Nedávno ste v Českej televízii povedali, že vojna Ruska s Ukrajinou je bojom o nový svetový poriadok. Ako ste to mysleli?

Tak, že je jasné, že aj my sme vo vojne. Ak si niekto myslí opak, mýli sa, lebo to vôbec nie je vojna len na Ukrajine. Ide o veľký civilizačný konflikt, kde nik nemôže stáť bokom. Otázka je len jedna – kam sa postavíme.

Na ulici, kde bývam, práve otvorili novú streleckú školu. Majiteľ mi povedal, že už má obsadené na pol roka. Ľudia jednoducho kupujú zbrane, riešia, ako obrániť rodinu, vybavujú si pasy a premýšľajú, kam v prípade priameho konfliktu utiecť.

Denne na uliciach vídavam unavené ukrajinské matky s bledými deťmi a uťahanými starými ženami, ktoré si nesú v igelitkách svoj život. Potom si sadnem k počítaču, pozriem si správy a je mi jasné, že naozaj žijeme v zlomovom období.

V čom?

V tom, že sa okolo nás umiera. V tom, že v reálnom čase sledujeme tanky, lietadlá, bomby, zasiahnuté domy, bytovky, nemocnice, ľudí. V tom, že sa masy vystrašených ľudí tlačia v krytoch a vo vlakoch bez toho, aby vedeli, kam sa podejú. Vidím zápas ľudskosti s neľudskosťou. Ľudskosť káže pomáhať.

Nad čím konkrétne premýšľate vy?

Nad tým, ako dať zmysel každému dňu, kde pomôcť, čo urobiť. Tak to cítim. Duch novej doby jednoducho nemôže byť putinovský. Nesmie byť nespravodlivý. Nesmie patriť ľuďom, ktorí od stola rozhodujú o živote a smrti miliónov ostatných. Alebo si fakt chceme zopakovať šialenú a tragickú minulosť? Chceme si zopakovať narušených vodcov, sociopatov a psychopatov pri moci? Chceme si zopakovať ostnaté drôty?

V roku 2017 sme v Žiline prezentovali svoju knihu rozhovorov Ešte raz a naposledy. Po akcii sme sedeli v krčme, kde okolo nás popíjali náckovia. Vtedy ste mi povedali, že čítate autorov z 30. rokov minulého storočia a cítite, že možno do piatich rokov bude v našom civilizačnom priestore vojna. Trafili ste. Zrejme ste však narážali na silnejúcich extrémistov v jednotlivých krajinách, nie na Rusko.

Nevedel som, odkiaľ to príde. Extrémistami však zďaleka nie sú len náckovia typu kotlebovci alebo tí, ktorých sme videli v tej krčme. Jasným náckovským symbolom je dnes aj Putin. Spýtajte sa obyčajných Rusov, na čo sú pyšní. Zväčša hovoria, že sú hrdí na národnú mytológiu, ktorá sa dá označiť slovami Veľká Rus, teda nekonečná zem a skvelý zbrojný potenciál.

Nemôžu byť hrdí na kvalitu svojho bežného života, na svoju demokraciu, slobodu, na to, čo je pre nás zásadné. Ak však majú byť piliere kolektívnej identity postavené na imaginárnej nekonečnej zemi a zbrojnom potenciáli, tak je to v prdeli.

Niektorí stále zabúdajú, že už nemá zmysel existencia sveta, kde sa vykrikujú heslá ako „pôda a krv“, „na Slovensku po slovensky“, „nič než národ“ a podobne. Taký svet je odsúdený na zánik, pričom ten môže mať podobu buď kataklizmy, alebo nového usporiadania, teda nového svetového poriadku. Musíme spolupracovať, inak neprežijeme.

Kapela Rozpor nahrala album Hrubá sila a ako intro v ňom použila váš hlas a vaše slová o tom, že naši nepriatelia sú ochotní použiť proti nám násilie, pričom rozumejú len dvom veciam – našej sile a vlastnému strachu z nej.

