Fakty sú jasné. Pripomínať, opakovane, že všetky dobové prieskumy verejnej mienky svedčia o tom, že Československo sa rozpadlo navzdory prianiu väčšiny jeho občanov, je dnes už pasé.
Možno je však dobré pripomenúť, že moc mali vtedy v rukách Vladimír Mečiar, Václav Klaus a ich melody boys. Štát sa rozpadol nedemokraticky (bez referenda) a vydávať tento akt za „mierotvorbu“ je podvod od A až po Z. Prišli sme o šancu žiť a prosperovať spolu, a nie každý na svojom záhumienku.
Zvíťazili tí, ktorí boli počas konfrontácie s komunistickým režimom zalezení. Československo sa rozpadlo pod taktovkou nacionalistickej rétoriky „revolucionárov druhej vlny“, ktorí si hovorili „národní“. Boli to zväčša bezostyšní klamári a nenažranci. Túto svoju osobnostnú črtu si ponechali dodnes. Vidieť v zákonodarnom zbore fašistov je tristné, no predstava, že by mohli aj vládnuť je ako zlý sen. Máme totiž precedens z čias vojnovej Slovenskej republiky.
Reči o odvekej túžbe Slovákov po samostatnom štáte boli pre drvivú väčšinu ľudí smiešne. Medzičasom si mnohí na túto lož zvykli, podobne ako na reči o tom, ako si oba politické národy rozchodom pomohli. Celý proces rozpadu Československa mal znaky kriminálneho konania a ako taký sa aj ocitne pred súdom dejín. Presnejšie: tak ho do dejín zaznamenajú historici a literatúra. Vinníci zostanú nepotrestaní. Máme v tom prax – nepotrestané ostali aj zločiny komunizmu a jeho kati i kápovia.
Dodatočne konštruované „argumenty“, legendy, symboly a rituály sa možno vžijú, zľudovejú a nadobudnú heroickú podobu. Presne takto totiž poslúžia posilňovaniu národnej identity a súdržnosti národnej pospolitosti. Motivácia „otcov zakladateľov“ či autorov scenárov rozpadu Československa, vrátane v Moskve vyškolených profíkov a ich spolupáchateľov, zrejme zapadnú prachom. Národy chcú byť na svoje dejiny hrdé. Čo na tom, že boli vyfabulované navzdory faktom? Hlavne, že máme „pokoj na prácu“, hejže?
Úvahy o nadväznosti na staré mýty o tom, že príbuzenské spory (pozri kánonické dielo židovsko-kresťanskej spirituality) sú pri koreňoch veľkých spoločenských konfliktov. A „návraty“ k archaickým kmeňovým mentalitám sú pohodlnejšie než uvážlivé premýšľanie. Súčasne však platí, že maslo na hlave majú predovšetkým elity, ktoré nedokázali zmobilizovať občanov k ochrane ich vlastných záujmov. Však čo už. Možno sa nevyužitá šanca a osobnostná výbava hlavných aktérov aspoň využije na dobrodružnú seriálovú inscenáciu.
V kolektívnej pamäti sa zrejme zachová aj fakt, že rozpad Československa za sebou nezanechal mŕtvych a ranených – hovorilo sa vtedy o „nežnom rozpade“, aj keď jeho protagonisti nevyzerali nežne ani náhodou. Nacionalizmus má totiž v tvári zvláštny tik (úškľabok). Tým, ktorí neveria by malo stačiť zadívať sa do tvárí ich súčasných nasledovníkov. Napokon, kto s kým by vtedy bojoval a o čo? Veď „redistribúcia“ majetku prebehla potichu a korupčne. Navyše, „mečiarovská privatizácia“ sa dnes javí ako eufemizmus.
Pravdou však je, že November 1989 otvoril dvere k zmene ducha doby. Kolaps starého, neslobodného, totalitného politického režimu otvoril dvere do netušeného priestoru liberálnej demokracie. V období transformácie sa diali a dodnes sa dejú veci, ktorým však stále celkom nerozumieme. Naučiť sa čeliť novým ohrozeniam a novým príležitostiam je generačná výzva. „Ach, kam bychom se jen mohli dostat, kdybychom zbořili pár zdí... vychutnali si svou vlastní nevázanou osobní odpovědnost,“ čítam začiatkom februára 2022, v českej mutácii Denníka N, slová vtedajšieho účastníka deja (https://denikn.cz/793422/prazske-anarchicke-intermezzo-zazitky-o-nez-jsme-prisli-a-ktere-si-stoji-za-to-pripomenout/?ref=tit).
