Udalostí, dojmov, pocitov... spojených z tohoročným Novembrom 89 je, ako každý rok, požehnane. Ako jeden z preživších tvrdím: je fajn, že sa toto dátum vpísalo do dejín, je prirodzené, že interpretácií je mnoho a je dôležité, že sa témy ujímajú historici a ďalší odborníci. Ľudová mytológia si aj tak pôjde vlastnými cestičkami.
Jedna z tém by mohla byť aj problematika menšín, konkrétne napríklad maďarskej. Ponúkam osobný (!) pohľad.
Dobrý deň prajem, pán Gál!
Možno, že si ma pamätáte, volám sa ... a z príležitosti 17. novembra ste v predminulom roku poskytli rozhovor pre náš týždenník...
Teraz píšem tiež na podobnú tému, žiaľ, z trocha negatívnejšieho pohľadu, a to z toho, že meno Maďarskej nezávislej iniciatívy (MNI) sa čoraz viacej vytráca z oficiálnych spomienok. Napr. na pamätníku Srdce Európy, ktorý je teraz znovupostavený v Devíne, sa spomínajú ako revolučné hnutia len VPN a OF. Alebo pamätná výstava vo foyeri NR SR, či jubilejné slávnosti v roku 2019 si tiež už MNI nespomínajú.
Samozrejme, neobraciam sa na Vás, že by som v niečom dal do súvislosti Vás a tieto javy, skôr by ma zaujímal Váš názor, že čo môže podľa Vás pôsobiť toto postupné "vyblednutie" MNI zo spoločných dejín?
Za Vašu pozornosť Vám vopred ďakujem,
ostávam s pozdravom...
Odpísal som:
Milý ...
úprimne ma štve, že MNI (Maďarská nezávislá iniciatíva), a naši maďarskí spoluobčania, nemajú tú pozíciu v spoločnosti, ktorá im patrí - a to nie len v kolektívnej pamäti.
K veci: Nikdy sme nemali vo Verejnosti proti násiliu problém s MNI, naopak - uvedomovali sme si, že ide o skúseného a spoľahlivého partnera. Bol som to dokonca ja, kto z pozície vrcholného predstaviteľa VPN signoval pred prvými slobodnými voľbami prvú (!) koaličnú zmluvu, v ktorej sme sa zaväzovali k férovej delbe pozícií v nových štruktúrach moci po voľbách v roku 1990. A dodržali sme ju do bodky.
Žijem v Českej republike od rozpadu Česko - Slovenska. prehlasujem s veľkou vážnosťou, že téma menšín, a to nie len maďarskej, je moja celoživotná téma. Bol som svojho času prekvapený, keď mi Péter Hunčík vytkol, že som v knihe rozhovorov s Karolom Sudorom (Ešte raz a naposledy. N- Press, 2017) na MNI zabudol. Nasypal som si vtedy popol na hlavu v krátkej eseji pre Denník N. Neskôr som si pri čítaní rozhovoru Jana Štrassera s Lacom Szigetim, k výročiu vydavateľstva Kalligram, uvedomil, že naši maďarskí spoluobčania, a mnohí moji osobní kamaráti a mnohé kamarátky nesú svoj menšinový údel s pocitom stigmatizovaných ľudí. Uff, pre mňa ako žida a dieťa holocaustu čosi až šokujúce. Fakt som ignorant? Nie som, akurát vzhliadam k spoločnosti bez (národných, rasových, náboženských...) predsudkov a mám v paži, či je niekto to, alebo tamto. Nuž nie je to jedno. Mea culpa. Budem si to pamätať po zvyšok života.
A teraz k Vašej otázke: "...čo môže podľa Vás pôsobiť toto postupné "vyblednutie" MNI zo spoločných dejín?" A čo spôsobilo, že vybledla spomienka na kopec "čiernych dier" a "tmavých škvŕn" v našej kolektívnej pamäti? Malosť, hlúposť, mindrák, pocit viny, potreba projektovať si vlastné trable do nejakého obrazu fiktívneho nepriateľa... plus naše intelektuálne elity, ktoré sa tak rady nechajú uplatiť, držia pre kariéry a prachy hubu a krok, nedokážu šíriť pozitívne emócie a osloviť občianstvo a tak ďalej. Keď hovorím naše myslím aj tie maďarské- apríklad tiež rómske, veď aj Rómska iniciatíva bola na kandidátke VPN do prvých slobodných volieb. Pamätáte?
Možno sa však kruto mýlim, a mám len "čudné" myslenie liberálneho demokrata a občianskeho aktivistu, ktorý považuje nacionalizmus za mor našej doby.
S pozdravom.
Post scriptum
Pojem a problém menšín, a nemyslím len národné, etnické, náboženské..., je kultúrna konštanta dejín a tiež skvelé palivo do zbrojného potenciálu kultúrnych vojen, ktoré sa vedú v našom postmodernom svete. Priživujú sa na nich mnohí. A mnohí si z týchto vojen spravili svoju srdcovku a svoj job. Vždy to tak bolo. Pandémia covidu však dala vyniknúť ďalším súvislostiam – niekoľko barikád pribudlo. Kovaný účastník verejných, anonymných aj neanonymných, diskusií dokáže z rukáva vysypať „riešenia“. Čo s tým? To keby som vedel. Osobne sa predbežne riadim základnými pravidlami prežitia – dbám na hygienu, mám doma rezervné rúška a antigénne samotesty, zväčša nevkročím, s drobnými výnimkami, kam ma pravidlá nevpustia… a robím si svoje, ergo dbám o chod rodiny, teším sa zo vzťahov, ktoré fungujú a pracujem. A asi prvý raz v živote patrím k väčšine – som očkovaný proti covidu.