Áno, čítal som o tom, hoci tých chlapcov nepoznám. Som hudobne hluchý, ale verím, že si k ich muzike nájdem cestu. K slovám o hrubej sile som sa však inšpiroval jedným výrokom v Talmude, ktorý som si voľne preložil: „Ak niekto prichádza, aby ťa pripravil o slobodu, dôstojnosť, prípadne aj o život, nesmieš zaliezť pod koberec. Naopak, musíš mu ísť naproti a byť pripravený na konfrontáciu.“

Čo iné ako hrubá sila sa dnes deje na Ukrajine? Lenže pozor – hrubá sila, podobne ako emócie, môže byť negatívna, ale aj pozitívna. Negatívnu a deštruktívnu hrubú silu tam predstavuje Putin so svojou vražednou mašinériou, pozitívnu zase Zelenskyj a Ukrajinci, ktorí sa postavili na obranu svojich životov, slobody a dôstojnosti.

Vo výsledku ma to vedie k známemu a okrídlenému výroku Václava Havla, že pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou. A prispieť k tomu musí aj naša hrubá sila.

Viete si pri pohľade na Putina predstaviť čosi ako pravdu, láskavosť či súcit? Viete si to predstaviť pri pohľade na Blahu, Fica, Kotlebu, Mazureka? Veď oni majú v tvárach jasný tik patologickej osobnosti. Ich láskavé a súcitné gesto si neviem predstaviť, o láskavom čine ani nehovoriac.

V tomto vidieť priepastný rozdiel medzi Slovenskom a Českom – u vás si azda nik relevantný v politike nedovolí také ohavné výroky o vojne ako u nás Fico, Blaha či Uhrík. Ešte aj český prezident Zeman zrazu otočil a priznal, že sa mýlil.

Česká politika bola vždy sofistikovanejšia ako slovenská, ide o krajinu s rozvinutejšou kultúrou aj tradíciou. Má sa o čo opierať. Treba si však uvedomiť, že ak sa niečo v spoločnosti radikálne mení, len málokedy sa tak deje preto, že to pochopili masy.

Zväčša sa musí objaviť niekto, kto ukáže prstom, kam treba kráčať, a dav ho nasleduje. Ide o charizmatických jednotlivcov, ktorí vedia pre svoju víziu získať ostatných. Je logické, že takých jednotlivcov je na malom Slovensku menej ako v Česku. Pozor však, opäť platí, že vodca môže ukazovať dvojakým smerom – jeden z nich vedie do pekla.

Ani pri covide-19 ste nemali takú roztrieštenú politickú scénu ako Slovensko – u vás sa za očkovanie jednotne postavila koalícia, prezident aj relevantná časť opozície, kým u nás Smer s fašistami hnali voličov na smrť spochybňovaním opatrení aj očkovania. Inými slovami, u nás je celá opozícia antisystémová, zvyšný Hlas hrá na obe strany, lebo nevie, ako bude fúkať vietor.


Hovoríme o vodcovských elitách. Kým na Slovensku boli dlho reprezentované Mečiarom a Ficom, v Česku to bol dlhé roky Václav Havel. Mnohí ho dnes opľúvajú, ale to, že je symbolom obrovskej zmeny, poprieť nedokážu. Ešte aj bývalí premiéri Klaus a Zeman, napriek tomu, čo vyvádzajú v posledných rokoch, sú na rozdiel od Mečiara a Fica vybavení istou sociálnou inteligenciou.

Iná vec je, že dnes sú aj Klaus so Zemanom spoluvinníkmi. Klaus dlhodobo spochybňuje európsku integráciu, do českej spoločnosti zasial nedôveru voči EÚ, národný záujem si zamenil za záhumienkový nacionalizmus. Nacionalizmus pritom vždy viedol k vojnám. Nehovoriac o tom, že izolované Česko alebo Slovensko sú len bezmocnými lodičkami na rozbúrenom oceáne. Bez spojencov nebudú.

