Jeden starý fór: Sedí chlapík u doktora a čaká. Čaká hodinu, dve… až sa napokon zdvihne a popod nos si zafrfle: „Idem ja radšej domov zomrieť prirodzenou smrťou.“ Niečo na tom bude – zdraví sme často dovtedy, kým nezájdeme k doktorovi.
Však on už niečo nájde.
Alebo osobný postreh: Čím som starší, a vetchejší, tým viac chorôb objavujem na spoločnosti. Moje vnúčatá si žijú svoje detské životy v pohybe, zdraví a s úsmevom, pokiaľ im to rodičia a škola nepokazia. Predpokladám, že ma majú rady a môj skepticizmus, keby o ňom vedeli, odmietnu.
Mudruj však týmto spôsobom v krajinách, kde zúri hlad a chudoba, vojna, v utečeneckom tábore, v oddelení pre pacientov s covidom-19 a podobne. Skrátim to: Veľmi chorá spoločnosť sa pozná na prvý pohľad. Na druhý už potrebuje „diagnostika“, najčastejšie sa do tejto role pasujú politici.
Bežné spoločenské problémy odtiaľ-potiaľ sú fajn, pretože sú prirodzené, vyzývajúce k pohybu, kreativite, akcii… Podstatné je práve ono odkiaľ-pokiaľ. Nuž, zrejme od plota po plot. Teritórium je vykolíkované pravidlami, ktoré bránia ľudskú slobodu a dôstojnosť.
Problém dneška nazývame globalizácia. Vykolíkované teritóriá „raz a navždy“ sú minulosť. Vznikajú rôzne spoločenstvá štátov – komplikovaného spolužitia s inakosťou, masívnych presunov ľudí (migrácia), spolužitia… Bojovníkov za „pôdu a krv“, „za Boha a za národ“… pribúda.
Čo však je jedno (premeny teritórií) a druhé (stanovovanie pravidiel) v živote ľudí? Ako dieťa svojej doby tvrdím, že hektická premenlivosť všetkého volá po liberálnej demokracii a jej inštitúciách. Nepriatelia liberálnej demokracie si, samozrejme, ťukajú na čelo. Veria svojmu a svojím.
V zdravej spoločnosti je obcovanie rôznych právd medzi sebou prirodzené a nesprevádza ho násilie. Zdravie je ohrozené, obrazne povedané, keď sú drôty „medzi plotmi“ nabite elektrickým prúdom a za nimi strážne búdky s guľometmi obrátenými na obe strany.
Mravcom je to jedno – prežili dinosaurov, prežijú aj ľudí. Alebo presnejšie: prírode je to jedno, pretože je večná a „neveriaca“. Vnucuje sa staronová predstava, že žiť v harmónii s prírodou je cesta k zdravej spoločnosti. Akurát, že pojem a problémy harmónie definujú pre ľudí opäť iba ľudia.
Však on to Jonathan Sacks vo svojej knihe o súžití vedy a viery (Velké partnerství. Triton, Praha 2021) povedal pekne: „Veda analyzuje, viera interpretuje.“ Chcel tým povedať, že až viera dáva ľudským záležitostiam zmysel, smerovanie, nádej. K tomu dodávam, že nejde iba o vieru náboženskú.
Mimochodom, čítali ste skvelú reportážnu knihu Wojciecha Jagielskeho Na Východ od Západu? Je tam krásne opísaný oblúk, ktorý mapuje opakujúcu sa ľudskú ilúziu o tom, že raj na zemi existuje. Lenže – najprv musíte presvedčiť seba a mnohých, že je to naozaj pravda. Najmä však seba.
Spomeňte si tiež na jednu z meditácií posledného dalajlámu (parafrázujem): Keď ste konfrontovaní so spoločenským problémom, pýtajte sa: Spôsobil som ho ja? Keď nie, dajte si druhú otázku: Viem byť nápomocný pri riešení? Keď nie, venujte sa problémom, na ktoré viete odpovedať dva razy „áno“.
Problém spočíva v tom, že veľa ľudí, ak nie väčšina, o svojom duševnom zdraví pochybuje iba občas, zatiaľ čo nepochybuje o tom, že spoločnosť, v ktorej žijú, je chorá. Niečo teda nie je v poriadku. Možno sme iba neodišli z „čakárne u doktora“ včas, alebo sme tam vôbec nemali chodiť.
Trebárs sa mýlim, ale mám pocit, že jednou z civilizačných chorôb je aj kolektívna hypochondria. Vyzerá to dokonca tak, že čím vyššia životná úroveň, tým viac hypochondrov. Nebude to tým, že „diagnózu“ stanovili nekompetentní? Terapia: zobrať na vedomie a nepiplať sa v tom.
Nepiplať sa v tom však neznamená kašlať na to. Držať lajnu, hovoriť, písať, protestovať, združovať sa… – je dva razy „áno“ na obe otázky dalajlámu. Vyplytvať život v polohe lotosového kvetu či inom cvičení nepripútanosti k nikomu a k ničomu, je čistá prehra. Alebo ilúzia o ceste.
Post Scriptum
Vlastne aj základná otázka z titulku je problém. Strach zo smrti nás sprevádza životom od útleho detstva. Jeho prienik do ducha doby je prenos do kolektívnej mysle, tela a duše. „Raj na zemi“ je floskula, ktorej sa darí najmä v chorej spoločnosti. Stačí keď je zdravá tak akurát.
