Penológia nie je mojím odborom a väzenské prostredie mi až po tie dramatické predsviatočné dni bolo cudzie. Stačila mi však prvá návšteva v Želiezovciach, aby som si uvedomil niekoľko faktov.
Prvým bola preplnenosť väzníc. V malých izbičkách sa tu tiesnili desiatky ľudí, z ktorých mnohí boli ťažko zdravotne (psychicky) postihnutí. Hygienické zariadenia nezodpovedali ani tým najzákladnejším štandardom. Kšeftovanie s tabletkami, fízľovanie, teror voči slabým, bezohľadnosf voči chorým - tieto skutočnosti som si nemohol nevšimnúť. A nemohol som nevedieť ani o tom, že v štáte, v ktorom zlyhávajú takmer všetky inštitúcie, nemôžu predsa spoľahlivo fungovať súdy, prokuratúry a väznice. Napokon, ďalší vývoj udalostí to potvrdil - na stoloch justičných. orgánov sa v najbližších mesiacoch ocitli tisíce žiadostí o súdne rehabilitácie a ako sa vzapätí ukázalo, v mnohých prípadoch oprávnene. Počas niekoľkých nasledujúcich dní som absolvoval podobné stretnutia v ďalších väzniciach. Spomínam si napríklad na Leopoldov, Jednu z najťažších väzníc v Česko-Slovensku. Prišiel sem aj minister spravodlivosti Ladislav Košta a vtedajší predseda slovenskej vlády Milan Čič. Pri vstupe do areálu väznice nás čakal Palo Pochylý, odsúdený, tuším, na trinásť rokov za hospodársku kriminalitu - inak môj spolužiak zo základnej školy, ktorého som si z tých čias zapamätal ako samotárskeho a šťúpleho chlapca. Neskôr som o ňom dostával rozmanité fantastické správy - o jeho horolezeckých a podnikatel'ských výkonoch. Myslím, že za jeden z nich, prostredníctvom ktorého chcel vybaviť horolezeckú výpravu do Himalájí, bolaj teraz vo väzení. Voviedol nás do akejsi chodby, kde sme sa ocitli zoči-voči niekoľkým desiatkam vychudnutých, vystrihaných väzňov. Chvílu sme na seba mlčky pozerali a potom sa na nás vrhli, vzali nás na ramená a popri väzenských múroch a zamrežovaných oknách, z ktorých sa ozýval ohlušujúci rev, popri ešusoch povyhadzovaných z okien (vo väznici bola hladovka), niesli do miestnosti, kde mala prebehnúť diskusia s vyjednávačmi odsúdených. Cestou som sa dozvedel, že za týmito múrmi nedávno zomrel (podl'a interpretácie väzňov na následky bitky od väzenskej stráže) Jozef Dycha, ktorého meno som si pamätal z čias, keď som robil asi pred dvadsiatimi rokmi ako majster v Chemických závodoch Juraja Dimitrova v Bratislave a on patril medzi robotníkov na mojej smene. Rokovanie s väzňami malo podobný priebeh akov Želiezovciach a inde. Dožadovali sa ľudského zaobchádzania, prešetrenia svojich prípadov, zlepšenia stravy, lekárskej starostlivosti ... jednoducho
zmeny humanitárnych podmienok výkonu svojích trestov.
