Mal som tento text uložený v počítači dlhé mesiace. Bol som v Denníku N dohodnutý, že text vyjde tretieho marca, na výročie udalosti, o ktorej píšem nižšie.
Po vypuknutí vojny na Ukrajine som na publikovanie vo verejnom médiu rezignoval. K zmene rozhodnutia ma priviedol jasot nad „osvietením“ prezidenta Českej republiky, ktorej som občanom. Po invázii na Ukrajinu povedal v televízii, že sa „mýlil“ a Putin že je agresor.
Toto akože stačí?! Žiadne PREPÁĆTE? Žiadne vyvodenie osobnej zodpovednosti? A nielen zodpovednosti za jeho (a Klausovu) dlhodobú adoráciu ruskej zahranično-politickej agresivity, ale aj za ďalšie „omyly“? A čo všetci tí, ktorí sa „mýlili“ v čase, keď už bolo jasné, čo je Mečiar zač a ďalej mu slúžili? A čo „omyly“ typu podpis spolupráce s komunistickou tajnou políciou a ďalšie (napríklad spochybňovanie našej príslušnosti k EÚ a NATO)?
***
„Ako mečiarizmus sa označuje spôsob vládnutia na Slovensku v rokoch 1992 – 1998. Jeho vedúcim predstaviteľom bol Vladimír Mečiar, predseda vlády počas tohto obdobia (okrem 9 mesiacov v roku 1994). Vyznačuje sa väčšinovým vládnutím, ktoré spochybňuje práva opozície a menšín“ (podľa: Slovacicum. Súčasné Slovensko [online]. STIMUL – centrum informatiky a vzdelávania FF UK, [cit. 2018-10-14]. (Studia Academica Slovaca.) Dostupné online. ISBN 80-89236-10-3). Wikipédia ďalej pod týmto heslom uvádza: „Mečiarizmus sa zvykne zaraďovať medzi tzv. neliberálne (iliberálne) demokracie. Okrem mečiarizmu sa zvykne do rovnakej kategórie, z toho istého obdobia, zaraďovať vláda Slobodana Miloševiča v Juhoslávií, Iona Iliescu v Rumunsku a Franja Tuđmana v Chorvátsku… Označuje sa tým režim, v ktorom slobodne zvolené vlády porušujú základné ľudské práva a občianske slobody, resp. nerešpektujú právny štát alebo sa ho nesnažia budovať.“
V nasledovnom texte mi ide o jeden jediný „blik“, jeden jediný televízny prejav, jednu jedinú udalosť. Proste takto sa to stalo. Nepadlo to, samozrejme z neba a dôsledky cítime (podaktorí) dnes a denne. Interpretácie post factum môžu byť, a aj sú, pestré. Prenechávam ich na osobnú pamäť, intuíciu, erudíciu a fantáziu divákom a čitateľom. Ja som svoje povedal za posledných, viac ako tridsať rokov, opakovane – na začiatku bola kniha „Z prvej ruky“ (Archa, Bratislava 1991), ktorá vznikala ako denník v tých hektických časoch.
Fakty
Toto Slovenská televízia odvysielala 3. marca 1991:
(Zdroj: https://youtu.be/dRCw3VQAEjM).
Originál bol vraj medzičasom v archíve RTVS vymazaný, podobne ako diskusia s Františkom Mikloškom (v tom čase predsedom Slovenskej národnej rady), Jozefom Kučerákom (v tom čase podpredsedom vlády Slovenskej republiky) a Petrom Zemanom (v tom čase riaditeľom Československej televízie na Slovensku), ktorá bezprostredne nasledovala.
Pre históriu sa zachoval aspoň prepis Kňažkovho vystúpenia:
https://sk.wikisource.org/wiki/Vyst%C3%BApenie_Milana_K%C5%88a%C5%BEka_v_Slovenskej_telev%C3%ADzii_3._03._1991
Sám Milan Kňažko autorstvo svojho televízneho vystúpenia popísal v rozhovore pre Domino fórum (1997, č.37) takto: „Ktosi navrhol, žeby som do televízie mal ísť ja. Takže Mečiar nadiktoval faktografický úvod a opýtal sa, či nechceme k tomu textu niečo dodať. Ja som tú potrebu pociťoval, a tak som tam napísal. A potom si to zobral Budaj a dopísal záver. Cibula, ktorý prišiel neskôr, si ten text prezeral a navrhol zmeniť zopár slov. A potom som šiel ten text do televízie prečítať.“
Kto boli autori prejavu? Vladimír Mečiar, v tom čase predseda vlády Slovenskej republiky, Milan Kňažko, v tom čase aktívny politik a herec. Ján Budaj, v tom čase aktívny politik a registrovaný spolupracovník komunistickej tajnej polície, ale aj novinár a niekdajší spravodajský dôstojník Igor Cibula, hoci jeho rola jazykového redaktora, sprievodcu Milana Kňažka a distribútora textu Milana Kňažka médiám bola vcelku skromná. O Mečiarovi toho bolo popísaného dosť a dnes sa od neho dištancujú nielen Budaj a Kňažko, ale aj ľudia, ktorí ho opakovane vyniesli do top politiky v slobodných voľbách.