Áno, chaos je možno otcom aj matkou zmeny, subverziou do starého, alebo aspoň závanom slobody pre nemnohých. Z neho sa rodí „poriadok“. Vlastne aj tie „kmene“ (komunity, pospolitosti, spoločenstvá, štáty a spoločenstvá štátov), ku ktorým vzhliadajú na jednom póle hlavného prúdu nacionalisti (liberálna demokracia je fuj) a na druhom ľudia rozmanitých kontrakultúr (fuck the system), patria k veci. Konflikty sú živnou pôdou spoločenskej dynamiky, pokiaľ neprekročia kritickú hranicu, za ktorou začína tiecť krv na tú našu pôdu.
Opakujem: Československo sa rozpadlo navzdory prianiu väčšiny jeho občanov, navzdory rozumu a politickej vôli väčšiny vtedajších elít, ktoré boli sčasti nepripravené, sčasti zaskočené, no najmä dosť impotentné. Mea culpa, dodávam, patril som medzi nich tiež. Minulosť sa nedá meniť a sny o návratoch sú pasé. Máme však rovnako ako vtedy šancu vytvárať nové mýty. Mnohé a rozmanité. Medzi nimi aj pozitívne, inšpiratívne, motivujúce, mobilizujúce. Nie je to úžasné? Áno, ale ešte raz a naposledy:
Súčasné adorovanie národných mýtov je smutný pozostatok dávnej facky slovenskej a českej demokracii. Otlačkov ruky, ktorá nám ju vyťala, sa nezbavíme tým, že ju prekryjeme mejkapom. Hlavne však: nebola to cudzia, ale naša vlastná ruka. Našťastie, pokiaľ existuje viera (nemyslím len tú náboženskú), existuje aj nádej, zmysel a cieľ ľudských bytostí, ktoré, ako hovorí Laco Kováč, sa od ostatných živých bytostí odlišujú tým, že sú mýtotvorné a mýtofilné. Vytvoriť mýtus ducha novej doby je veľký projekt pre generáciu, ktorá prichádza.
Post scriptum (feedback od Tona Vydru)
Ahoj, Fedor,
vďaka za dôveru. Najprv, v prílohe posielam text s drobnými opravami, choroba bývalého editora textov. :)
A teraz k obsahu:
– začnem od konca, s tými mýtmi: Áno, tvoríme si rôzne mýty alebo legendárne udalosti dejín, ktoré sa stanú emblematické pre určitú komunitu, ktorá sa s nimi identifikuje a podľa nich riadi aj svoje kroky. A áno, tvorbe mýtov sa nedá zabrániť, no dá sa ju kultivovať. Asi je rozdiel medzi vulgárne tvoreným mýtom a mýtom s kultúrnou hodnotou (a najmä pravdivou). Lenže aj hodnotovo silný mýtus má svoje dejiny a svoje zneužitia, napríklad Štefánik. Ikonická postava dejín, ktoré sa nejako týkali tohto územia, na ktorom žijeme. A predsa pozri, čo s jeho odkazom dokázali spraviť rôzne skupiny. Nie sme len mýtotvorní a mýtofilní, vieme byť aj niečím, čo by sa azda dalo anglicizovane nazvať mythchangers alebo mythshifters, meniči mýtov, ich upravovatelia, posúvači alebo až obracači významu. Takýto nový mýtus je neraz starým mýtom s celkom novým posolstvom – nie vždy príjemným.
– neviem teda, či potrebujeme nový mýtus, možno len stačí oprášiť niektorý z už vytvorených, ktoré upadli do zabudnutia len preto, lebo im nik nedokázal vliať do tela nový život. Je svetobčiansky, kozmopolitný postoj idea alebo mýtus? Alebo aj jedno, aj druhé? Možno je to na jednej strane idea, ktorá sa dá vyjadriť pojmami, na druhej mýtus, ktorý sa vyslovuje obrazmi.
