Tak sa volá kniha Hadisa Medenčeviča (vydalo H.R.G 2021), moslima, imigranta z Bosny a Hercegoviny, skvelého chlapa. Rozpráva o nedávnej vojne na Balkáne, o idylke v typickej bosniackej rodine, o tolerantnom multikultúrnom živote na sarajevskej univerzite, o následných etnických čistkách, o vraždení, „vyvlastňovaní“…
úteku z domoviny do emigrácie a nového domova v Česku.
Pri čítaní som si opakovane hovoril, že z vtáčej perspektívy vyzerajú moderné dejiny (vnímam ich v kontexte „svojho“ civilizačného okruhu) až únavne stereotypne. Hadisov príbeh je príbehom mnohých – je to príbeh o hľadaní domova v súčasnom svete. Príčinou býva vojna „iba“ v extrémnych prípadoch, bežne ide o túžbu po kvalitnejšom živote.
V pozadí je príliš často nacionalizmus (alebo secesionizmus?) živený nekritickou vierou (náboženskou, ideologickou), politickou manipuláciou, osobným prospechom… V mikrokozme spoločenského života sa pritom odohrávajú podobné drámy. Argumentuje sa duchovnom, tradičnými hodnotami… Zväčša však ide o „moje“, „tvoje“, „naše“, „ich“. Kruh alebo špirála?
Pripomenuli sme si výročie rozpadu Československa. Tri otázky sú namieste: 1) Kto to chcel? Väčšina Slovákov nie. 2) Čo sa tým vyriešilo? Nacionalizmus, napríklad, nie. 3) Komu to prospelo? „Váhe“ Slovenskej republiky nie. Komu teda? Milovníkom „malého dvora a veľkého biča?“ Osobným a skupinovým záujmom mocných?
Zaujíma to však vôbec ešte niekoho? Ľudí, ktorí sa narodili „potom“ a nie sú profesne či inak na túto tému vysadení, určite nie. Tých, ktorí „vtedy“ boli proti rozpadu, zväčša už tiež nie, pokiaľ žijú. Naopak, prijali realitu a robia si svoje. Mnohí z nich dokonca v prvých líniách štátu, ktorý (v globálnej perspektíve) prosperuje.
Únavný stereotyp opakovania dejinných peripetií v kruhu nikam nevedie. Vývoj po špirále nahor áno. Evolučný biológ Ladislav Kováč (O zmysle ľudského života. Kalligram 2018) hovorí, že evolučný vrchol ľudstva už je na dohľad a „dôstojnosť žitia by mala vrcholiť v dôstojnosti smrti“. Vlastne by podobne mali cestu ľudstva vnímať aj kreacionisti, iba onen vrchol má v ich slovníku iné meno. Veľa mien, ale jeden spoločný menovateľ.
Uverejnené v Denníku N (14.1.2022)
Pri čítaní som si opakovane hovoril, že z vtáčej perspektívy vyzerajú moderné dejiny (vnímam ich v kontexte „svojho“ civilizačného okruhu) až únavne stereotypne. Hadisov príbeh je príbehom mnohých – je to príbeh o hľadaní domova v súčasnom svete. Príčinou býva vojna „iba“ v extrémnych prípadoch, bežne ide o túžbu po kvalitnejšom živote.
V pozadí je príliš často nacionalizmus (alebo secesionizmus?) živený nekritickou vierou (náboženskou, ideologickou), politickou manipuláciou, osobným prospechom… V mikrokozme spoločenského života sa pritom odohrávajú podobné drámy. Argumentuje sa duchovnom, tradičnými hodnotami… Zväčša však ide o „moje“, „tvoje“, „naše“, „ich“. Kruh alebo špirála?
Pripomenuli sme si výročie rozpadu Československa. Tri otázky sú namieste: 1) Kto to chcel? Väčšina Slovákov nie. 2) Čo sa tým vyriešilo? Nacionalizmus, napríklad, nie. 3) Komu to prospelo? „Váhe“ Slovenskej republiky nie. Komu teda? Milovníkom „malého dvora a veľkého biča?“ Osobným a skupinovým záujmom mocných?
Zaujíma to však vôbec ešte niekoho? Ľudí, ktorí sa narodili „potom“ a nie sú profesne či inak na túto tému vysadení, určite nie. Tých, ktorí „vtedy“ boli proti rozpadu, zväčša už tiež nie, pokiaľ žijú. Naopak, prijali realitu a robia si svoje. Mnohí z nich dokonca v prvých líniách štátu, ktorý (v globálnej perspektíve) prosperuje.
Únavný stereotyp opakovania dejinných peripetií v kruhu nikam nevedie. Vývoj po špirále nahor áno. Evolučný biológ Ladislav Kováč (O zmysle ľudského života. Kalligram 2018) hovorí, že evolučný vrchol ľudstva už je na dohľad a „dôstojnosť žitia by mala vrcholiť v dôstojnosti smrti“. Vlastne by podobne mali cestu ľudstva vnímať aj kreacionisti, iba onen vrchol má v ich slovníku iné meno. Veľa mien, ale jeden spoločný menovateľ.
Uverejnené v Denníku N (14.1.2022)