Písané pre Denník N
Alebo osobný postreh: Čím som starší, a vetchejší, tým viac chorôb objavujem na spoločnosti. Moje vnúčatá si žijú svoje detské životy v pohybe, zdraví a s úsmevom, pokiaľ im to rodičia a škola nepokazia. Predpokladám, že ma majú rady a môj skepticizmus, keby o ňom vedeli, odmietnu.
Mudruj však týmto spôsobom v krajinách, kde zúri hlad a chudoba, vojna, v utečeneckom tábore, v oddelení pre pacientov s covidom-19 a podobne. Skrátim to: Veľmi chorá spoločnosť sa pozná na prvý pohľad. Na druhý už potrebuje „diagnostika“, najčastejšie sa do tejto role pasujú politici.
Bežné spoločenské problémy odtiaľ-potiaľ sú fajn, pretože sú prirodzené, vyzývajúce k pohybu, kreativite, akcii… Podstatné je práve ono odkiaľ-pokiaľ. Nuž, zrejme od plota po plot. Teritórium je vykolíkované pravidlami, ktoré bránia ľudskú slobodu a dôstojnosť.
Problém dneška nazývame globalizácia. Vykolíkované teritóriá „raz a navždy“ sú minulosť. Vznikajú rôzne spoločenstvá štátov – komplikovaného spolužitia s inakosťou, masívnych presunov ľudí (migrácia), spolužitia… Bojovníkov za „pôdu a krv“, „za Boha a za národ“… pribúda.
Čo však je jedno (premeny teritórií) a druhé (stanovovanie pravidiel) v živote ľudí? Ako dieťa svojej doby tvrdím, že hektická premenlivosť všetkého volá po liberálnej demokracii a jej inštitúciách. Nepriatelia liberálnej demokracie si, samozrejme, ťukajú na čelo. Veria svojmu a svojím.
V zdravej spoločnosti je obcovanie rôznych právd medzi sebou prirodzené a nesprevádza ho násilie. Zdravie je ohrozené, obrazne povedané, keď sú drôty „medzi plotmi“ nabite elektrickým prúdom a za nimi strážne búdky s guľometmi obrátenými na obe strany.
Mravcom je to jedno – prežili dinosaurov, prežijú aj ľudí. Alebo presnejšie: prírode je to jedno, pretože je večná a „neveriaca“. Vnucuje sa staronová predstava, že žiť v harmónii s prírodou je cesta k zdravej spoločnosti. Akurát, že pojem a problémy harmónie definujú pre ľudí opäť iba ľudia.
Však on to Jonathan Sacks vo svojej knihe o súžití vedy a viery (Velké partnerství. Triton, Praha 2021) povedal pekne: „Veda analyzuje, viera interpretuje.“ Chcel tým povedať, že až viera dáva ľudským záležitostiam zmysel, smerovanie, nádej. K tomu dodávam, že nejde iba o vieru náboženskú.
Mimochodom, čítali ste skvelú reportážnu knihu Wojciecha Jagielskeho Na Východ od Západu? Je tam krásne opísaný oblúk, ktorý mapuje opakujúcu sa ľudskú ilúziu o tom, že raj na zemi existuje. Lenže – najprv musíte presvedčiť seba a mnohých, že je to naozaj pravda. Najmä však seba.
Spomeňte si tiež na jednu z meditácií posledného dalajlámu (parafrázujem): Keď ste konfrontovaní so spoločenským problémom, pýtajte sa: Spôsobil som ho ja? Keď nie, dajte si druhú otázku: Viem byť nápomocný pri riešení? Keď nie, venujte sa problémom, na ktoré viete odpovedať dva razy „áno“.
Problém spočíva v tom, že veľa ľudí, ak nie väčšina, o svojom duševnom zdraví pochybuje iba občas, zatiaľ čo nepochybuje o tom, že spoločnosť, v ktorej žijú, je chorá. Niečo teda nie je v poriadku. Možno sme iba neodišli z „čakárne u doktora“ včas, alebo sme tam vôbec nemali chodiť.
Trebárs sa mýlim, ale mám pocit, že jednou z civilizačných chorôb je aj kolektívna hypochondria. Vyzerá to dokonca tak, že čím vyššia životná úroveň, tým viac hypochondrov. Nebude to tým, že „diagnózu“ stanovili nekompetentní? Terapia: zobrať na vedomie a nepiplať sa v tom.
Nepiplať sa v tom však neznamená kašlať na to. Držať lajnu, hovoriť, písať, protestovať, združovať sa… – je dva razy „áno“ na obe otázky dalajlámu. Vyplytvať život v polohe lotosového kvetu či inom cvičení nepripútanosti k nikomu a k ničomu, je čistá prehra. Alebo ilúzia o ceste.
Post Scriptum
Vlastne aj základná otázka z titulku je problém. Strach zo smrti nás sprevádza životom od útleho detstva. Jeho prienik do ducha doby je prenos do kolektívnej mysle, tela a duše. „Raj na zemi“ je floskula, ktorej sa darí najmä v chorej spoločnosti. Stačí keď je zdravá tak akurát.
Písané pre Denník N