Filmári tomu hovoria tuším „mŕtvolka“ – film beží v strižni na obrazovke, režisér zrazu povie stop a obraz chvíľu postojí. Zachytáva prchavý význam „ducha“ diania „práve v tomto momente“. Staticky a veľavravne. Veľavravne preto, že možností interpretácie je viac. Dokonca veľmi veľa. A to nie len pre toho, kto rozpráva, ale aj pre toho kto počúva, pozerá, číta. Poskladať z guláša hlasov, zvukov, písmen melódiu je kumšt. Spoločenské vedy, filozofia, novinárčina, literatúra, hudba... ponúkajú iba fragmenty žitého sveta. Je to však najmä umenie, ktoré apeluje aj na nevedomie, hĺbky psyché, intuíciu, emócie. Nehovoriac o tom, že ten, kto počúva, číta, pozerá... je vždy konkrétny človek – jeden z nás. Súčasne je to však viac ako individuálny vnem. Myslím na kolektívne zdieľanie.

V titulke hovorím o plynutí a pretržitosti. Metaforou na pretržitosť, ako sme si niekedy v roku 2020 povedali s Mirom Tóthom, je slovo „blik“ (útržky rozhovorov, momentky situácií…), bez interpretácie, nič než fakt a iba fakt. Subjektívne vnímaný, samozrejme. Zaznamenával som si „bliky“ od vypuknutia pandémie covidu-19 (konkrétne od marca 2020) viac ako rok. Žil som v tom čase pod kuratelou všakovakých vládnych nariadení a obmedzení. Fyzicky som sa pohyboval takmer výhradne v trojuholníku medzi miestom, kde som nakupoval, krčmičkou, kde som postával pri okienku s kamarátmi a bytom. Cestou som „blikal“ a dumal. Bolo to predovšetkým o smrti, osamelosti, samote, o zmysle života a o náhodných stretnutiach. Priebežne vznikla kniha „Memrento mori“ (Bratislava, Petrus 2021)

Z „blikov“, vznikla kniha textov s fotografiami Mira Švolíka (Mimochodem/Mimochodom. Praha, Bona Fide 2021) a performácia, s hudbou Mira Tótha a kreslením Fera Guldana na Víkende alternatívneho divadla vo Zvolene (14.11.2021). Jasne, za každým „blikom“ nie je len pasívna registrácia momentálnych vnemov, ale aj asociatívne myslenie plus jeho vkladanie do predpripravených myšlienkových schém. Som to síce ja, kto zaznamenáva, si to však ty, kto číta, počúva, pozerá... a si to opäť ty, kto „asociuje“, komentuje a komunikuje ďalej. Z takéhoto „vrstvenia“ sa krok za krokom skladá „symfónia“ ktorú, s vedomím približnosti, možno nazvať „duchom doby“, ako ho vnímam(e) „tu a teraz“. Uff, chcel som to povedať jednoducho, ale intelektuál sa nezaprie.

Ako spoločenský vedec mám tiež obsesívny sklon k tvorbe špekulatívnych konštrukcií a ako senior zase sklon vsúvať do svojich úvah aj vieru, ku ktorej som dospel na pomerne dlhej ceste životom. Jej piliermi je presvedčenie, že: 1. Je jedno, aký typ spirituality vyznávame, hlavne, že z nich čerpáme nádej a zmysel života. 2. Je jedno do ktorého kmeňa, etnika, spoločenstva, spoločnosti, národa... patríme, hlavne, že priznávame aj iným ľudskosť. 3. Nie je však jedno, akým spôsobom obhajujeme slobodu a ľudskú dôstojnosť tých druhých. To jediné stojí za osobné nasadenie až na doraz. Bolo by fajn, keby to šlo vďaka konštruktívnym emóciám, kreativite, a sústavnému dialógu s druhými, bez násilia. Demarkačnú líniu, alebo kritickú hranicu, som spomenul vyššie.

A čo má toto všetko s „blikmi?“ Predovšetkým to, čomu niektoré spirituality hovoria „sústredená jemná myseľ“, či tak dajako. Aj najdrsnejší lockdown umožňuje vnímať v zdanlivom „ničom“ intenzívny pohyb a dianie. Aj zdanlivo ničotný rozhovor obsahuje dramatický príbeh. Aj jeden jediný ľudský život je súčasťou celku našich životov a ducha našej doby. To iba nositelia deštruktívnych emócií by nás radi rozdelili na takých a onakých, na MY a ONI. Motivuje ich túžba vlastniť, prisvojiť si, pretlačiť sa dopredu, vydriapať sa na kamsi hore... A keď sa tam konečne doplahočia, tak... Však viete čo. Napokon všetky náboženstvá, filozofické školy, náuky majú pre to veľmi podobné výrazivo a dokonca aj zdieľané pravidlo s prívlastkom.

Vyšlo v Denníku N (10.12.2021).