– nedávno som napísal jeden dlhý text o imaginácii a spiritualite: pýtam sa v ňom hneď na začiatku, či sa spiritualita rodí z imaginácie, alebo či je imaginácia plodom spirituality? Zdá sa mi, že to prvé má bližšie k pravde: človek si nejako predstavuje to, čo sa nedá racionálne opísať, a z tých predstáv sa mu utvára aj jeho spirituálny (nie nevyhnutne v náboženskom zmysle) život. Zdá sa mi, že to trochu súvisí s otázkou národných a transnárodných a neviem-akých-ďalších mýtov. Mýtus – ako aj píšeš – nejako usporadúva to, čo akosi nesedelo, čo sa tvárilo chaoticky a s medzerami vo význame. No spolu s mýtom sa utvára aj logos, racionalizácia cez pojmy. Len dodám, že racionalizácie nie sú vždy racionálne.
– rozmýšľam ďalej o tom, v koľkých mýtoch žije Slovensko: nepochybne to nie je len národniarsky mýtus o samostatnom Slovensku, ktoré tu bolo od nepamäti; nie je to len desivý mýtus o všeslovanskej vzájomnosti s otcovským úchopom Veľkého Ruska; nie je to len mýtus o uhorskej Hornej zemi... Raz je vypuklejší jeden, inokedy druhý... A isto je ich viac, zasunutých kamsi do našich mýtotvorných myslí (mýty o kresťanskom Slovensku, pohanskom Slovensku, ortodoxnom, ariánskom, byzantskom, ukrivdenom, malom, bolestnom atď.). Sme v istom zmysle multimýtickí – a nielen my. Keď napíšeš, že potrebujeme nový mýtus, zháčim sa: niežeby bolo zlé vytvoriť mýtus novej generácie, no také niečo jedna generácia nesplodí, na také niečo treba skúsenosť, dejinnú skúsenosť, čas. Aj mýty rastú zo skúseností, musia mať svojich hrdinov a hrdinky, víťazné udalosti aj slávne prehry, pády, z ktorých sa vedia pozviechať, a najmä odvahu, odvahu! Až keď sa toho nazbiera kritické množstvo, až vtedy by mohli byť položené základy pre tvorbu nejakého ďalšieho mýtu. Niečo už je, niečo sa už nazbieralo – a niečo si, žiaľ, aj rozobrali pod svoje krídla tu títo, tam tamtí. A to ma vracia na začiatok: akýkoľvek mýtus sa dá prekrútiť a zneužiť. To, čo potrebujeme, je podľa mňa skôr ideál, vodidlo, napr. sloboda, prosperita, civilizovanosť, humanita... Aby mohol byť ideál nosným (aspoň väčšinovo, ak už nie úplne), potrebujú jednotlivci zážitok z jeho účinkov. Až človek, ktorý zakúsil, čo znamená úplná sloboda, túži po slobode pre všetkých. Musí to zachutiť, musí to vyvolať pochopenie, že toto je evolučne výhodnejšie, pocitovo príjemnejšie, že je to ľudskejšie, eticky lepšie, že nás to robí silnejšími a väčšími. Slovensku sa také zážitky ponúkali, neraz si však z toho vzali len to, čo narýchlo naplnilo ich potreby (to, čo zasýtilo ich vlčí hlad, peniaze, rozmar, príjemnosť) a stalo sa samozrejmosťou, menej sa odvážili na celú škálu ďalších možností. V tomto zmysle je Slovensko nielen mladá demokracia, ale aj neskúsená, čím myslím to, že jej ešte chýba veľa zážitkov z krásy slobody, humanity, láskavej polemiky (lepší výraz mi teraz neprichádza na myseľ) a ďalších demokratických hodnôt. Namiesto toho, aby sme zakúsili všetky registre týchto hodnôt sa umárame v zápasoch o partikulárne hodnoty, ktoré sme povýšili na jediné základné.
