Zabudnúť na mŕtvych znamená nechať ich umrieť ešte raz. Takto by mohla znieť parafráza na slová Elieho Wiesela v knihe „Noc“. Je to o pamäti.
Pamäti živej, ktorá sa v spoločnosti prenáša z generácie na generáciu, a pamäti „historickej“, ktorá je zachytená v osobných svedectvách, zhromažďovaných rôznymi nadáciami (napríklad Nadácie Milana Šimečku, postbellum.sk), inštitúciami (typu Ústav Pamäti národa), v literatúre faktu, filmoch a podobne.
Vyčnievajú ojedinelé heroické osobnosti, skutky, udalosti. Zanikajú neokázalé hrdinstvá statočných, ktorí riskovali kvôli svedomiu, ľudskosti... osobnej morálke. Zabúdame aj na masové zlyhania, napríklad počas vojnovej Slovenskej republiky (členstvo v Hlinkovej garde, arizácie), počas komunizmu (fízlovanie a kolaborácia), za demokracie kvôli kariére a profitu. Dejinnou tragédiou je, že tých, čo zlyhali, je väčšina.
Nazad k živej pamäti. Hovorí sa, že dokáže odkryť konkrétne príbehy ľudí v rozpätí zhruba troch generácií. Ja, napríklad, by som mal čosi viac vedieť o svojej rodine, o rodičoch a ich rodičoch. Viem však? Stopy nevymazal iba holocaust a väzenia, ale aj nechuť a neschopnosť účastníkov deja rozprávať, zlyhávajúca osobná pamäť… a tiež sklon rozprávačov vytesniť, zabudnúť, fabulovať.
Čím som (sme) starší, tým nutkavejšie cítim(e) potrebu vymaniť sa z bežného diskurzu o ľuďoch, ktorí vládnu, rozhodujú za nás a o nás, o všelijakých celebritách. Radi by sme (mnohí) utvárali vlastný príbeh vedome, cielene, tvorivo... a poučene. Nikdy nie je neskoro – už kvôli deťom a vnúčatám Teda, pokiaľ môžeme, vieme a chceme. A práve ono „viem“ a „chcem“ je problém aj v situácii, keď môžem. Bude to najmä tým, že nechceme. Pretože načo sa týrať s vlastnými démonmi?
Nehovoriac o tom, že ide o celú armádu démonov. Veď za vojny kdekto arizoval, upísal sa Hlinkovým gardám, za komunizmu kolaboroval, udával za drobné výhody pre seba a rodinu. Prečo práve ja mám byť ten masochista a skladať účty z dávnych zlyhaní? Z dvoch dôvodov: pretože morálka a pretože archívy ukrývajú aj tvoj príbeh. Morálka velí ospravedlnenie, archívy sú mementom pre tých, ktorým morálka chýba. Raz ti tvoja vina zaklope na dvere.
Nasledujú dva osobné emaily, kvôli ktorým som tento text napísal. Prvý ako ospravedlnenie neúčasti na prezentácii knihy svedectiev českých Rómov o časoch nedávno minulých, a druhý (vyžiadaný), keď som sa opýtal na, mne neznáme, osudy blízkych príbuzných.
***
Vážená paní ředitelko
Kniha „… to jsou těžké vzpomínky“, kterou Muzeum romské kultury uvádí do veřejného prostoru, je důležitá. Důležitá tím, že dává život mrtvým, na které se nesmí zapomenout, a tím, že dává motivaci živým, aby neztráceli bdělost.
Ta kniha je také mementem. Patřím ke generaci na odchodu a také k etniku jehož předkové příliš často nemají hroby se jmény a umírali v holocaustu masově násilnou smrtí.
Popel rozptýlený kolem Auschwitzu, Treblinky a jinde nesmí být vše, co po nich zbylo. A díky zaznamenaným svědectvím také není a nebude.
Píšu tyto řádky ve svém bytě na Žižkově. Kdysi čtvrti dělníků a početné romské komunity. Dnes živoucí a pestré pospolitosti ze všech koutů světa. Rasové a etnické předsudky většině z nás připadají absurdní. Stačí se však pozorněji zaposlouchat do slov části politických elit, vžít se do údělu lidí v ghettech, v utečeneckých táborech, v nesvobodných režimech… a procítit to, čemu se říká „duch naší doby“, aby člověk vstal od stolu a šel do akce. Jedna z nich je i ta Vaše.
Fedor Gál
***
Ahoj, Fedorko.
Posielam Ti informácie tak, ako som si ich zapamätala. Žiaľ, nie sú úplné, mali sme sa viac pýtať našich rodičov.
