnomennej knihy Katarzyni Boni (Absynt 2022), ktorú vrelo odporúčam.
Písané pre www.tyzden.sk
Keď vojna skončí, bude sa možno hovoriť o postputinovskom svete. Verím, že sen o „Veľkom Rusku“ (Srbsku, Maďarsku...) v tomto zápase prehrá, a s ním aj heroická legenda o sakrálnej podobe národného mýtu. Treba však dúfať, že nezaseje zhubné semeno nacionalizmu ani na Ukrajine. Veď to nebola iba ukrajinská vojna, ale zápas o prežitie euroatlantickej civilizácie. Možný je aj opačný scenár – regres k neliberálnym režimom. Po skúsenostiach s nacionálnym a internacionálnym socializmom niet o čo stáť.
Zásadne sa „tu a teraz“ mení aj svet intelektuálneho diskurzu. Sloboda, ľudskosť, klíma... nemajú náboženskú, etnickú či národnú príslušnosť, iba rozmanité interpretácie. Ani národné štáty už nie sú, a nebudú, aké boli. Globálna previazanosť súvisí s globálnou spoluprácou a globálnou zodpovednosťou. Pestrosť je nielen poznávacie znamenie rodín, komunít, pospolitostí, spoločností... politických národov a ich zoskupení, ale majú ju priam vpísanú do svojho genetického a kultúrneho kódu. Neveríte? Spravte si svoj genosociogram.
Jasne, zápas o podobu politických režimov tu bude vždy. Metaforicky ho pomenoval po novembri 1989 filmový režisér Miloš Forman v jednom zo svojich rozhovorov. Sú to: model ZOO (so zabezpečeným prísunom potravy, sexu a strechou nad hlavou za ostnatými drôtmi) a model „džungľa“ (sloboda a pestrosť plná rizík a nástrah). Treba veriť, že ľudia si radšej vyberú džungľu ako ZOO. Václav Havel to povedal kedysi presne: "Naděje není přesvědčení, že něco dobře dopadne, ale jistota, že má něco smysl - bez ohledu na to, jak to dopadne."
Slová o „pôde a krvi“ môžu mať dva významy. Pre agresora je to korisť, pre obeť agresie domov a vlasť. Zo štábu ukrajinského prezidenta po viac ako mesiaci vojny s Ruskom zaznelo: „Nebudeme sa vzdávať žiadnych území a nič uznávať“, čím myslel ruské územné požiadavky. Bez medzinárodnej solidarity by však Ukrajina prišla o všetko. Otázka o podobe postputinovskej doby znie: Sme svedkami zrodu mýtu o veľkej Ukrajine na troskách bývalého ruského impéria, alebo mýtu o pevnosti Európa?
Jedno i druhé projektuje do budúcnosti konflikty. Však hej, svet ľudských bytostí bez konfliktov je utópia, ktorá sa skoro pri každom pokuse o realizáciu mení na svoj opak. Myslím však na spomínaný citát o nádeji od Václava Havla a metaforu odvodenú z experimentu, ktorý sa volá Aurowille – kus súčasného sveta, ktorý nepatrí nikomu a súčasne ľudstvu ako celku. Jasne, kúsok pôdy s niekoľkými tisíckami obyvateľov kdesi v Indii. Ilúzia inšpirovaná čítaním rovnomennej knihy Katarzyni Boni (Absynt 2022), ktorú vrelo odporúčam.
Písané pre www.tyzden.sk