Spomínam si tiež na to, čo nasledovalo: rokovania na úradoch, televízne dialógy o väzenskej problematike, desiatky stretnutí s vyjednávačmi, ktoré v tých rušných decembrových dňoch reprezentovali odsúdených - dostali priepustky a veľa hodín sme s nimi presedeli na Jiráskovej č. 10. potom nasledovala amnestia a po nej stovky listov plných obáv, hrozieb, nadávok a vulgárností. Mimochodom, mnohí z tých, ktorých som poznal zvyjednávaní, založili po amnestii rôzne združenia pre pomoc navrátilcom, pre riešenie sociálnych problémov okrajových skupín obyvatel'stva a podobne. Spomínam si najmä nazdruženie, ktoré si dalo názov "Moral" 90" a na Spolok pre pomoc navrátilcom. Jeho činitelia sa venovali predovšetkým zberu šatstva
pre amnestovaných, pomáhali im hľadať prácu, a ubytovanie. Ako sa však ukázalo neskôr, niektorí z nich sa venovali aj inej činnosti. Ja sám som napríklad vyťahoval zošlamastiky istú bulharskú rodinu, ktorú pod zámienkou, že im nájdu byt a zamestnanie, pripravili o celý majetok (niečo okolo 200 000 Kčs) bez toho, že by im poskytli protislužbu. Dozvedel som sa aj o tom, ako niektorí predstavitelia tohto spolku navštevovali fary a robili zbierky, pričom účel, na ktorý ich použili, zostal pre mňa tajomstvom. Samozrejme, nechcem zovšeobecňovať tieto ojedinelé fakty. Skutočnosť je však taká, že hlavní predstavitelia tohto spolku - ktorých som si z čias svojich potuliek poväzniciach pamätal akovyjednávačov odsúdených - sa zakrátko
opäť ocitli za ich múrmi. Pamätám si však aj naopačné skúsenosti, na stretnutia s amnestovanými, ktorých prvá cesta naslobode smerovala do budovy, kde sídlilo Koordinačné centrum nášho hnutia, aby nám podali ruku, požiadali o pomoc pri riešení rodinných problémov, vypýtali peniaze, aby nás ubezpečili o tom, že sa zapoja do normálneho občianskeho života.
1. ianuára 1990 vystupuje v rozhlase a televízii minister spravodlivosti Slovenskej republiky Ladislav Košťa sprejavom o amnestii. Má to byť najrozsiahlejšia amnestia, ak úsi naša spoločnosť vôbec pamätá. Mala bysa vzťahovať asi na 20000 odsúdených, z toho zhruba 8 000 zo Slovenskej republiky. Obsahuje zastavenie trestného stíhania za úmyselné trestné činy, naktoré bol stanovený trest odňatia slobody do troch rokov (resp. do piatich rokov za trestné činy spáchané z nedbalosti); odpustenie nevykonaných trestov alebo zvyškov trestov so stanoveným odňatím slobody na dva roky za úmyselné a tri roky za neúmyselné trestné činy; odpustenie tretiny (za úmyselné trestné činy) resp. polovice tresíu (za trestné činy z nedbalosti) z ostatných trestov odňatia slobody. Z amnestie sa vylúčili obzvlášť ťažké trestné činy teroru, vraždy, lúpeže, znásilnenia, zneužitia právomoci verejného činitel'a a pod. Aj v tomto prípade však majú byť individuálne posúdené tie prípady ťažkých zločinov, za spáchanie ktorých boli vo výkone trestu gravidné ženy, matky s malými deťmi, staré alebo ťažko choré osoby a pod. (bližšie pozri "Rozhodnutie prezidenta ČSSR o amnestii zo dňa 1. januára 1990", správa ČSTK).
Už v predpoludňajších hodinách nasledujúceho dňa začínajú brány ústavu v B. Bystrici-Král'ová opúšťať prví amnestovaní odsúdenci. Ako o tom píše Smena z 3. 1. - z Král'ovej má byť prepustených na slobodu okolo 600 až 700 mužov. Tu si odpykávajú trest v II. nápravno-výchovnej skupine - ide o recidivistov, spomedzi ktorých je nejeden mentálne retardovaný.
