„Pod tribúnou sme stáli aj my, niektorí bývalí študenti Univerzity Komenského, ktorí sme presne v tento deň – 16. novembra – pred 29 rokmi prechádzali Námestím SNP pochytaní za ruky v živej reťazi a skandovali heslá požadujúce slobodu a demokraciu vo vtedajšom totalitnom štáte…. Priatelia z novembra ’89, vážení lídri revolúcie, milý Fedor, pokúste sa, prosím, splniť v roku tridsiateho výročia novembra ’89 jedno (ne)malé prianie: vystúpte na tribúnu spolu a „podajte si ruky“. Ukážte svojim nasledovníkom a súčasnému zneistenému Slovensku, že v mene „kultúrneho genotypu“ sa dá povzniesť nad „osobné interpretácie minulosti.“ Takto nás, a mňa osobne. oslovila Dagmar Füle v texte „Priatelia z novembra ´89, vystupte na tribúnu spolu a „podajte si ruky“ (https://dennikn.sk/1338800/nemale-prianie-v-roku-s-velkym-vyrocim/?ref=tit). Narážala na fakt, že na mítingu, ktorý 17. novembra 2018 organizovali mladí ľudia z iniciatívy Za Slušné Slovensko, chýbali Milan Kňažko a Ján Budaj, hlavné postavy tribún spred tridsiatych rokov. Mimochodom, keď som vtedy na tribúne poprial ľuďom, ktorí stoja o slušné Slovensko, aby boli schopní podať si ruky aj o tridsať rokov, myslel som hlavne na to, že emócia veľkých občianskych vzopätí nemusí nutne končiť osobnými animozitami.

Takže, milá Dadka, dali nás v Novembri 89 dohromady udalosti, ktoré prekračovali naše individuálne životy. Na pár skvelých a dôležitých okamihov. Vzápätí sme sa vydali na cestu životom. Každý po svojom! Niektorí do politiky, iní za vysnívanými profesionálnymi kariérami a ďalší sa jednoducho vrátili, odkiaľ prišli, alebo vyrazili do sveta. Prešlo tridsať rokov. Predstava, že sa vyštverám na tribúnu pred zaplneným bratislavským námestím a podávam si ruku s Kňažkom a Budajom mi pripadá ako falošné gesto. Za tých tridsať rokov sme totiž absolvovali cestu, korá nás rozdelila. Fatálne. Osobnými príbehmi, výrokmi, činmi. Doráňali a dourážali sme sa pritom fest. Verejné podávanie rúk sa rovná tvrdeniu , že to je vlastne jedno, „čo sme si to sme si…“.

Áno, „budajka“ a „utvorte koridor“ patria k Novembru 89. Pokojne nech v Novembri 2019 zaznie sentimentálna spomienka na tie heroické časy aj prostredníctvom týchto dobových rekvizít. A keďže symbolika tamtých čias je silnejšia ako osobné animozity, krivdy, predsudky… vzdám jej hold po svojom, bez falošných gest. Spravím tak ako sedemdesiatnik v poslednom decéniu života. Viem, že to je čas, keď sa patrí konkrétnym ľuďom povedať „prepáčte“ a „ďakujem“. Slovami však netreba plytvať.

Aby bolo jasné, Budaj a Kňažko, podobne ako ja a mnohí ďalší, symbolizujeme aj čosi nadosobné: nie len minulosť, ktorá je plná zákrut a vývrtiek, omylov a osobných zlyhaní, ale aj – alebo hlavne - hodnoty, ktoré sú navigáciou pri ceste životom. Už dávno nie sme jedna komunita. Okázalé gestá pred očami davu a médií môžu byť iba účelová kamufláž – nehovoriac o tom, že za osobné zlyhania sa poskytuje rozhrešenie inde a inak.

Mimochodom Dadka, pamätáš sa ešte ako sme sa zoznámili? Robila si v tých revolučných časoch redaktorku v novinách Študentského hnutia. Volali sa tuším Zmena. Pod vedením istého Riga (neviem nič o jeho ďalších osudoch) sa postupne (ty už si tam nebola) táto tlačovina zmenila na fašizoidný plátok. Aj Verejnosť proti násiliu sa časom rozpadla a odštiepilo sa z nej Mečiarovo hnutie. Nevidím žiadny dôvod preto, aby sme po troch desaťročiach, parafrázujem slová Petra Zajaca, „vliezli všetci do jednej postele“.

A napokon: čosi podobné, ako sme si absolvovali my na Slovensku začiatkom deväťdesiatych rokov, si s väčším, alebo menším, časovým posunom, absolvovali aj ľudia v Maďarsku, Poľsku, Česku... Neviem si predstaviť na jednej tribúne Jana Urbana (prvý šéf Občianskeho fóra) s Milošom Zemanom a Václavom Klausom, Viktora Orbána s jeho súputníkmi zo začiatkov FiDESZu, Walensu s Kaczynskim... a je to tak OK. A navyše, nebolo by kóšer, keby sa kľúčová udalosť našich novodobých dejín premenila na jednodňový majáles. Obnovovanie étosu tých chvíľ by malo byť priebežné a trvalé. Miestami trpké reflexie k tomu patria.

Písané pre Denník N