Počas pandémie covidu patrili ľudia mojej generácie medzi rizikové skupiny. Oprávnene – majú chatrnejšie zdravie, zväčša aj menej peňazí, nižšiu mobilitu a tak podobne. Mali sme uľahčený prístup k vakcínam a ďalšie výhody. A do toho vpadla vojna na Ukrajine.

Vojna je o zabíjaní. Tá súčasná je napríklad vyživovaná mýtom o „Veľkom Rusku“. Máva sa pritom „oprávnenými“ záujmami, „hrdinskými“ legendami, „tradičnými“ hodnotami... a ukazovaním prstom na „nepriateľov“ toho všetkého – podaktorí napríklad na liberálnych intelektuálov a Západ.

Ľudia, ako ja, zatiaľ sedia za svojimi stolmi a bušia do klávesníc. Hovoria: Sme predovšetkým ľudia! Svet je jeden pre všetkých! Inakosť obohacuje! Dialóg je cesta! Na druhej strane vražedné zbrojné potenciály a nadržaní vojnoví štváči a zločinci. Cítime sa bezmocne.

Piliere demokracií sú pod paľbou, milióny ľudí na úteku. A predsa: kam tí ľudia majú zväčša namierené? Kto sa spája, aby čelil hrozbám apokalypsy? Kde sú centrá erupcie solidarity? Odkiaľ prichádza masívna materiálna a duchovná pomoc obetiam agresie predovšetkým?

Tí, čo vzývajú svoju vieru, svoje hodnoty, svoje videnie sveta, ako výsadu a exkluzivitu, prebuďte sa. Ľudia bez viery neexistujú. Zdieľame vidinu slobodného a dôstojného života. Dáva životu nádej, zmysel, ciele a smer aj značku príslušnosti k ľudskosti. Málo?

Svetlo a tma sú ľudské duše. Na Ukrajine sa momentálne pretláčajú. Čo na Ukrajine, všade. Otázka prežitia je o sile svetla. Vlastne je možno aj jedno, čomu kto hovorí svetlo, pokiaľ bude mať ženskú a detskú tvár. Každá seniorská ruka bude v tomto zápase potrebná.

A bude potrebná všade, akurát nečakajte fyzické výkony. Strach a neistota sú však mocní protivníci. Po pandémii covidu a počas vojny na Ukrajine obzvlášť. Cítime a dýchame to ráno, na obed aj večer. A to sa ešte, u nás, neukázali ďalší jazdci apokalypsy – napríklad bieda a hlad.

Eufória solidarity opadne. Opadla po II. VW (zvykli sme si na novú neslobodu), opadla po pražskej jari a okupácii v roku 1968 (hromadne sme sa nechali „normalizovať“), opadla po Novembri 1989 (nechali sme sa zviesť konzumom a nacionalizmom), opadne aj súčasná explózia solidarity. Čo potom?

Existuje nejaký výkrik, ktorý by sa hodil pre dnešok, zajtrajšok, pozajtrajšok..., aby znel vierohodne a nepateticky aspoň pre nadkritický počet ľudí? A nemal by zaznieť práve zo seniorských radov? Čosi v zmysle: Radi pomôžeme, hoci aj ako živé štíty, pretože ide o naše deti a vnúčatá.