Artúr ... *1884 +1964. Historik, prekladateľ, znalec latinčiny a gréčtiny. Manželka Oľga. Syn Viliam *1916 +1945 farmaceut. Počas vojny a perzekúcie židov sa rodina skrývala (neviem detaily). Syn Viliam nerešpektoval zákaz a nebezpečenstvo voľného pohybu, chytili a zastrelili ho gardisti. Rodičia sa zachránili. Artúr bol veľmi uznávaný a rešpektovaný vzdelanec vo svojom odbore, tradovali sa v rodine úsmevné historky o jeho roztržitosti a nepraktičnosti. Manželka sa oddane a s láskou o neho starala a vytvárala mu zázemie a možnosti venovať sa vedeckej a pedagogickej činnosti. Po tragickom úmrtí jediného syna manželia ... preniesli svoju lásku na synovca Františka, ktorý bol ten najlepší a najoddanejší „syn“, akého si možno predstaviť.
Príbeh pokračuje ďalšími vraždami, útekmi do emigrácie... Napríklad: Matej .... druhý brat Oľgy, sa oženil s Felíciou a mali syna Jánoša (neskôr John). Vyštudoval Lekársku fakultu v Budapešti. V roku 1956 počas komunistického teroru v Maďarsku sa mu podarilo za dramatických okolností ujsť na Slovensko. Apinko mu vredy finančne pomohol, na čo Jánoš nikdy nezabudol. Po značných peripetiách sa dostal do USA, usadil sa v štáte Ohio, kde si otvoril ambulanciu.
Rodokmeň pokračuje až k James Cheng – manžel, architekt Nickolas CHENG – syn. Jane CHENG – dcéra. Ann CHENG – dcéra...
***
Už desaťročia žijeme v demokratickej a relatívne blahobytnej spoločnosti. Po emigrácii zo Slovenska do Česka som o príbehu svojho otca, ktorého zavraždili na pochode smrti zo Sachsenhausenu, natočil film (https://www.ceskatelevize.cz/ivysilani/10262387645-kratka-dlouha-cesta/). Premietal som ho aj v kaviarničke svojho ukrajinského kamaráta, výtvarníka, ktorý so svojou židovskou rodinou žije v Prahe. Medzi divákmi boli aj ľudia, ktorí vnímali židov ako vrahov a okupantov. Vraj tak boli vychovávaní. Kde je kritická hranica, navigácia? Čo znamená nenechať svojich mŕtvych umrieť znovu? Pre mňa, pre teba, pre nich, pre nás? Pre budúcnosť – asi ľudskosť a spravodlivosť. Keď hovorím ľudskosť a spravodlivosť, myslím ĽUDSKOSŤ a SPRAVODLIVOSŤ a verím, že napriek rozmanitosti kultúr ide o univerzálne hodnoty. Univerzálne nie preto, že židovské, kresťanské, humanistické..., ale preto, že sú imperatívom prežitia ľudí a ľudstva.
Písané pre Denník N
Vyčnievajú ojedinelé heroické osobnosti, skutky, udalosti. Zanikajú neokázalé hrdinstvá statočných, ktorí riskovali kvôli svedomiu, ľudskosti... osobnej morálke. Zabúdame aj na masové zlyhania, napríklad počas vojnovej Slovenskej republiky (členstvo v Hlinkovej garde, arizácie), počas komunizmu (fízlovanie a kolaborácia), za demokracie kvôli kariére a profitu. Dejinnou tragédiou je, že tých, čo zlyhali, je väčšina.
Nazad k živej pamäti. Hovorí sa, že dokáže odkryť konkrétne príbehy ľudí v rozpätí zhruba troch generácií. Ja, napríklad, by som mal čosi viac vedieť o svojej rodine, o rodičoch a ich rodičoch. Viem však? Stopy nevymazal iba holocaust a väzenia, ale aj nechuť a neschopnosť účastníkov deja rozprávať, zlyhávajúca osobná pamäť… a tiež sklon rozprávačov vytesniť, zabudnúť, fabulovať.
Čím som (sme) starší, tým nutkavejšie cítim(e) potrebu vymaniť sa z bežného diskurzu o ľuďoch, ktorí vládnu, rozhodujú za nás a o nás, o všelijakých celebritách. Radi by sme (mnohí) utvárali vlastný príbeh vedome, cielene, tvorivo... a poučene. Nikdy nie je neskoro – už kvôli deťom a vnúčatám Teda, pokiaľ môžeme, vieme a chceme. A práve ono „viem“ a „chcem“ je problém aj v situácii, keď môžem. Bude to najmä tým, že nechceme. Pretože načo sa týrať s vlastnými démonmi?
Nehovoriac o tom, že ide o celú armádu démonov. Veď za vojny kdekto arizoval, upísal sa Hlinkovým gardám, za komunizmu kolaboroval, udával za drobné výhody pre seba a rodinu. Prečo práve ja mám byť ten masochista a skladať účty z dávnych zlyhaní? Z dvoch dôvodov: pretože morálka a pretože archívy ukrývajú aj tvoj príbeh. Morálka velí ospravedlnenie, archívy sú mementom pre tých, ktorým morálka chýba. Raz ti tvoja vina zaklope na dvere.
