Bývalý kamarát XY nikdy nebol žiaden lúmen. Iný má vysokoškolské vzdelanie, je čosi ako dátový analytik a stále kamarát. Ďalší je certifikovaný zdravotník. Všetci traja sú popierači vakcinácie, pandemických opatrení a aktívni vo verejnom priestore. Keď sa ma niekto opýta, čo sa s nimi stalo, odpovedám, že im preskočilo. Dialóg „cez ploty“ o očkovaní v tomto prípade nemá zmysel. Tadeto vlak jednoducho nejazdí. Čomu veria, považujú za pravdu.

Fico, Kotleba a podobní na Slovensku (v Česku je ich tiež dosť) sú „iba“ technológovia moci, politickí manipulátori a obchodníci. Jedni aj druhí však stoja spolu a nezmieriteľne na opačnej strane frontu než „my“, ktorí sme sa dali očkovať. Bojisko sa medzičasom plní mŕtvymi a ranenými. Naozaj mŕtvymi a naozaj ranenými, nie nejakými digitálnymi animáciami živých ľudských bytostí. Ich osobná pravda sa stáva našou skutočnosťou.

Zdá sa, že žijeme vo „vojnovom stave“, v situácii, keď vyjednávanie o tom, či vakcinácia áno alebo nie, prebieha počas intenzívnych bojov. Racionálne argumenty dostávajú na frak, fakty samy osebe nič neznamenajú. Citujem: „Teprve způsob, jakým je zarámujeme do širšího kontextu či do jakého příběhu je začleníme, jim smysl dodá.“ (https://denikn.cz/767536/kdyz-nam-sociolog-dokaze-o-pandemii-rict-vice-nez-lekar/?ref=tit1)

Príbehy lekárov a sestier na covidových oddeleniach, príbehy záchranárov, umierajúcich a vyliečených, pozostalých… máme pred sebou dnes a denne. Nezdá sa však, že na fronte je vďaka tomu väčší pokoj. Možno už ani nikdy nebude. Naučiť sa žiť s týmto pocitom je odkaz covidu-19 a jeho mutácií. Otázka prežitia je čoraz viac otázkou kvality politického rozhodovania. V stávke je otázka, či obstojí liberálna demokracia.

Jediná pravda pre všetkých neexistuje, je totiž subjektívna alebo komunitná, alebo… Čo je možno univerzálne, je tajomstvo – fuga medzi tým, čo vieme, a tým, čo nevieme. Zmysel, ktorý nachádzame, nie je ani tak v tom, akým obsahom sa na fakt nabalí príbeh, ale „kto nabaľuje“. Pamätáte sa na slávny japonský film Sedem samurajov? Sedem verzií rovnakého príbehu.

Kto rozhodne? Odborná porota? Potlesk? Súhlas väčšiny? Autorita? Ktorá? Kedy? Morálka? Kresťanská, sekulárna…? Existujú, zdá sa mi, dve kritériá, ktoré pomáhajú. Prvé je takzvané darwinistické a druhé kultúrne. Prvé hovorí o prežití a druhé o jeho kvalite, ktorej definícia je pestrá. Kvalita je však skôr vecou viery ako racionálneho alebo dokonca vedeckého poznania a poznávania.

Tam, kade nechodí vlak, nastupuje konflikt alebo mlčanie. Jedného zo spomenutých priateľov som odpísal, pretože jeho posadnutosť konšpiráciami presiahla moju kritickú hranicu. S tými ďalšími sa bavím o všetkom možnom okrem vakcinácie. Medzičasom moje deti, vnúčatá a blízki absolvovali očkovanie a spoločne sa tešíme na nový rok.

Pokiaľ ide o antivaxerov, hlasujem za „ploty“. Ako liberál však viem, že bez osobnej slobody stráca život zmysel. Hlasujem teda súčasne za svet liberálnej demokracie s plotmi – pravidlami, ktoré, ako povedal klasik, sú hradbami, ktoré nás chránia. Jedno z nich znie: Moja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého. Pokojne odmietni vakcínu proti covidu, ale nevstupuj do priestoru, kde žijem. Rozprávať sa o všetkom možnom okrem vakcinácie môžeme aj cez ploty.

Uverejnené v Denníku N (https://dennikn.sk/2665931/pokial-ide-o-antivaxerov-hlasujem-za-ploty/)