Ja sám som priebeh amnestie sledoval so značnými rozpakmi. Desaťtisíce amnestovaných opúšťalo brány väzníc bez lekárskej prehliadky, bez pohovorov, bez dostatočného množstva peňazí vo vrecku, bez akéhosi resocializačného medzipristania; mnohí sa nemali kam vrátiť, kde prespať, zamestnať sa, chýbalo im vhodné oblečenie. Mal som nepríjemný pocit, že sedíme na tlejúcej rozbuške a že je iba otázkou času, kedy dôjde k explózii. Obával som sa rýchleho rastu organizovaného zločinu a obyčajnej kriminality ako aj prudkej reakcie verejnosti, ktorá si osvojila názor, že my sme autori aj vykonávatelia amnestie. Tlačový hovorca ministerstva spravodlivosti Českej republiky oznamuje, že dosial' bolo v ČSR prepustených vyše 11 600 odsúdených a obvinených. Zostáva ešte asi ďalších 5 000 osôb, ktoré budú prepustené. Krátko po televíznom vystúpení P. Pochylého dochádza v Leopoldove k vzbure väzňov, na ktorých sa amnestia nevzťahovala (zostalo ich tu okolo 1700). Podlo informácií z januárovej tlače sa v priebehu soboty 6. ianuára 1990 situácia v Leopoldove normalizuje. V tlači z marca sa však dozvedáme, Že vzbura bola potlačená iba za cenu demonštrácie sily zostrany príslušníkov ZNV a Pohotovostného útvaru VB SR. Napriek tomu leopoldovská väznica zostala až do 1. marca tlejúcou rozbuškou. Vten deň sa totiž začala nátlaková akcia odsúdených - okupačný štrajk, odmietanie stravy, ale aj deštrukčné činy. V ústave senáty rokujú o podmienečnom prepustení. Náčelník útvaru prerušuje niektoré tresty z rodinných a zdravotných dôvodov, 217 väzňov sa zabarikádovalo v ubytovacom trakte, vyhlásilo hladovku a odmietlo nastúpiť do práce. Ostatní odsúdení sa k nim postupne pridávajú a príslušníkov zboru nápravnej výchovy vytláčajú rôznymi formami nátlaku z ubytovacích priestorov. 13. marca 1990 vstupuje celý ÚNV, t. j. zhruba 1 200 odsúdených, do štrajku. Od tejto chvíle vnútorný chod väznice riadi väzenská samospráva. Situácia sa vyhrotila 28. marca. Jednotky rýchleho nasadenia (červené barety) a jednotky zboru nápravnej výchovy za spolupráce ozbrojených zložiek ministerstva vnútra potláčajú vzburu vo väznici. Výsledok: dvadsaťdeväť zranených väzňov (štyria ťažko) a jeden príslušník zboru nápravnej výchovy. Pri obhliadke objektov obsadenej väznice sa našiel jeden mŕtvy väzeň. Zomrel vraj štyri hodiny pred zákrokom. 30. marca sa verejnosť z dennej tlače dozvedá, že väznica v Leopoldove fakticky prestáva existovať - po zákroku proti vzbúreným väzňom ľahla popolom. "Prípad Leopoldov" potom ešte dlhé mesiace zamestnával odbornú i laickú verejnosť. Videl som písomné svedectvá o tom, ako sa účastníci zásahu sťažovali na nekvalifikovanosť jeho priebehu, počul som fantastické zvesti o tom, že Ján Langoš, či dokonca ja sám, sme aktívne prispeli k tomu, že táto väznica I'ahla popolom.
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1990)
Prvým bola preplnenosť väzníc. V malých izbičkách sa tu tiesnili desiatky ľudí, z ktorých mnohí boli ťažko zdravotne (psychicky) postihnutí. Hygienické zariadenia nezodpovedali ani tým najzákladnejším štandardom. Kšeftovanie s tabletkami, fízľovanie, teror voči slabým, bezohľadnosf voči chorým - tieto skutočnosti som si nemohol nevšimnúť. A nemohol som nevedieť ani o tom, že v štáte, v ktorom zlyhávajú takmer všetky inštitúcie, nemôžu predsa spoľahlivo fungovať súdy, prokuratúry a väznice. Napokon, ďalší vývoj udalostí to potvrdil - na stoloch justičných. orgánov sa v najbližších mesiacoch ocitli tisíce žiadostí o súdne rehabilitácie a ako sa vzapätí ukázalo, v mnohých prípadoch oprávnene. Počas niekoľkých nasledujúcich dní som absolvoval podobné stretnutia v ďalších väzniciach. Spomínam si napríklad na Leopoldov, Jednu z najťažších väzníc v Česko-Slovensku. Prišiel sem aj minister spravodlivosti Ladislav Košta a vtedajší predseda slovenskej vlády Milan Čič. Pri vstupe do areálu väznice nás čakal Palo Pochylý, odsúdený, tuším, na trinásť rokov za hospodársku kriminalitu - inak môj spolužiak zo základnej školy, ktorého som si z tých čias zapamätal ako samotárskeho a šťúpleho chlapca. Neskôr som o ňom dostával rozmanité fantastické správy - o jeho horolezeckých a podnikatel'ských výkonoch. Myslím, že za jeden z nich, prostredníctvom ktorého chcel vybaviť horolezeckú výpravu do Himalájí, bolaj teraz vo väzení. Voviedol nás do akejsi chodby, kde sme sa ocitli zoči-voči niekoľkým desiatkam vychudnutých, vystrihaných väzňov. Chvílu sme na seba mlčky pozerali a potom sa na nás vrhli, vzali nás na ramená a popri väzenských múroch a zamrežovaných oknách, z ktorých sa ozýval ohlušujúci rev, popri ešusoch povyhadzovaných z okien (vo väznici bola hladovka), niesli do miestnosti, kde mala prebehnúť diskusia s vyjednávačmi odsúdených. Cestou som sa dozvedel, že za týmito múrmi nedávno zomrel (podl'a interpretácie väzňov na následky bitky od väzenskej stráže) Jozef Dycha, ktorého meno som si pamätal z čias, keď som robil asi pred dvadsiatimi rokmi ako majster v Chemických závodoch Juraja Dimitrova v Bratislave a on patril medzi robotníkov na mojej smene. Rokovanie s väzňami malo podobný priebeh akov Želiezovciach a inde. Dožadovali sa ľudského zaobchádzania, prešetrenia svojich prípadov, zlepšenia stravy, lekárskej starostlivosti ... jednoducho
zmeny humanitárnych podmienok výkonu svojích trestov.