– takže "ešte raz a naposledy": neviem, či potrebujeme nový mýtus, no zdá sa mi, že omnoho viac by sme potrebovali nové skúsenosti – z nich potom vzídu aj tie mýty. No, možnože je to všetko inak a možno sa len hrubo mýlim, ale o tomto som uvažoval, keď som čítal tvoj text.
Maj sa dobre,
Tono
Uverejnené na www.tyzden.sk (202.2022)
Zvíťazili tí, ktorí boli počas konfrontácie s komunistickým režimom zalezení. Československo sa rozpadlo pod taktovkou nacionalistickej rétoriky „revolucionárov druhej vlny“, ktorí si hovorili „národní“. Boli to zväčša bezostyšní klamári a nenažranci. Túto svoju osobnostnú črtu si ponechali dodnes. Vidieť v zákonodarnom zbore fašistov je tristné, no predstava, že by mohli aj vládnuť je ako zlý sen. Máme totiž precedens z čias vojnovej Slovenskej republiky.
Reči o odvekej túžbe Slovákov po samostatnom štáte boli pre drvivú väčšinu ľudí smiešne. Medzičasom si mnohí na túto lož zvykli, podobne ako na reči o tom, ako si oba politické národy rozchodom pomohli. Celý proces rozpadu Československa mal znaky kriminálneho konania a ako taký sa aj ocitne pred súdom dejín. Presnejšie: tak ho do dejín zaznamenajú historici a literatúra. Vinníci zostanú nepotrestaní. Máme v tom prax – nepotrestané ostali aj zločiny komunizmu a jeho kati i kápovia.
Dodatočne konštruované „argumenty“, legendy, symboly a rituály sa možno vžijú, zľudovejú a nadobudnú heroickú podobu. Presne takto totiž poslúžia posilňovaniu národnej identity a súdržnosti národnej pospolitosti. Motivácia „otcov zakladateľov“ či autorov scenárov rozpadu Československa, vrátane v Moskve vyškolených profíkov a ich spolupáchateľov, zrejme zapadnú prachom. Národy chcú byť na svoje dejiny hrdé. Čo na tom, že boli vyfabulované navzdory faktom? Hlavne, že máme „pokoj na prácu“, hejže?
Úvahy o nadväznosti na staré mýty o tom, že príbuzenské spory (pozri kánonické dielo židovsko-kresťanskej spirituality) sú pri koreňoch veľkých spoločenských konfliktov. A „návraty“ k archaickým kmeňovým mentalitám sú pohodlnejšie než uvážlivé premýšľanie. Súčasne však platí, že maslo na hlave majú predovšetkým elity, ktoré nedokázali zmobilizovať občanov k ochrane ich vlastných záujmov. Však čo už. Možno sa nevyužitá šanca a osobnostná výbava hlavných aktérov aspoň využije na dobrodružnú seriálovú inscenáciu.
V kolektívnej pamäti sa zrejme zachová aj fakt, že rozpad Československa za sebou nezanechal mŕtvych a ranených – hovorilo sa vtedy o „nežnom rozpade“, aj keď jeho protagonisti nevyzerali nežne ani náhodou. Nacionalizmus má totiž v tvári zvláštny tik (úškľabok). Tým, ktorí neveria by malo stačiť zadívať sa do tvárí ich súčasných nasledovníkov. Napokon, kto s kým by vtedy bojoval a o čo? Veď „redistribúcia“ majetku prebehla potichu a korupčne. Navyše, „mečiarovská privatizácia“ sa dnes javí ako eufemizmus.
Pravdou však je, že November 1989 otvoril dvere k zmene ducha doby. Kolaps starého, neslobodného, totalitného politického režimu otvoril dvere do netušeného priestoru liberálnej demokracie. V období transformácie sa diali a dodnes sa dejú veci, ktorým však stále celkom nerozumieme. Naučiť sa čeliť novým ohrozeniam a novým príležitostiam je generačná výzva. „Ach, kam bychom se jen mohli dostat, kdybychom zbořili pár zdí... vychutnali si svou vlastní nevázanou osobní odpovědnost,“ čítam začiatkom februára 2022, v českej mutácii Denníka N, slová vtedajšieho účastníka deja (https://denikn.cz/793422/prazske-anarchicke-intermezzo-zazitky-o-nez-jsme-prisli-a-ktere-si-stoji-za-to-pripomenout/?ref=tit).
