Za komunizmu sme od oficiálnych médií nečakali žiadne zázraky. Pripadalo nám normálne, že šírili komunistickú propagandu, a ak občas aj pobavili, bolo fajn. To, čomu sme hovorili nezávislosť, sme hľadali v súkromí, napríklad v samizdatovej tvorbe a produkcii.
Po novembri 89 sme očakávali od médií nezávislosť. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že nezávislosť je a bude problém. Minimálne pre názorovú a záujmovú pripútanosť tvorcov. A keď do mediálnej branže nastúpili peniaze, problém nezávislosti sa stal aj vecou kalkulácie, návštevnosti, sledovateľnosti, inzercie, vlastníctva... a vzácnym tovarom. Dnes už je zrejmé, že nezávislosť v médiách neexistuje, existujú iba médiá a ľudia v médiách, ktorí sú nezávislí „zvonku“. Závislosť na vnútornom presvedčení, v rámci morálky a pravidiel je v poriadku.
Sloboda je však trochu iná káva. Už vieme, že sloboda nie je synonymom demokracie. Vieme tiež, že sloboda nie je ani zďaleka vecou výberu a voľby z množstva možností. Sloboda je predovšetkým odhodlanie neuhýbať a nekľučkovať kvôli momentálnemu profitu, ale držať sa práve onej nezávislosti „zvonku“, teda svojho presvedčenia, morálky a pravidiel. Sloboda môže byť aj svinsky ťažké bremeno. Svinsky ťažké a „pluralitné“- nezdieľame totiž všetci rovnaké presvedčenie a rovnakú morálku. O to väčší je význam pravidiel. Dodnes si pamätám na prekvapenie, keď začali vychádzať nenávistné a štvavé nacionalistické periodiká. Napríklad Zmena či Nový Slovák. Alebo keď sme v roku 1990 počúvali slovenský Rádiožurnál a podobne. Napokon, aj „moje“ médiá, ako napríklad .týždeň, sú stranné a pre sympatizantov súčasnej moci i „nenávistné“. Prečo inak by s toľkou vehemenciou presadzovali Tlačový zákon s absurdným právom na odpoveď.
Čiže: slobodné médiá neexistujú, rovnako ako neexistujú nezávislé médiá, nezávislé a slobodné firmy, nezávislé a slobodné úrady a podobne. Existujú iba slobodní ľudia, a tých je ako šafránu. A ak existujú aj slobodné médiá – sú to médiá, ktoré vlastnia a prevádzkujú slobodní ľudia. Napríklad blog mojej manželky je slobodné médium. Slobodné a závislé. Závislé na jej slabosti pre rozprávku, detského čitateľa, prírodu, na neuveriteľnom perfekcionizme a svojskom videní sveta. A tiež na mojej schopnosti pokrývať náklady na našu bežnú existenciu. Len ako perličku dodávam, že za touto mojou schopnosťou stojí významný podiel na komercionalizácii a bulvarizácii českej mediálnej scény – bol som jedným zo zakladateľov prvej českej celoplošnej komerčnej televízie.
Späť ku „klasickým“ médiám. Nepoznám snáď jediného človeka z médií a od médií, ktorý by nepoznal pravidlá svojej roboty. Poznám však súčasne iba naozaj veľmi málo takých, ktorí ich berú vážne. Drvivá väčšina z nich na ne zvysoka kašle. Obeťou sú diváci, poslucháči, čitatelia.... Za vinníka takéhoto stavu vecí býva označovaná moc, ktorá sa snaží médiá všemožne sekírovať, obmedzovať, zastrašovať a korumpovať. Fňukanie nad takýmto stavom vecí je zbytočné. To, čím médiá trpia, je mizéria a plytkosť obsahov. Pri dostupnosti internetu a prostriedkov zdieľania textov, obrázkov a zvukov je to dosť čudné. Teda čudné, pokiaľ nechceme na tvorbe a šírení informácií a umenia založiť svoju hmotnú existenciu. A tú mnohí chceme, hejže. Takže máme, čo sme chceli.
Sloboda je však trochu iná káva. Už vieme, že sloboda nie je synonymom demokracie. Vieme tiež, že sloboda nie je ani zďaleka vecou výberu a voľby z množstva možností. Sloboda je predovšetkým odhodlanie neuhýbať a nekľučkovať kvôli momentálnemu profitu, ale držať sa práve onej nezávislosti „zvonku“, teda svojho presvedčenia, morálky a pravidiel. Sloboda môže byť aj svinsky ťažké bremeno. Svinsky ťažké a „pluralitné“- nezdieľame totiž všetci rovnaké presvedčenie a rovnakú morálku. O to väčší je význam pravidiel. Dodnes si pamätám na prekvapenie, keď začali vychádzať nenávistné a štvavé nacionalistické periodiká. Napríklad Zmena či Nový Slovák. Alebo keď sme v roku 1990 počúvali slovenský Rádiožurnál a podobne. Napokon, aj „moje“ médiá, ako napríklad .týždeň, sú stranné a pre sympatizantov súčasnej moci i „nenávistné“. Prečo inak by s toľkou vehemenciou presadzovali Tlačový zákon s absurdným právom na odpoveď.
Čiže: slobodné médiá neexistujú, rovnako ako neexistujú nezávislé médiá, nezávislé a slobodné firmy, nezávislé a slobodné úrady a podobne. Existujú iba slobodní ľudia, a tých je ako šafránu. A ak existujú aj slobodné médiá – sú to médiá, ktoré vlastnia a prevádzkujú slobodní ľudia. Napríklad blog mojej manželky je slobodné médium. Slobodné a závislé. Závislé na jej slabosti pre rozprávku, detského čitateľa, prírodu, na neuveriteľnom perfekcionizme a svojskom videní sveta. A tiež na mojej schopnosti pokrývať náklady na našu bežnú existenciu. Len ako perličku dodávam, že za touto mojou schopnosťou stojí významný podiel na komercionalizácii a bulvarizácii českej mediálnej scény – bol som jedným zo zakladateľov prvej českej celoplošnej komerčnej televízie.
Späť ku „klasickým“ médiám. Nepoznám snáď jediného človeka z médií a od médií, ktorý by nepoznal pravidlá svojej roboty. Poznám však súčasne iba naozaj veľmi málo takých, ktorí ich berú vážne. Drvivá väčšina z nich na ne zvysoka kašle. Obeťou sú diváci, poslucháči, čitatelia.... Za vinníka takéhoto stavu vecí býva označovaná moc, ktorá sa snaží médiá všemožne sekírovať, obmedzovať, zastrašovať a korumpovať. Fňukanie nad takýmto stavom vecí je zbytočné. To, čím médiá trpia, je mizéria a plytkosť obsahov. Pri dostupnosti internetu a prostriedkov zdieľania textov, obrázkov a zvukov je to dosť čudné. Teda čudné, pokiaľ nechceme na tvorbe a šírení informácií a umenia založiť svoju hmotnú existenciu. A tú mnohí chceme, hejže. Takže máme, čo sme chceli.