Už v tom čase som bol prekvapený, a dodnes nechápem, že si vtedy „obyčajný človek“ nepoložil tri základné otázky:
1) Ako by sa v demokratických pomeroch dal cenzurovať pravidelný príhovor predsedu vlády? Skutok sa jednoducho nestal, k čomu existuje celý rad priamych svedkov (niektorých uvádzam nižšie).
2) A keby aj čosi také bolo možné, prečo Kňažkov príhovor nebol tiež cenzurovaný?
3) Keď si na prvé dve otázky odpovieme záporne, čo to bolo?
Za seba dodávam, že som v inkriminovanom čase, ako predseda Slovenskej rady VPN, inicioval prvé odvolanie Mečiara z postu premiéra (apríl 1991).
Epilóg
Do pamäti sa mi vryla fotografia: Šéf víťaznej strany v parlamentných voľbách 2020 s názvom „Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti“ (OĽaNO) stojí pred jasajúcimi občanmi, z jednej strany Ján Budaj (s „budajkou“ na hlave), v strede predseda OĽaNO Igor Matovič a z druhej strany Milan Kňažko. Budaj a Kňažko so zdvihnutými rukami a prstami v tvare písmena „V“ – prišli „dokončiť“ November 1989.
Post scriptum
V prípade, že 3.3.1991 šlo o komplot, zakladá minimálne dvojakú vinu protagonistov príbehu: politickú a morálnu. Keď sa má konflikt medzi občianskou a secesionistickou názorovou platformou politického zápasu zakladať na lži, potom aj mýtus o „víťazstve“ tohto názorového prúdu (Československo sa rozpadlo) stojí na lživých základoch. Ako argument použijem tvrdenia očitých svedkov udalosti: Petra Zajaca v SME (https://domov.sme.sk/c/4189691/peter-zajac-budaj-hovori-ciste-fantazmagorie.html), Zuzany Mistríkovej v rozhovore s Karolom Sudorom v Denníku N (https://dennikn.sk/?s=Zuzana+Mistr%C3%ADkov%C3%A1%3A+Nebol+to+Woodstock%2C+bola+to+revol%C3%BAcia), a Martina Bútoru v rozhovore s Jánom Štrasserom (Rozhovory o časoch, ktoré sme žili a žijeme. Slovart, Bratislava 2021, s. 147).
Pokiaľ ide o môj „brept“ v knihe rozhovorov s Karol Sudorom (Ešte raz a naposledy. N-Press 20017) v ktorom som zamenil meno Igora Cibulu za Jaroslava Svěchotu, ospravedlnil som sa Kňažkovi verejne tri razy a teraz tak činím štvrtý raz.
Toto akože stačí?! Žiadne PREPÁĆTE? Žiadne vyvodenie osobnej zodpovednosti? A nielen zodpovednosti za jeho (a Klausovu) dlhodobú adoráciu ruskej zahranično-politickej agresivity, ale aj za ďalšie „omyly“? A čo všetci tí, ktorí sa „mýlili“ v čase, keď už bolo jasné, čo je Mečiar zač a ďalej mu slúžili? A čo „omyly“ typu podpis spolupráce s komunistickou tajnou políciou a ďalšie (napríklad spochybňovanie našej príslušnosti k EÚ a NATO)?
***
„Ako mečiarizmus sa označuje spôsob vládnutia na Slovensku v rokoch 1992 – 1998. Jeho vedúcim predstaviteľom bol Vladimír Mečiar, predseda vlády počas tohto obdobia (okrem 9 mesiacov v roku 1994). Vyznačuje sa väčšinovým vládnutím, ktoré spochybňuje práva opozície a menšín“ (podľa: Slovacicum. Súčasné Slovensko [online]. STIMUL – centrum informatiky a vzdelávania FF UK, [cit. 2018-10-14]. (Studia Academica Slovaca.) Dostupné online. ISBN 80-89236-10-3). Wikipédia ďalej pod týmto heslom uvádza: „Mečiarizmus sa zvykne zaraďovať medzi tzv. neliberálne (iliberálne) demokracie. Okrem mečiarizmu sa zvykne do rovnakej kategórie, z toho istého obdobia, zaraďovať vláda Slobodana Miloševiča v Juhoslávií, Iona Iliescu v Rumunsku a Franja Tuđmana v Chorvátsku… Označuje sa tým režim, v ktorom slobodne zvolené vlády porušujú základné ľudské práva a občianske slobody, resp. nerešpektujú právny štát alebo sa ho nesnažia budovať.“
V nasledovnom texte mi ide o jeden jediný „blik“, jeden jediný televízny prejav, jednu jedinú udalosť. Proste takto sa to stalo. Nepadlo to, samozrejme z neba a dôsledky cítime (podaktorí) dnes a denne. Interpretácie post factum môžu byť, a aj sú, pestré. Prenechávam ich na osobnú pamäť, intuíciu, erudíciu a fantáziu divákom a čitateľom. Ja som svoje povedal za posledných, viac ako tridsať rokov, opakovane – na začiatku bola kniha „Z prvej ruky“ (Archa, Bratislava 1991), ktorá vznikala ako denník v tých hektických časoch.
