Rok 2020, tak sa mi zdá, zanechá v mysliach ľudí na Slovensku (v Česku, Poľsku, Maďarsku...) virtuálny pomník, sochu... Mohol by byť venovaný pamiatke troch ilúzií:
1) napríklad o tom, že sen o slušnosti zostane snom len vďaka politickým elitám, 2) ilúzie o tom, že krízy sú pohromy, ktoré prichádzajú a odchádzajú, 3) ilúzie o tom, že vďaka zdieľaniu sme schopní učiť sa z vlastných chýb.
Osobne som veril, že voľby začiatkom roka 2020 prinesú zásadnú zmenu spoločenskej atmosféry. Veril som tiež, že historické resentimenty vytvoria systém včasného predjímania spoločenských nestabilít. A napokon som veril, že možnosti zdieľania, ktoré nám ponúkajú ICT, povedú k upevňovaniu kolektívnej pamäti a kultivácii aktuálneho rozhodovania. Mýlil som sa.
V kontinuite politických reprezentácií moci je zápas o slušnosť v politike trvalý. V kontinuite politických ideológií (v pozadí bol vždy ten istý primitívny nacionalizmus) je poznanie, že „šťastné zajtrajšky“ neexistujú, existuje iba cesta džungľou, ktorá je krásna a nebezpečná súčasne. A kolektívna pamäť sa formuje hlavne cez „kmeňové“ legendy, mýty, symboly a rituály.
Súčasne verím, že definitívne víťazstvo je naše, ale: slová „definitívne“ a „víťazstvo“ treba chápať existenciálne a individuálne. „Kmeň“ (komunita, spoločenstvo, spoločnosť, štát, spoločenstvo štátov) sa formuje za pochodu. Krízy (a obete) patria k veci. Zdieľanie je limitované príslušnosťou. Ilúzie motivujú. Bez systematickej prípravy („tréningu“) je však počet obetí príliš veľký.
Systematická príprava je akčná a v teréne. Znie to banálne, a od seniora navyše hlúpo, pretože hovno už vydrží. Má však právo a povinnosť kibicovať pri zdieľaní. Mimochodom, vnúčatá dajú riadne zabrať. A to nehovorím o tom, ako dajú zabrať diskusie, publikovanie, verejné vystupovanie... a schopnosť odhadnúť, kedy je čas zmĺknuť. Demencia je prirodzený proces.
Myslím aj demenciu spôsobenú rutinou – prirodzeným dôsledkom prílišnej hojnosti. Napokon, aj my – liberálni demokrati – sme žili v klame, že primitívny nacionalizmus odišiel zo scény s nacionálnym a internacionálnym socializmom. Neodišiel, iba metamorfoval. Medzičasom mu vyrástla konkurencia (alebo partner?) – postfaktuálna spoločnosť s marketingovými mágmi za zadkom.
Osobne som veril, že voľby začiatkom roka 2020 prinesú zásadnú zmenu spoločenskej atmosféry. Veril som tiež, že historické resentimenty vytvoria systém včasného predjímania spoločenských nestabilít. A napokon som veril, že možnosti zdieľania, ktoré nám ponúkajú ICT, povedú k upevňovaniu kolektívnej pamäti a kultivácii aktuálneho rozhodovania. Mýlil som sa.
V kontinuite politických reprezentácií moci je zápas o slušnosť v politike trvalý. V kontinuite politických ideológií (v pozadí bol vždy ten istý primitívny nacionalizmus) je poznanie, že „šťastné zajtrajšky“ neexistujú, existuje iba cesta džungľou, ktorá je krásna a nebezpečná súčasne. A kolektívna pamäť sa formuje hlavne cez „kmeňové“ legendy, mýty, symboly a rituály.
Súčasne verím, že definitívne víťazstvo je naše, ale: slová „definitívne“ a „víťazstvo“ treba chápať existenciálne a individuálne. „Kmeň“ (komunita, spoločenstvo, spoločnosť, štát, spoločenstvo štátov) sa formuje za pochodu. Krízy (a obete) patria k veci. Zdieľanie je limitované príslušnosťou. Ilúzie motivujú. Bez systematickej prípravy („tréningu“) je však počet obetí príliš veľký.
Systematická príprava je akčná a v teréne. Znie to banálne, a od seniora navyše hlúpo, pretože hovno už vydrží. Má však právo a povinnosť kibicovať pri zdieľaní. Mimochodom, vnúčatá dajú riadne zabrať. A to nehovorím o tom, ako dajú zabrať diskusie, publikovanie, verejné vystupovanie... a schopnosť odhadnúť, kedy je čas zmĺknuť. Demencia je prirodzený proces.
Myslím aj demenciu spôsobenú rutinou – prirodzeným dôsledkom prílišnej hojnosti. Napokon, aj my – liberálni demokrati – sme žili v klame, že primitívny nacionalizmus odišiel zo scény s nacionálnym a internacionálnym socializmom. Neodišiel, iba metamorfoval. Medzičasom mu vyrástla konkurencia (alebo partner?) – postfaktuálna spoločnosť s marketingovými mágmi za zadkom.