Zeman zase spochybnil smerovanie českej zahraničnej politiky a rolu tajných služieb vo viacerých kauzách, čiže sa stal bezpečnostným rizikom pre občanov a štát. Preto je spolupáchateľom súčasnej situácie.

Človek by mal opustiť politiku najneskôr vo chvíli, keď sa uňho začne prejavovať demencia, senilita, vyčerpanosť, vyprázdnenosť. Zeman by mal okamžite odstúpiť z postu prezidenta, a teda aj z postu vrchného veliteľa ozbrojených síl.

Jeho gesto s odsúdením Putina a vyznamenaním Zelenského ste mu teda neuverili?

Toto predsa nemôže vygumovať fakt, že bol dlhé roky Putinovým spolupáchateľom. Nemôže to vymazať fakt, že bol figúrkou, cez ktorú Kremeľ dlhodobo presadzoval svoje záujmy. To, že udeľoval štátne vyznamenania agentom ŠtB a kadejakým obskúrnym postavičkám, je „iba“ symbolické potvrdenie toho, čo som už povedal.

Jeho zodpovednosť aj spoluvina, samozrejme, spočívajú aj v tom, ako arogantne sa správal, ako zneužíval moc a aké negatívne emócie šíril v spoločnosti. Pozrite sa na Zuzanu Čaputovú. U nej nevidíte agresívne pomenúvanie vecí, nie je agresívna dokonca ani voči svojim odporcom. Čaputovej slová sú pritom silné, jasné, jej gestá sú „jemné“, ale súčasne silné, vyžaruje pozitívne emócie.

Včera som debatoval s kamarátkou. Rozprávala mi, že sa hodiny pozerala na fotografie Putina, konkrétne do jeho očí. Pýtal som sa jej, čo tam videla. Odpovedala, že iba prázdno.

Ak nechceme byť pasívni, máme dve základné možnosti, ako pomáhať Ukrajine – prijať u nás utečencov a dodávať tam podporu – vojenskú, materiálnu, zdravotnú, akúkoľvek. Za vojenskú pomoc si však naša vláda vysluhuje od ficov a blahov titul vojnových štváčov, ktorí plnia pokyny USA. Citujem Fica: „Čo si myslíte, že mne nie je ľúto Ukrajincov? Ale my žijeme tu na Slovensku… Je mi ľúto, čo sa deje na Ukrajine, ale Slovensko je prvé.“

Nechce sa mi opakovať to, čo je na Slovensku jasné väčšine – že Fico iba kŕčovito bráni vlastnú slobodu a zakrýva vlastné delikty. Je to človek, ktorý nesie politickú, morálnu aj trestnú zodpovednosť za to, čo napáchal.

Keď sa dozviem, že suseda majú zavraždiť, čo urobím? Dám mu lopatu, aby si vykopal hrob? Alebo mu dám do ruky nástroj, ktorým si môže zachrániť život? Keď vidím, že niekto umiera od hladu, čo mu dám – kuchársku knihu alebo kus chleba?

Ak žijeme v spoločnom priestore, čo sa stane, ak susedovi nepomôžeme? Ohrozíme aj sami seba. Vojna na Ukrajine je aj naša vojna, vyzbrojovanie Ukrajincov je spôsob, ako im pomôcť odolávať. Rusko tam povoláva profesionálnych zabijakov, napríklad Čečencov aj Sýrčanov, a my sa máme prizerať?

Veď Putin má pre Ukrajincov jasný odkaz – buď sa vzdajú všetkého, čo si predstavujú pod vlastnou slobodou, alebo ich zničí. Preňho a jeho ľudí neexistuje žiadny ukrajinský štát, žiadny ukrajinský národ. Ak Ukrajine nepomôžeme, zajtra sme na rade my, naša sloboda, naša dôstojnosť, naše životy.

Ako vnímate obrovskú vlnu solidarity Čechov aj Slovákov s Ukrajincami?