Uverejnené v Denníku N (26.11.2021)
Dobrý deň prajem, pán Gál!
Možno, že si ma pamätáte, volám sa ... a z príležitosti 17. novembra ste v predminulom roku poskytli rozhovor pre náš týždenník...
Teraz píšem tiež na podobnú tému, žiaľ, z trocha negatívnejšieho pohľadu, a to z toho, že meno Maďarskej nezávislej iniciatívy (MNI) sa čoraz viacej vytráca z oficiálnych spomienok. Napr. na pamätníku Srdce Európy, ktorý je teraz znovupostavený v Devíne, sa spomínajú ako revolučné hnutia len VPN a OF. Alebo pamätná výstava vo foyeri NR SR, či jubilejné slávnosti v roku 2019 si tiež už MNI nespomínajú.
Samozrejme, neobraciam sa na Vás, že by som v niečom dal do súvislosti Vás a tieto javy, skôr by ma zaujímal Váš názor, že čo môže podľa Vás pôsobiť toto postupné "vyblednutie" MNI zo spoločných dejín?
Za Vašu pozornosť Vám vopred ďakujem,
ostávam s pozdravom...
Odpísal som:
Milý ...
úprimne ma štve, že MNI (Maďarská nezávislá iniciatíva), a naši maďarskí spoluobčania, nemajú tú pozíciu v spoločnosti, ktorá im patrí - a to nie len v kolektívnej pamäti.
K veci: Nikdy sme nemali vo Verejnosti proti násiliu problém s MNI, naopak - uvedomovali sme si, že ide o skúseného a spoľahlivého partnera. Bol som to dokonca ja, kto z pozície vrcholného predstaviteľa VPN signoval pred prvými slobodnými voľbami prvú (!) koaličnú zmluvu, v ktorej sme sa zaväzovali k férovej delbe pozícií v nových štruktúrach moci po voľbách v roku 1990. A dodržali sme ju do bodky.
Žijem v Českej republike od rozpadu Česko - Slovenska. prehlasujem s veľkou vážnosťou, že téma menšín, a to nie len maďarskej, je moja celoživotná téma. Bol som svojho času prekvapený, keď mi Péter Hunčík vytkol, že som v knihe rozhovorov s Karolom Sudorom (Ešte raz a naposledy. N- Press, 2017) na MNI zabudol. Nasypal som si vtedy popol na hlavu v krátkej eseji pre Denník N. Neskôr som si pri čítaní rozhovoru Jana Štrassera s Lacom Szigetim, k výročiu vydavateľstva Kalligram, uvedomil, že naši maďarskí spoluobčania, a mnohí moji osobní kamaráti a mnohé kamarátky nesú svoj menšinový údel s pocitom stigmatizovaných ľudí. Uff, pre mňa ako žida a dieťa holocaustu čosi až šokujúce. Fakt som ignorant? Nie som, akurát vzhliadam k spoločnosti bez (národných, rasových, náboženských...) predsudkov a mám v paži, či je niekto to, alebo tamto. Nuž nie je to jedno. Mea culpa. Budem si to pamätať po zvyšok života.
A teraz k Vašej otázke: "...čo môže podľa Vás pôsobiť toto postupné "vyblednutie" MNI zo spoločných dejín?" A čo spôsobilo, že vybledla spomienka na kopec "čiernych dier" a "tmavých škvŕn" v našej kolektívnej pamäti? Malosť, hlúposť, mindrák, pocit viny, potreba projektovať si vlastné trable do nejakého obrazu fiktívneho nepriateľa... plus naše intelektuálne elity, ktoré sa tak rady nechajú uplatiť, držia pre kariéry a prachy hubu a krok, nedokážu šíriť pozitívne emócie a osloviť občianstvo a tak ďalej. Keď hovorím naše myslím aj tie maďarské- apríklad tiež rómske, veď aj Rómska iniciatíva bola na kandidátke VPN do prvých slobodných volieb. Pamätáte?
Možno sa však kruto mýlim, a mám len "čudné" myslenie liberálneho demokrata a občianskeho aktivistu, ktorý považuje nacionalizmus za mor našej doby.
S pozdravom.
Post scriptum
Pojem a problém menšín, a nemyslím len národné, etnické, náboženské..., je kultúrna konštanta dejín a tiež skvelé palivo do zbrojného potenciálu kultúrnych vojen, ktoré sa vedú v našom postmodernom svete. Priživujú sa na nich mnohí. A mnohí si z týchto vojen spravili svoju srdcovku a svoj job. Vždy to tak bolo. Pandémia covidu však dala vyniknúť ďalším súvislostiam – niekoľko barikád pribudlo. Kovaný účastník verejných, anonymných aj neanonymných, diskusií dokáže z rukáva vysypať „riešenia“. Čo s tým? To keby som vedel. Osobne sa predbežne riadim základnými pravidlami prežitia – dbám na hygienu, mám doma rezervné rúška a antigénne samotesty, zväčša nevkročím, s drobnými výnimkami, kam ma pravidlá nevpustia… a robím si svoje, ergo dbám o chod rodiny, teším sa zo vzťahov, ktoré fungujú a pracujem. A asi prvý raz v živote patrím k väčšine – som očkovaný proti covidu.
Uverejnené v Denníku N (26.11.2021)