Nacionalizmus je rakovina moderného veku, také je moje presvedčenie, osobná skúsenosť, teoretické
poznanie.
Prvý raz som sa s militantným nacionalizmom naživo konfrontoval pár týždňov po novembri 1989. Čerstvo získaná sloboda dala zelenú aj nacionalistom a „nacionalistom“. Chodili na mítingy Verejnosti proti násiliu provokovať heslami „Židia do Palestíny“, „Česi peši do Prahy“, „Maďari za Dunaj“). Počas schvaľovania jazykového zákona vykrikovali „Na Slovensku po slovensky!“
Podľa nich „Národ = pôda a krv“. Bojovníci za tento cieľ občas hlásali aj „Za Boha a za Národ!“. Riešenie problémov národa (a rasy) dostalo v nacistickej tretej Ríše pomerne rýchlo nálepku „konečné“. Popol obetí je memento. Ideológia a jej nositelia prežívajú roztrúsení medzi nami. Demarkačná línia je krehká. Spočíva v sakralizácii národa.
Nacionalistická ideológia nemá etnicitu, národnú príslušnosť, kultúrne pozadie. Jednoducho rakovina. Avšak, ako každá spoločenská choroba, aj táto má svoj „organický“ pôvod – rodila sa počas kultúrnej evolúcie z pôvodne rodinných a kmeňových pospolitostí a až v časoch pokročilej industrializácie devätnásteho storočia dospela k národným štátom. A je to vôbec choroba?
Napríklad (!) židovstvo a sionizmus bola jedna z tém korešpondencie Hannah Arendtovej a Gershoma Scholema. Pre Scholema je židovská zbožnosť základ sionizmu. Pre Arendtovú je židovstvo danosť. V jednom z listov Scholemovi spomína ako ju šokoval rozhovor s vtedajšou izraelskou premiérkou Goldou Meirovou, keď prehlásila, že ako socialistka v Boha neverí, miluje však židovský národ.
Dá sa však milovať národ? Arendtová hovorí, že nie. Konkrétnych ľudí áno, ale národ? Kolektív? Nejakú triedu? Organizáciu (napríklad štát)? Nie! Teda, Arendtová nie, ja nie, ľudia s podobným (liberálnym?) politickým presvedčením nie. Koľko však takých asi je? A ako sa im darí v spätnom zrkadielku histórie? Napríklad vo svetle skúseností uplynulých dvoch storočí.
Väčšina izmov smrdí fanatizmom, hovorí Arendtová. A fanatizmus zase páchne krvou. Dá sa síce veriť chasidom, že stelesňujú Scholemovu ideu židovstva a súčasne predstavujú kondenzovanú spiritualitu a ich ruky neboli nikdy poškvrnené krvou. Platí to však aj pre dejiny Izraela, ktoré sú vojnou o prežitie? Krv na oboch stranách bojiska. A nie je na oboch stranách rovnako červená?
Takže ako to vlastne je? Pre mňa je nacionalizmus rakovina. Momentálne v štádiu metastáz. Najviac sú postihnuté politické orgány nášho civilizačného organizmu. Treba veriť, že dosť významná časť tohto postihnutia je iba účelovou hrou. Účelom je moc. Moc lokálna v čase globálnych problémov. Valec globálnej zodpovednosti si s touto chorobou snáď poradí. Alebo je vojna večný údel?
Samozrejme, že existujú podstatné rozdiely medzi nacionalizmom a vlastenectvom, medzi agresorom a terčom agresie, medzi použitými prostriedkami a dopadmi presadzovania nacionalistických vier, medzi manifestovaným (na získanie moci zameraným) a zvnútorneným nacionalizmom... medzi nacionalizmom v mene prežitia a v mene expanzie.
„Svetlo a tma sú naše duše“, dobro a zlo lemujú naše cesty životom. Jedno bez druhého stráca zmysel. Stojíme na barikádach. Rozhodujeme sa dnes a denne na ktorú stranu sa postavíme. Dnes a denne! Zoči-voči moci. Pred volebnými urnami. Pred bránami ghett a chudoby. Pred lákadlami konzumu a korupcie... Dnes, napríklad, myslím na Black Angels Songs. Ja, Žid.
Polopate: Žijem už viac ako štvrť storočia (etnicky a národnostne) ako menšina v diaspore. Podobne ako Turci v Nemecku, hispánci v USA a tak pododobne. Uvítal by som, keby moje deti, vnúčatá alebo pravnúčatá nemuseli jedného dňa utekať pred etnickým, národniarskym, náboženským, ideologickým... násilím do nejakej inej diaspory. Napokon, boli by ňou aj v Izraeli.
A napokon: Menšina v diaspore je obklopená väčšinou. Pomerne masívna časť tejto väčšiny ju považuje za „naplaveninu“. No čo už, budeme si to rozdávať a dúfať, že neprekročíme kritickú hranicu, za ktorou sa napätie mení na otvorený konflikt a násilie. Predbežne sa môžeme utešovať tým, že liberálna demokracia ponúka pestrú škálu „kanalizácie“ podobných tenzií.