Ako skvelú vec. Písala mi známa, ktorá denne chodí pomáhať na pražskú hlavnú stanicu, kde z vlakov vystupujú užialené ženy s vystresovanými deťmi, pričom ich manželia a otcovia ostali doma brániť vlasť.

Počúva ich príbehy, pomáha im a plače. A ľudí či organizácií, ktoré tam pomáhajú, je množstvo. Všetci tí, čo pomáhajú kdekoľvek v Česku alebo na Slovensku a – to treba povedať – kdekoľvek v Európe, sa pritom chtiac-nechtiac aktívne zúčastňujú vojny. Na správnej strane.

Občas počujem táranie o tom, že nás sa tá vojna netýka. Akože netýka, keď tu máme státisíce utečencov? Koľko kilometrov od slovenských hraníc už vybuchujú bomby? Uvedomujú si tí mudrlanti, ako veľmi ich životný štandard závisí od toho, či na Ukrajine bude vojna, či sa tam bude rodiť obilie, či tam budú fungovať ostatné veci? Rozumejú vôbec, že svet je dnes prepojený, že žiadna krajina nie je vo všetkom sebestačná? Rozumejú tomu, že nedeliteľná je dnes aj sloboda a všetko, čo s ňou súvisí?

Oni to vidia ešte zvrátenejšie – za vojnu nenesie vinu Rusko, len ho k nej donútili USA.

Akože v Kyjeve sú americké tanky? Na Charkov padajú americké bomby? Američania korporatívne nastúpili na Ukrajinu a vyžierajú ju? Odkrojili si z nej nejaké územie? Čo sú to za nezmysly?!

Tí ľudia narážajú skôr na to, že Ukrajina chcela vstúpiť do NATO a Putin si neželá takého suseda.

O tom, či Ukrajina vstúpi do NATO, rozhoduje výhradne Ukrajina a NATO, nie Putin, nie Kremeľ, nie Rusko. Bodka. Navyše americká politika posledných rokov je, bohužiaľ, čoraz viac izolacionistická, lebo USA sa už príliš nechce zachraňovať demokraciu na globálnom teritóriu.

Mimochodom, je jedno, čo tu teraz hovoríme, podstatná je voľba nohami. Utekajú Američania do Mexika alebo na Kubu? Utekajú ľudia z Európy za prácou či lepším životom do Ruska? Poznáte takého aspoň jedného? Euroatlantická civilizácia jednoducho dospela k nevídanému hmotnému a kultúrnemu stupňu rozvoja, čo nemôže poprieť nikto z kritikov.

Teraz je rozhodujúce, aby sme sa o náš blahobyt dokázali podeliť s tými, ktorí majú málo, trú hlad a biedu, utekajú pred vojnou. Ak toto nedokážeme, sme ešte ľudia? Nedať časť svojho nadbytku tým, čo to potrebujú, je priam hanebné.

My už fakt nemôžeme fungovať tak, že stále nám niekto prekáža – raz Židia, inokedy Rómovia, potom Česi, migranti a blablabla. Bez spolupráce, solidarity, empatie nemáme šancu. Že by ten nový svetový poriadok?

Nezlyhal Západ už v roku 2014, keď Rusko anektovalo Krym? Nemal už vtedy nasadiť dnešné sankcie, aby bolo Putinovi jasné, kde sú hranice, nehovoriac o tom, že tých osem rokov sa dalo pracovať na odstrihnutí od ruského plynu a ropy?

Pripomeniem konferenciu v roku 1942 vo Wannsee, kde sa prijal plán na konečné riešenie židovskej otázky. Už menej sa však hovorí o konferencii, ktorá sa konala rok predtým za účasti množstva štátov protihitlerovskej koalície, množstva mimovládnych organizácií, nadácií a charít.