Áno, chaos je možno otcom aj matkou zmeny, subverziou do starého, alebo aspoň závanom slobody pre nemnohých. Z neho sa rodí „poriadok“. Vlastne aj tie „kmene“ (komunity, pospolitosti, spoločenstvá, štáty a spoločenstvá štátov), ku ktorým vzhliadajú na jednom póle hlavného prúdu nacionalisti (liberálna demokracia je fuj) a na druhom ľudia rozmanitých kontrakultúr (fuck the system), patria k veci. Konflikty sú živnou pôdou spoločenskej dynamiky, pokiaľ neprekročia kritickú hranicu, za ktorou začína tiecť krv na tú našu pôdu.
Opakujem: Československo sa rozpadlo navzdory prianiu väčšiny jeho občanov, navzdory rozumu a politickej vôli väčšiny vtedajších elít, ktoré boli sčasti nepripravené, sčasti zaskočené, no najmä dosť impotentné. Mea culpa, dodávam, patril som medzi nich tiež. Minulosť sa nedá meniť a sny o návratoch sú pasé. Máme však rovnako ako vtedy šancu vytvárať nové mýty. Mnohé a rozmanité. Medzi nimi aj pozitívne, inšpiratívne, motivujúce, mobilizujúce. Nie je to úžasné? Áno, ale ešte raz a naposledy:
Súčasné adorovanie národných mýtov je smutný pozostatok dávnej facky slovenskej a českej demokracii. Otlačkov ruky, ktorá nám ju vyťala, sa nezbavíme tým, že ju prekryjeme mejkapom. Hlavne však: nebola to cudzia, ale naša vlastná ruka. Našťastie, pokiaľ existuje viera (nemyslím len tú náboženskú), existuje aj nádej, zmysel a cieľ ľudských bytostí, ktoré, ako hovorí Laco Kováč, sa od ostatných živých bytostí odlišujú tým, že sú mýtotvorné a mýtofilné. Vytvoriť mýtus ducha novej doby je veľký projekt pre generáciu, ktorá prichádza.
Post scriptum (feedback od Tona Vydru)
Ahoj, Fedor,
vďaka za dôveru. Najprv, v prílohe posielam text s drobnými opravami, choroba bývalého editora textov. :)
A teraz k obsahu:
– začnem od konca, s tými mýtmi: Áno, tvoríme si rôzne mýty alebo legendárne udalosti dejín, ktoré sa stanú emblematické pre určitú komunitu, ktorá sa s nimi identifikuje a podľa nich riadi aj svoje kroky. A áno, tvorbe mýtov sa nedá zabrániť, no dá sa ju kultivovať. Asi je rozdiel medzi vulgárne tvoreným mýtom a mýtom s kultúrnou hodnotou (a najmä pravdivou). Lenže aj hodnotovo silný mýtus má svoje dejiny a svoje zneužitia, napríklad Štefánik. Ikonická postava dejín, ktoré sa nejako týkali tohto územia, na ktorom žijeme. A predsa pozri, čo s jeho odkazom dokázali spraviť rôzne skupiny. Nie sme len mýtotvorní a mýtofilní, vieme byť aj niečím, čo by sa azda dalo anglicizovane nazvať mythchangers alebo mythshifters, meniči mýtov, ich upravovatelia, posúvači alebo až obracači významu. Takýto nový mýtus je neraz starým mýtom s celkom novým posolstvom – nie vždy príjemným.
– neviem teda, či potrebujeme nový mýtus, možno len stačí oprášiť niektorý z už vytvorených, ktoré upadli do zabudnutia len preto, lebo im nik nedokázal vliať do tela nový život. Je svetobčiansky, kozmopolitný postoj idea alebo mýtus? Alebo aj jedno, aj druhé? Možno je to na jednej strane idea, ktorá sa dá vyjadriť pojmami, na druhej mýtus, ktorý sa vyslovuje obrazmi.