Písané pre www.tyzden.sk
poznanie.
Prvý raz som sa s militantným nacionalizmom naživo konfrontoval pár týždňov po novembri 1989. Čerstvo získaná sloboda dala zelenú aj nacionalistom a „nacionalistom“. Chodili na mítingy Verejnosti proti násiliu provokovať heslami „Židia do Palestíny“, „Česi peši do Prahy“, „Maďari za Dunaj“). Počas schvaľovania jazykového zákona vykrikovali „Na Slovensku po slovensky!“
Podľa nich „Národ = pôda a krv“. Bojovníci za tento cieľ občas hlásali aj „Za Boha a za Národ!“. Riešenie problémov národa (a rasy) dostalo v nacistickej tretej Ríše pomerne rýchlo nálepku „konečné“. Popol obetí je memento. Ideológia a jej nositelia prežívajú roztrúsení medzi nami. Demarkačná línia je krehká. Spočíva v sakralizácii národa.
Nacionalistická ideológia nemá etnicitu, národnú príslušnosť, kultúrne pozadie. Jednoducho rakovina. Avšak, ako každá spoločenská choroba, aj táto má svoj „organický“ pôvod – rodila sa počas kultúrnej evolúcie z pôvodne rodinných a kmeňových pospolitostí a až v časoch pokročilej industrializácie devätnásteho storočia dospela k národným štátom. A je to vôbec choroba?
Napríklad (!) židovstvo a sionizmus bola jedna z tém korešpondencie Hannah Arendtovej a Gershoma Scholema. Pre Scholema je židovská zbožnosť základ sionizmu. Pre Arendtovú je židovstvo danosť. V jednom z listov Scholemovi spomína ako ju šokoval rozhovor s vtedajšou izraelskou premiérkou Goldou Meirovou, keď prehlásila, že ako socialistka v Boha neverí, miluje však židovský národ.
Dá sa však milovať národ? Arendtová hovorí, že nie. Konkrétnych ľudí áno, ale národ? Kolektív? Nejakú triedu? Organizáciu (napríklad štát)? Nie! Teda, Arendtová nie, ja nie, ľudia s podobným (liberálnym?) politickým presvedčením nie. Koľko však takých asi je? A ako sa im darí v spätnom zrkadielku histórie? Napríklad vo svetle skúseností uplynulých dvoch storočí.
Väčšina izmov smrdí fanatizmom, hovorí Arendtová. A fanatizmus zase páchne krvou. Dá sa síce veriť chasidom, že stelesňujú Scholemovu ideu židovstva a súčasne predstavujú kondenzovanú spiritualitu a ich ruky neboli nikdy poškvrnené krvou. Platí to však aj pre dejiny Izraela, ktoré sú vojnou o prežitie? Krv na oboch stranách bojiska. A nie je na oboch stranách rovnako červená?
Takže ako to vlastne je? Pre mňa je nacionalizmus rakovina. Momentálne v štádiu metastáz. Najviac sú postihnuté politické orgány nášho civilizačného organizmu. Treba veriť, že dosť významná časť tohto postihnutia je iba účelovou hrou. Účelom je moc. Moc lokálna v čase globálnych problémov. Valec globálnej zodpovednosti si s touto chorobou snáď poradí. Alebo je vojna večný údel?
Samozrejme, že existujú podstatné rozdiely medzi nacionalizmom a vlastenectvom, medzi agresorom a terčom agresie, medzi použitými prostriedkami a dopadmi presadzovania nacionalistických vier, medzi manifestovaným (na získanie moci zameraným) a zvnútorneným nacionalizmom... medzi nacionalizmom v mene prežitia a v mene expanzie.
„Svetlo a tma sú naše duše“, dobro a zlo lemujú naše cesty životom. Jedno bez druhého stráca zmysel. Stojíme na barikádach. Rozhodujeme sa dnes a denne na ktorú stranu sa postavíme. Dnes a denne! Zoči-voči moci. Pred volebnými urnami. Pred bránami ghett a chudoby. Pred lákadlami konzumu a korupcie... Dnes, napríklad, myslím na Black Angels Songs. Ja, Žid.
Polopate: Žijem už viac ako štvrť storočia (etnicky a národnostne) ako menšina v diaspore. Podobne ako Turci v Nemecku, hispánci v USA a tak pododobne. Uvítal by som, keby moje deti, vnúčatá alebo pravnúčatá nemuseli jedného dňa utekať pred etnickým, národniarskym, náboženským, ideologickým... násilím do nejakej inej diaspory. Napokon, boli by ňou aj v Izraeli.
A napokon: Menšina v diaspore je obklopená väčšinou. Pomerne masívna časť tejto väčšiny ju považuje za „naplaveninu“. No čo už, budeme si to rozdávať a dúfať, že neprekročíme kritickú hranicu, za ktorou sa napätie mení na otvorený konflikt a násilie. Predbežne sa môžeme utešovať tým, že liberálna demokracia ponúka pestrú škálu „kanalizácie“ podobných tenzií.
Písané pre www.tyzden.sk