Píšem fakticky celý dospelý život. Naučilo ma to meditovať o zmysle udalostí a spôsoboch ich interpretácie. Ako šli roky pochopil som, že slová a texty miznú čiernej diere nahovoreného a napísaného v horizonte hodín, dní, týždňov... Napriek tomu sadám skoro každé ráno ku stolu a píšem. O témy nie je núdza. Napríklad nedávno sa ozval Miro Pollák, ktorý dáva rok čo rok dohromady knihu rozmanitých príspevkov – raz o fízloch, inokedy o priateľstve, solidarite..., alebo, ako práve teraz, o dôstojnosti. Knihy Mirovi ilustruje Ferko Guldan, jeden z najstarších kamarátov. No, nenapísali by ste?

No, napísal som. A vracal som sa k tomu kratučkému textu opakovane. Nemenil som napísané, aj keď som mal chuť škrtnúť jednu adresnú poznámku a jedno vybodkované slovo, iba dodával post scriptá. A dával text čítať ľuďom, ktorých mám rád a vážim si ich. Pýtal som sa ich na hranicu medzi privátnym a verejným. Popri tom som premýšľal o vzťahu tejto hranice k téme slobody a dôstojnosti. Niektorí neodpovedali vôbec, čo je tiež názor. Ďalší: „...je to príliš“, „... veľmi osobné..., „...cítim z toho rezignáciu“. O slobode a dôstojnosti nikto ani „ň“. Nečudujem sa im. Jedno i druhé buď je, alebo nie je. Osobne to cítim tak, že aj je, aj nie je – od jednej konkrétnej situácie k druhej.

Tesne pred odoslaním textu Mirovi som ešte dopísal: „Ako má človek poznať, že dokráčal k nejakej hranici, keď nemá šancu pozrieť sa na hlbinu, ktorá je za ňou? Pozrieť sa, samozrejme, neznamená skočiť.“

Dlho som rozmýšľal, či text zverejniť aj na facebooku. Napokon som, po prvý raz, rezignoval a vyššie zverejňujem iba úvodný a záverečný odstavec. A ešte feedback od Vlasty Urbanovej, pretože je múdry: „Milý Fedoré, Tvé privátní, tak jak ho nabízíš ke sdílení, je zároveň obecné, pro většinu z nás, dřív či později... Nevím, jestli si vždy a dostatečně uvědomujeme, jak otevřenost posiluje – doufám, že i toho, kdo je jí schopen, určitě ale toho, kdo je jí v pokoře přítomen.“

P.S.
Dodatočne mi hlavou prebehli tri spomienky. Prvá je z čias, keď sme s manželkou navštívili nášho mladšieho syna, ktorý v tom čase pracoval pre Človeka v ohrození na Srí Lanke. Zaviedol nás k miestu, ktorému miestni hovorili „Koniec sveta“. Za zrázom, v divokej prírode, hlbina bez dna. Druhá spomienka je z filmu, ktorý sa tuším volal „Bohovia sa museli zblázniť“. Hlavný protagonista pripísal peripetie bláznivých dní, ktoré nastali potom, ako mu, z ničoho nič, spadla z nebies na hlavu fľaša coca coly. Ukončil toto obdobie tým, že dokráčal k zrázu „bez dna a na konci sveta“ (možno tú sekvenciu natáčali rovno na Srí Lanke) a hodil tú prekliatu vec do hlbiny. Tretia je zo včerajška. Jeden z mojich známych sa pokúsil, kvôli fatálnemu životnému karambolu, skočiť „do hlbiny“.