Témou vtedy bolo prijímanie židovských migrantov, ktorí boli v životnom ohrození nacionálnym socializmom. Aké bolo rozhodnutie tých štátov? Až na Dominikánsku republiku sa dohodli, že neprijmú nikoho. Vo výsledku bolo zavraždených šesť miliónov Židov a desiatky miliónov ďalších ľudí zahynuli počas vojny.

Krym je čistá analógia. Západ to bral tak, že u nás doma ešte neprší, ešte nám nezavreli potraviny za rohom a krčmu za druhým rohom, ešte nám kúri aj radiátor, tak čo nás po nejakom Kryme, nech si poradí sám.

Našťastie, teraz to už Západ vníma inak. Stále tak má šancu nezmeškať kritický okamih, keď už bude naozaj neskoro. A potom sú takí, ktorí už jasne dali najavo, že tú šancu využiť nechcú. Takí ostanú na periférii ako marginálne politické figúry.

Rola robí človeka.

Presne tak. Žasnem, čo spravila napríklad s Ficom, ale nielen s ním. A žasnem, tentoraz pozitívne, čo urobila napríklad s ukrajinským prezidentom Zelenským.

Pozrite sa aj na neskutočnú vlnu pomoci, ktorú dnes poskytujú dobrovoľníci. Ľudia si pobrali dovolenky, aby na úkor vlastného času a zdarma pomáhali druhým. Toto časom opadne, ich sila sa vyčerpá, budú sa musieť vrátiť k vlastným rodinám, a preto na ich miesto budú musieť nastúpiť dôveryhodné štátne inštitúcie. Za slovo dôveryhodné mám chuť dať niekoľko výkričníkov.

Máme za sebou dva roky celosvetovej pandémie bez istoty, že sa na jeseň naplno nevráti. Do toho prišla vojna za našimi hranicami. Aký duch doby nás čaká?

Ako koho. Podeliť sa s niekým je istým spôsobom darom aj pre toho, kto sa delí. Čakajú nás teda časy, keď láskaví a súcitní sa budú deliť s tými, čo to potrebujú, lebo vedia, že to pomáha obom stranám.

Viera, nie nutne z náboženského hľadiska, je predpokladom nádeje, toho, aby život mal zmysel. Dúfam, že táto skúsenosť z nášho bytostného ohrozenia povedie k niečomu pozitívnemu. Napríklad ubudne cynikov. Ubudne tých, čo si myslia, že okrem ich peňaženiek, prejedania sa, barakov, áut, záujmov, mileniek a rodín už nič iné neexistuje.

Znie to optimisticky. Akoby sa tu nerozleptávalo to, čo sa podarilo vybojovať po novembri 1989.

Prečo si to myslíte?

Napríklad preto, že v roku 1991 sa rozpadol ZSSR a dnes vidíme, že Putin brnká práve na tú strunu. A napríklad preto, že už neplatí nič z dohôd medzi Reaganom a Gorbačovom.

Zabúdate na to, že pozitívna hrubá sila detí našich detí je založená na tom, že sa im otvorili oči, na tom, že hovoria viacerými jazykmi ako naša generácia, že videli svet, že spoznali pocit života mimo ostatných drôtov, že si dokážu podať ruku, kamarátiť sa a vytvárať rodiny s ľuďmi z iného kultúrneho a etnického priestoru.

To všetko im je nanič, ak sa nájde čo len jeden šialenec vo svete, ktorý im to chce vziať.

Proti tomu šialencovi treba postaviť ľudí, ktorí disponujú väčšou silou ako on sám, tak, aby mu nedali šancu zničiť svet. Svetlo a tma boli odjakživa súčasťou našich duší, myslí, vedomia aj podvedomia. Keby nebolo tmy, neviete, čo je svetlo, keby nebolo zlo, neviete, čo je dobro. Keby nebolo ľudí ako Putin a jemu podobní, neboli by ste schopní zmobilizovať sa na obhajobu svojich hodnôt.