Spomínam si tiež na to, čo nasledovalo: rokovania na úradoch, televízne dialógy o väzenskej problematike, desiatky stretnutí s vyjednávačmi, ktoré v tých rušných decembrových dňoch reprezentovali odsúdených - dostali priepustky a veľa hodín sme s nimi presedeli na Jiráskovej č. 10. potom nasledovala amnestia a po nej stovky listov plných obáv, hrozieb, nadávok a vulgárností. Mimochodom, mnohí z tých, ktorých som poznal zvyjednávaní, založili po amnestii rôzne združenia pre pomoc navrátilcom, pre riešenie sociálnych problémov okrajových skupín obyvatel'stva a podobne. Spomínam si najmä nazdruženie, ktoré si dalo názov "Moral" 90" a na Spolok pre pomoc navrátilcom. Jeho činitelia sa venovali predovšetkým zberu šatstva
pre amnestovaných, pomáhali im hľadať prácu, a ubytovanie. Ako sa však ukázalo neskôr, niektorí z nich sa venovali aj inej činnosti. Ja sám som napríklad vyťahoval zošlamastiky istú bulharskú rodinu, ktorú pod zámienkou, že im nájdu byt a zamestnanie, pripravili o celý majetok (niečo okolo 200 000 Kčs) bez toho, že by im poskytli protislužbu. Dozvedel som sa aj o tom, ako niektorí predstavitelia tohto spolku navštevovali fary a robili zbierky, pričom účel, na ktorý ich použili, zostal pre mňa tajomstvom. Samozrejme, nechcem zovšeobecňovať tieto ojedinelé fakty. Skutočnosť je však taká, že hlavní predstavitelia tohto spolku - ktorých som si z čias svojich potuliek poväzniciach pamätal akovyjednávačov odsúdených - sa zakrátko
opäť ocitli za ich múrmi. Pamätám si však aj naopačné skúsenosti, na stretnutia s amnestovanými, ktorých prvá cesta naslobode smerovala do budovy, kde sídlilo Koordinačné centrum nášho hnutia, aby nám podali ruku, požiadali o pomoc pri riešení rodinných problémov, vypýtali peniaze, aby nás ubezpečili o tom, že sa zapoja do normálneho občianskeho života.
1. ianuára 1990 vystupuje v rozhlase a televízii minister spravodlivosti Slovenskej republiky Ladislav Košťa sprejavom o amnestii. Má to byť najrozsiahlejšia amnestia, ak úsi naša spoločnosť vôbec pamätá. Mala bysa vzťahovať asi na 20000 odsúdených, z toho zhruba 8 000 zo Slovenskej republiky. Obsahuje zastavenie trestného stíhania za úmyselné trestné činy, naktoré bol stanovený trest odňatia slobody do troch rokov (resp. do piatich rokov za trestné činy spáchané z nedbalosti); odpustenie nevykonaných trestov alebo zvyškov trestov so stanoveným odňatím slobody na dva roky za úmyselné a tri roky za neúmyselné trestné činy; odpustenie tretiny (za úmyselné trestné činy) resp. polovice tresíu (za trestné činy z nedbalosti) z ostatných trestov odňatia slobody. Z amnestie sa vylúčili obzvlášť ťažké trestné činy teroru, vraždy, lúpeže, znásilnenia, zneužitia právomoci verejného činitel'a a pod. Aj v tomto prípade však majú byť individuálne posúdené tie prípady ťažkých zločinov, za spáchanie ktorých boli vo výkone trestu gravidné ženy, matky s malými deťmi, staré alebo ťažko choré osoby a pod. (bližšie pozri "Rozhodnutie prezidenta ČSSR o amnestii zo dňa 1. januára 1990", správa ČSTK).