Nasledujú dva osobné emaily, kvôli ktorým som tento text napísal. Prvý ako ospravedlnenie neúčasti na prezentácii knihy svedectiev českých Rómov o časoch nedávno minulých, a druhý (vyžiadaný), keď som sa opýtal na, mne neznáme, osudy blízkych príbuzných.
***
Vážená paní ředitelko
Kniha „… to jsou těžké vzpomínky“, kterou Muzeum romské kultury uvádí do veřejného prostoru, je důležitá. Důležitá tím, že dává život mrtvým, na které se nesmí zapomenout, a tím, že dává motivaci živým, aby neztráceli bdělost.
Ta kniha je také mementem. Patřím ke generaci na odchodu a také k etniku jehož předkové příliš často nemají hroby se jmény a umírali v holocaustu masově násilnou smrtí.
Popel rozptýlený kolem Auschwitzu, Treblinky a jinde nesmí být vše, co po nich zbylo. A díky zaznamenaným svědectvím také není a nebude.
Píšu tyto řádky ve svém bytě na Žižkově. Kdysi čtvrti dělníků a početné romské komunity. Dnes živoucí a pestré pospolitosti ze všech koutů světa. Rasové a etnické předsudky většině z nás připadají absurdní. Stačí se však pozorněji zaposlouchat do slov části politických elit, vžít se do údělu lidí v ghettech, v utečeneckých táborech, v nesvobodných režimech… a procítit to, čemu se říká „duch naší doby“, aby člověk vstal od stolu a šel do akce. Jedna z nich je i ta Vaše.
Fedor Gál
***
Ahoj, Fedorko.
Posielam Ti informácie tak, ako som si ich zapamätala. Žiaľ, nie sú úplné, mali sme sa viac pýtať našich rodičov.
Artúr ... *1884 +1964. Historik, prekladateľ, znalec latinčiny a gréčtiny. Manželka Oľga. Syn Viliam *1916 +1945 farmaceut. Počas vojny a perzekúcie židov sa rodina skrývala (neviem detaily). Syn Viliam nerešpektoval zákaz a nebezpečenstvo voľného pohybu, chytili a zastrelili ho gardisti. Rodičia sa zachránili. Artúr bol veľmi uznávaný a rešpektovaný vzdelanec vo svojom odbore, tradovali sa v rodine úsmevné historky o jeho roztržitosti a nepraktičnosti. Manželka sa oddane a s láskou o neho starala a vytvárala mu zázemie a možnosti venovať sa vedeckej a pedagogickej činnosti. Po tragickom úmrtí jediného syna manželia ... preniesli svoju lásku na synovca Františka, ktorý bol ten najlepší a najoddanejší „syn“, akého si možno predstaviť.
Príbeh pokračuje ďalšími vraždami, útekmi do emigrácie... Napríklad: Matej .... druhý brat Oľgy, sa oženil s Felíciou a mali syna Jánoša (neskôr John). Vyštudoval Lekársku fakultu v Budapešti. V roku 1956 počas komunistického teroru v Maďarsku sa mu podarilo za dramatických okolností ujsť na Slovensko. Apinko mu vredy finančne pomohol, na čo Jánoš nikdy nezabudol. Po značných peripetiách sa dostal do USA, usadil sa v štáte Ohio, kde si otvoril ambulanciu.
Rodokmeň pokračuje až k James Cheng – manžel, architekt Nickolas CHENG – syn. Jane CHENG – dcéra. Ann CHENG – dcéra...
***
Už desaťročia žijeme v demokratickej a relatívne blahobytnej spoločnosti. Po emigrácii zo Slovenska do Česka som o príbehu svojho otca, ktorého zavraždili na pochode smrti zo Sachsenhausenu, natočil film (https://www.ceskatelevize.cz/ivysilani/10262387645-kratka-dlouha-cesta/). Premietal som ho aj v kaviarničke svojho ukrajinského kamaráta, výtvarníka, ktorý so svojou židovskou rodinou žije v Prahe. Medzi divákmi boli aj ľudia, ktorí vnímali židov ako vrahov a okupantov. Vraj tak boli vychovávaní. Kde je kritická hranica, navigácia? Čo znamená nenechať svojich mŕtvych umrieť znovu? Pre mňa, pre teba, pre nich, pre nás? Pre budúcnosť – asi ľudskosť a spravodlivosť. Keď hovorím ľudskosť a spravodlivosť, myslím ĽUDSKOSŤ a SPRAVODLIVOSŤ a verím, že napriek rozmanitosti kultúr ide o univerzálne hodnoty. Univerzálne nie preto, že židovské, kresťanské, humanistické..., ale preto, že sú imperatívom prežitia ľudí a ľudstva.
Písané pre Denník N