Fakty
Toto Slovenská televízia odvysielala 3. marca 1991:
(Zdroj: https://youtu.be/dRCw3VQAEjM).
Originál bol vraj medzičasom v archíve RTVS vymazaný, podobne ako diskusia s Františkom Mikloškom (v tom čase predsedom Slovenskej národnej rady), Jozefom Kučerákom (v tom čase podpredsedom vlády Slovenskej republiky) a Petrom Zemanom (v tom čase riaditeľom Československej televízie na Slovensku), ktorá bezprostredne nasledovala.
Pre históriu sa zachoval aspoň prepis Kňažkovho vystúpenia:
https://sk.wikisource.org/wiki/Vyst%C3%BApenie_Milana_K%C5%88a%C5%BEka_v_Slovenskej_telev%C3%ADzii_3._03._1991
Sám Milan Kňažko autorstvo svojho televízneho vystúpenia popísal v rozhovore pre Domino fórum (1997, č.37) takto: „Ktosi navrhol, žeby som do televízie mal ísť ja. Takže Mečiar nadiktoval faktografický úvod a opýtal sa, či nechceme k tomu textu niečo dodať. Ja som tú potrebu pociťoval, a tak som tam napísal. A potom si to zobral Budaj a dopísal záver. Cibula, ktorý prišiel neskôr, si ten text prezeral a navrhol zmeniť zopár slov. A potom som šiel ten text do televízie prečítať.“
Kto boli autori prejavu? Vladimír Mečiar, v tom čase predseda vlády Slovenskej republiky, Milan Kňažko, v tom čase aktívny politik a herec. Ján Budaj, v tom čase aktívny politik a registrovaný spolupracovník komunistickej tajnej polície, ale aj novinár a niekdajší spravodajský dôstojník Igor Cibula, hoci jeho rola jazykového redaktora, sprievodcu Milana Kňažka a distribútora textu Milana Kňažka médiám bola vcelku skromná. O Mečiarovi toho bolo popísaného dosť a dnes sa od neho dištancujú nielen Budaj a Kňažko, ale aj ľudia, ktorí ho opakovane vyniesli do top politiky v slobodných voľbách.
Už v tom čase som bol prekvapený, a dodnes nechápem, že si vtedy „obyčajný človek“ nepoložil tri základné otázky:
1) Ako by sa v demokratických pomeroch dal cenzurovať pravidelný príhovor predsedu vlády? Skutok sa jednoducho nestal, k čomu existuje celý rad priamych svedkov (niektorých uvádzam nižšie).
2) A keby aj čosi také bolo možné, prečo Kňažkov príhovor nebol tiež cenzurovaný?
3) Keď si na prvé dve otázky odpovieme záporne, čo to bolo?
Za seba dodávam, že som v inkriminovanom čase, ako predseda Slovenskej rady VPN, inicioval prvé odvolanie Mečiara z postu premiéra (apríl 1991).
Epilóg
Do pamäti sa mi vryla fotografia: Šéf víťaznej strany v parlamentných voľbách 2020 s názvom „Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti“ (OĽaNO) stojí pred jasajúcimi občanmi, z jednej strany Ján Budaj (s „budajkou“ na hlave), v strede predseda OĽaNO Igor Matovič a z druhej strany Milan Kňažko. Budaj a Kňažko so zdvihnutými rukami a prstami v tvare písmena „V“ – prišli „dokončiť“ November 1989.
Post scriptum
V prípade, že 3.3.1991 šlo o komplot, zakladá minimálne dvojakú vinu protagonistov príbehu: politickú a morálnu. Keď sa má konflikt medzi občianskou a secesionistickou názorovou platformou politického zápasu zakladať na lži, potom aj mýtus o „víťazstve“ tohto názorového prúdu (Československo sa rozpadlo) stojí na lživých základoch. Ako argument použijem tvrdenia očitých svedkov udalosti: Petra Zajaca v SME (https://domov.sme.sk/c/4189691/peter-zajac-budaj-hovori-ciste-fantazmagorie.html), Zuzany Mistríkovej v rozhovore s Karolom Sudorom v Denníku N (https://dennikn.sk/?s=Zuzana+Mistr%C3%ADkov%C3%A1%3A+Nebol+to+Woodstock%2C+bola+to+revol%C3%BAcia), a Martina Bútoru v rozhovore s Jánom Štrasserom (Rozhovory o časoch, ktoré sme žili a žijeme. Slovart, Bratislava 2021, s. 147).
Pokiaľ ide o môj „brept“ v knihe rozhovorov s Karol Sudorom (Ešte raz a naposledy. N-Press 20017) v ktorom som zamenil meno Igora Cibulu za Jaroslava Svěchotu, ospravedlnil som sa Kňažkovi verejne tri razy a teraz tak činím štvrtý raz.