Inými slovami, to zlo treba mať stále pred očami, konfrontovať sa s ním. To je jediný spôsob, ako sa nad ním dá vyhrať. A vôbec, vízia „prekrásneho nového sveta“ je dystopická od A do Z. Konflikty sú korením spoločenského života, len existuje demarkačná línia, ktorou je násilie a kultúra násilia.
Zoči-voči možnému jadrovému konfliktu to znie ako slabá útecha.

Gombík na odpálenie jadrových zbraní nie je v rukách jedinej osoby. V sérii krokov o tom, či táto planéta zmizne z vesmíru, Putin nerozhoduje sám, jeho pokyn by muselo realizovať iks ďalších ľudí. A oni dobre vedia, čo by to znamenalo. Myslíte si, že oni nechcú prežiť?
Jasné, že nemáme istotu, či sa nezbláznia všetci v rade a neodpália to. Tú však nebudete mať nikdy. A načo by vám bola? Každý deň tak či tak ráno musíte vstať s pocitom, že si svoj život musíte obhájiť. Navyše – koľko planét je v našej galaxii? A koľko miliárd galaxií existuje? Ak si ako ľudstvo nedokážeme obhájiť ani túto jednu planétku, tak si ju jednoducho nezaslúžime.
Kľúčové, nad čím rozmýšľam, je toto – mám 77 rokov, ako naložím s tými zvyšnými, čo mi ešte ostávajú? Koľko ich ešte bude? Dva, tri, maximálne päť, šesť. A v akej kondícii vtedy budem?

Akú máte odpoveď?

Že nesmiem ostať nečinný. Dnes večer budem mať prejav na Staromestskom námestí v Prahe. Dnes ráno hovorím s vami v nádeji, že výsledok inšpiruje aspoň dvoch či troch vašich čitateľov. Naďalej s kamarátmi a kamarátkami robím na projektoch, o ktorých si myslím, že majú zmysel. Takto chcem zomrieť.

Vytáčalo ma, keď sa počas korony o ľuďoch v mojom veku hovorilo, že sme riziková skupina. Hlúposť. Rizikovou skupinou sú moje vnúčatá, ktoré majú život pred sebou. Chcem, aby boli šťastné, aby prežili zmysluplné životy.

Kam mierite?

K tomu, že v najkritickejšej možnej situácii, ktorá môže nastať, sám seba vnímam ako živý štít. Urobím ho zo seba práve v mene ochrany svojich detí a vnúčat. Mám sa nebodaj nechať chrániť ženami či deťmi?

Nedávno nám obrovskú silu ukázala reportérka ruskej televízie, ktorá sa fyzicky postavila za hlásateľku a transparentom ukazovala, že je proti vojne. Bola si vedomá strašných následkov, aj tak to urobila. Práve odvážni ľudia ako ona sú dnes kľúčoví.

Živé príklady.

Mám ich viac. Chodím do jednej kaviarničky na Námestí Jiřího z Poděbrad. Zrazu som videl, ako do služby nastúpila mladá čašníčka. Všetci tí, čo končili aj čo prichádzali na jej zmenu, ju objali. Je to Ukrajinka, ktorú zamestnali, a každý deň ju objímu.

V kubánskej krčme, do ktorej chodím, majú upratovačku z Ukrajiny. Keď príde do práce, objímu ju všetky čašníčky aj barmani.

Neďaleko od domu mám kaviareň, ktorú si prenajímajú dvaja mladí muži – jeden z Kazachstanu, druhý z Ruska. Dali prácu žene z Ukrajiny. Nemuseli – len tak tak sa uživia. Prišiel som na kávu a vidím, že tá dievčina plače. Pýtal som sa jej, čo sa deje. Vysvitlo, že rodičov má v Charkove. O pár dní som sa jej spýtal, čo je nové. Povedala, že rodičia sú už v Česku. Viete, čo to pre ňu bolo? Čo to bolo pre mňa? Strašne ma to dojalo. Ak budeme takíto, ak nebudeme kašľať na blížnych, prežijeme.

Uverejnené v Denníku N (17.3.2022)