Už v predpoludňajších hodinách nasledujúceho dňa začínajú brány ústavu v B. Bystrici-Král'ová opúšťať prví amnestovaní odsúdenci. Ako o tom píše Smena z 3. 1. - z Král'ovej má byť prepustených na slobodu okolo 600 až 700 mužov. Tu si odpykávajú trest v II. nápravno-výchovnej skupine - ide o recidivistov, spomedzi ktorých je nejeden mentálne retardovaný.
Ja sám som priebeh amnestie sledoval so značnými rozpakmi. Desaťtisíce amnestovaných opúšťalo brány väzníc bez lekárskej prehliadky, bez pohovorov, bez dostatočného množstva peňazí vo vrecku, bez akéhosi resocializačného medzipristania; mnohí sa nemali kam vrátiť, kde prespať, zamestnať sa, chýbalo im vhodné oblečenie. Mal som nepríjemný pocit, že sedíme na tlejúcej rozbuške a že je iba otázkou času, kedy dôjde k explózii. Obával som sa rýchleho rastu organizovaného zločinu a obyčajnej kriminality ako aj prudkej reakcie verejnosti, ktorá si osvojila názor, že my sme autori aj vykonávatelia amnestie. Tlačový hovorca ministerstva spravodlivosti Českej republiky oznamuje, že dosial' bolo v ČSR prepustených vyše 11 600 odsúdených a obvinených. Zostáva ešte asi ďalších 5 000 osôb, ktoré budú prepustené. Krátko po televíznom vystúpení P. Pochylého dochádza v Leopoldove k vzbure väzňov, na ktorých sa amnestia nevzťahovala (zostalo ich tu okolo 1700). Podlo informácií z januárovej tlače sa v priebehu soboty 6. ianuára 1990 situácia v Leopoldove normalizuje. V tlači z marca sa však dozvedáme, Že vzbura bola potlačená iba za cenu demonštrácie sily zostrany príslušníkov ZNV a Pohotovostného útvaru VB SR. Napriek tomu leopoldovská väznica zostala až do 1. marca tlejúcou rozbuškou. Vten deň sa totiž začala nátlaková akcia odsúdených - okupačný štrajk, odmietanie stravy, ale aj deštrukčné činy. V ústave senáty rokujú o podmienečnom prepustení. Náčelník útvaru prerušuje niektoré tresty z rodinných a zdravotných dôvodov, 217 väzňov sa zabarikádovalo v ubytovacom trakte, vyhlásilo hladovku a odmietlo nastúpiť do práce. Ostatní odsúdení sa k nim postupne pridávajú a príslušníkov zboru nápravnej výchovy vytláčajú rôznymi formami nátlaku z ubytovacích priestorov. 13. marca 1990 vstupuje celý ÚNV, t. j. zhruba 1 200 odsúdených, do štrajku. Od tejto chvíle vnútorný chod väznice riadi väzenská samospráva. Situácia sa vyhrotila 28. marca. Jednotky rýchleho nasadenia (červené barety) a jednotky zboru nápravnej výchovy za spolupráce ozbrojených zložiek ministerstva vnútra potláčajú vzburu vo väznici. Výsledok: dvadsaťdeväť zranených väzňov (štyria ťažko) a jeden príslušník zboru nápravnej výchovy. Pri obhliadke objektov obsadenej väznice sa našiel jeden mŕtvy väzeň. Zomrel vraj štyri hodiny pred zákrokom. 30. marca sa verejnosť z dennej tlače dozvedá, že väznica v Leopoldove fakticky prestáva existovať - po zákroku proti vzbúreným väzňom ľahla popolom. "Prípad Leopoldov" potom ešte dlhé mesiace zamestnával odbornú i laickú verejnosť. Videl som písomné svedectvá o tom, ako sa účastníci zásahu sťažovali na nekvalifikovanosť jeho priebehu, počul som fantastické zvesti o tom, že Ján Langoš, či dokonca ja sám, sme aktívne prispeli k tomu, že táto väznica I'ahla popolom.
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1990)