– nedávno som napísal jeden dlhý text o imaginácii a spiritualite: pýtam sa v ňom hneď na začiatku, či sa spiritualita rodí z imaginácie, alebo či je imaginácia plodom spirituality? Zdá sa mi, že to prvé má bližšie k pravde: človek si nejako predstavuje to, čo sa nedá racionálne opísať, a z tých predstáv sa mu utvára aj jeho spirituálny (nie nevyhnutne v náboženskom zmysle) život. Zdá sa mi, že to trochu súvisí s otázkou národných a transnárodných a neviem-akých-ďalších mýtov. Mýtus – ako aj píšeš – nejako usporadúva to, čo akosi nesedelo, čo sa tvárilo chaoticky a s medzerami vo význame. No spolu s mýtom sa utvára aj logos, racionalizácia cez pojmy. Len dodám, že racionalizácie nie sú vždy racionálne.
– rozmýšľam ďalej o tom, v koľkých mýtoch žije Slovensko: nepochybne to nie je len národniarsky mýtus o samostatnom Slovensku, ktoré tu bolo od nepamäti; nie je to len desivý mýtus o všeslovanskej vzájomnosti s otcovským úchopom Veľkého Ruska; nie je to len mýtus o uhorskej Hornej zemi... Raz je vypuklejší jeden, inokedy druhý... A isto je ich viac, zasunutých kamsi do našich mýtotvorných myslí (mýty o kresťanskom Slovensku, pohanskom Slovensku, ortodoxnom, ariánskom, byzantskom, ukrivdenom, malom, bolestnom atď.). Sme v istom zmysle multimýtickí – a nielen my. Keď napíšeš, že potrebujeme nový mýtus, zháčim sa: niežeby bolo zlé vytvoriť mýtus novej generácie, no také niečo jedna generácia nesplodí, na také niečo treba skúsenosť, dejinnú skúsenosť, čas. Aj mýty rastú zo skúseností, musia mať svojich hrdinov a hrdinky, víťazné udalosti aj slávne prehry, pády, z ktorých sa vedia pozviechať, a najmä odvahu, odvahu! Až keď sa toho nazbiera kritické množstvo, až vtedy by mohli byť položené základy pre tvorbu nejakého ďalšieho mýtu. Niečo už je, niečo sa už nazbieralo – a niečo si, žiaľ, aj rozobrali pod svoje krídla tu títo, tam tamtí. A to ma vracia na začiatok: akýkoľvek mýtus sa dá prekrútiť a zneužiť. To, čo potrebujeme, je podľa mňa skôr ideál, vodidlo, napr. sloboda, prosperita, civilizovanosť, humanita... Aby mohol byť ideál nosným (aspoň väčšinovo, ak už nie úplne), potrebujú jednotlivci zážitok z jeho účinkov. Až človek, ktorý zakúsil, čo znamená úplná sloboda, túži po slobode pre všetkých. Musí to zachutiť, musí to vyvolať pochopenie, že toto je evolučne výhodnejšie, pocitovo príjemnejšie, že je to ľudskejšie, eticky lepšie, že nás to robí silnejšími a väčšími. Slovensku sa také zážitky ponúkali, neraz si však z toho vzali len to, čo narýchlo naplnilo ich potreby (to, čo zasýtilo ich vlčí hlad, peniaze, rozmar, príjemnosť) a stalo sa samozrejmosťou, menej sa odvážili na celú škálu ďalších možností. V tomto zmysle je Slovensko nielen mladá demokracia, ale aj neskúsená, čím myslím to, že jej ešte chýba veľa zážitkov z krásy slobody, humanity, láskavej polemiky (lepší výraz mi teraz neprichádza na myseľ) a ďalších demokratických hodnôt. Namiesto toho, aby sme zakúsili všetky registre týchto hodnôt sa umárame v zápasoch o partikulárne hodnoty, ktoré sme povýšili na jediné základné.
– takže "ešte raz a naposledy": neviem, či potrebujeme nový mýtus, no zdá sa mi, že omnoho viac by sme potrebovali nové skúsenosti – z nich potom vzídu aj tie mýty. No, možnože je to všetko inak a možno sa len hrubo mýlim, ale o tomto som uvažoval, keď som čítal tvoj text.
Maj sa dobre,
Tono
Uverejnené na www.tyzden.sk (202.2022)