Nastúpil som v Prahe do autobusu číslo 207 smer Staromestská. Na ďalšej zástavke pristúpil zavalitý chlapík stredného veku. Z vrecka vybral rúško, vysmrkal sa, zdvihol ruku a rúško priviazal hore na držadlo pre cestujúcich. Nikto, vrátane mňa, ani nepípol.
Na Florenci pokojne vystúpil.
Predstavujem si, že jedného dňa nastúpia traja, rozhliadnu sa okolo seba, či v autobuse nesedia nejakí migranti (Rómovia, Židia…). Možno im bude stačiť naznačiť hlavou, nech vypadnú. Alebo im na najbližšej zástavke „pomôžu“ vystúpiť. Nikto ani nepípne.
Domáca úloha č. 1: Ako som mal reagovať, keď ten chlapík priviazal svoje zasoplené rúško na držadlo v autobuse? Doplňujúce informácie: Mám sedemdesiatsedem rokov, nešportujem, fajčím, pravidelne, v malom množstve, konzumujem alkohol.
J. K. by si do denníka zapísal: „Přestaň chlastat a kouřit, vole. A začni trochu hýbat kostrou. Mladší už nebudeš, ale posrat se v konfliktních situacích není důstojné. Buď svobodný, i když bys za to měl zaplatit vysokou cenu.“
Domáca úloha č. 2: A čo s tým, keď je takmer každý druhý popierač vakcinácie, imigrácie… rasista? Správna odpoveď: Keď si naozaj slobodný, budeš otvorený aj v osobnej komunikácii či v priamej konfrontácii. Veď ide o slobodu a dôstojnosť.
Konkrétne: Keď vidíš, ako niekto prichádza, aby ťa zbavil slobody a dôstojnosti, vstaň a choď mu naproti pripravený. Pripravený fyzicky aj psychicky. V krízových situáciách sa nespoliehaj na „vyššiu moc“.
Je však dobre vedieť, že existuje aj kolektívna viera, vôľa. Kolektívna viera nie je viera všetkých a nie nutne náboženská. Myslí sa ňou viera v princípy typu „nerob inému, čo nechceš, aby on robil tebe“, prípadne „konaj dobro, vráti sa ti to“. Hovorí sa tomu recipročné správanie. O toto ide!
Zbytočné rečnenie je pliagou našej, hovoríme niekedy aj postfaktuálnej, doby. Presnejšie: skoro všetci hovoria, ale málokto počúva. Mnohí spozornejú, keď ten, kto hovorí, huláka a má navyše celebritné postavenie a vizáž. Vždy si ho však skús predstaviť v situácii, že prichádza niekto…
Málokto spočiatku veril, že tie transporty smerujú do plynových komôr a vyhladzovacích táborov. Po vojne málokto predpokladal, že prídu „odsuny“, gulagy, „triedny boj“, politické procesy a nové genocídy. My už to vieme.
Post scriptum
Nabudúce, keď nastane situácia podobná tej z pražského autobusu číslo 207, spomeniem si na slová štrnásteho dalajlámu: „Hrubé činy a slová vykonané s úprimnou a pozitívnou motiváciou sú v podstate nenásilné.“ V prvej verzii textu som bol príliš explicitný (hrubý a násilnícky), manželka ma usmernila takto: „Zdvihni sa s mobilom v ruke, upozorni vodiča a (nahlas) zavolaj políciu.“ A kamarát, ktorého som poprosil o názor k textu, dodal: „A keď už máš v ruke ten mobil, toč, nahrávaj a zverejni.“
Uverejnené v Denníku N (14.2.2022)
Predstavujem si, že jedného dňa nastúpia traja, rozhliadnu sa okolo seba, či v autobuse nesedia nejakí migranti (Rómovia, Židia…). Možno im bude stačiť naznačiť hlavou, nech vypadnú. Alebo im na najbližšej zástavke „pomôžu“ vystúpiť. Nikto ani nepípne.
Domáca úloha č. 1: Ako som mal reagovať, keď ten chlapík priviazal svoje zasoplené rúško na držadlo v autobuse? Doplňujúce informácie: Mám sedemdesiatsedem rokov, nešportujem, fajčím, pravidelne, v malom množstve, konzumujem alkohol.
J. K. by si do denníka zapísal: „Přestaň chlastat a kouřit, vole. A začni trochu hýbat kostrou. Mladší už nebudeš, ale posrat se v konfliktních situacích není důstojné. Buď svobodný, i když bys za to měl zaplatit vysokou cenu.“
Domáca úloha č. 2: A čo s tým, keď je takmer každý druhý popierač vakcinácie, imigrácie… rasista? Správna odpoveď: Keď si naozaj slobodný, budeš otvorený aj v osobnej komunikácii či v priamej konfrontácii. Veď ide o slobodu a dôstojnosť.
Konkrétne: Keď vidíš, ako niekto prichádza, aby ťa zbavil slobody a dôstojnosti, vstaň a choď mu naproti pripravený. Pripravený fyzicky aj psychicky. V krízových situáciách sa nespoliehaj na „vyššiu moc“.
Je však dobre vedieť, že existuje aj kolektívna viera, vôľa. Kolektívna viera nie je viera všetkých a nie nutne náboženská. Myslí sa ňou viera v princípy typu „nerob inému, čo nechceš, aby on robil tebe“, prípadne „konaj dobro, vráti sa ti to“. Hovorí sa tomu recipročné správanie. O toto ide!
Zbytočné rečnenie je pliagou našej, hovoríme niekedy aj postfaktuálnej, doby. Presnejšie: skoro všetci hovoria, ale málokto počúva. Mnohí spozornejú, keď ten, kto hovorí, huláka a má navyše celebritné postavenie a vizáž. Vždy si ho však skús predstaviť v situácii, že prichádza niekto…
Málokto spočiatku veril, že tie transporty smerujú do plynových komôr a vyhladzovacích táborov. Po vojne málokto predpokladal, že prídu „odsuny“, gulagy, „triedny boj“, politické procesy a nové genocídy. My už to vieme.
Post scriptum
Nabudúce, keď nastane situácia podobná tej z pražského autobusu číslo 207, spomeniem si na slová štrnásteho dalajlámu: „Hrubé činy a slová vykonané s úprimnou a pozitívnou motiváciou sú v podstate nenásilné.“ V prvej verzii textu som bol príliš explicitný (hrubý a násilnícky), manželka ma usmernila takto: „Zdvihni sa s mobilom v ruke, upozorni vodiča a (nahlas) zavolaj políciu.“ A kamarát, ktorého som poprosil o názor k textu, dodal: „A keď už máš v ruke ten mobil, toč, nahrávaj a zverejni.“
Uverejnené v Denníku N (14.2.2022)