Dom, v, ktorom sídlilo politické centrum hnutia Verejnosť proti násiliu bol zvláštnym teritóriom. Od skorého rána do neskorej noci ho obliehali doslova davy ľudí, ktorí sa prebudili z dlhého zlého sna a v zástupoch prúdili na Jiráskovu č. 10, aby ponúkli svoje služby, vyžalovali sa zo svojich starostí, žiadali pomoc, nápravu, zásah.
Nezabudnem napríklad na staršieho pána, ktorý pricestoval z východného Slovenska, aby mi ukázal fľašku so špinavou vodou ("toto mi tečie z vodovodu") a žiadal nápravu. Spomínam si na desiatky delegácií z rozmanitých fabrík, ktorí prišli s dôkazmi o tom, že ich riaditeľ sa roky nezákonne obohacoval, zneužíval iných, pokazil, čo sa dalo..., a žiadali ma, aby som sa postaral o jeho odvolanie. Nezabudnem ani na tých, ktorí jednoducho prišli a ponúkali pomoc - jedni svoje autá, iní znalosť jazykov, organizačné schopnosti, peniaze, ... A my sme medzitým sedeli v tej magickej miestnosti na sekretariáte Koordinačného centra a písali texty, pripravovali mítingy, uvažovali o nových vládnych kabinetoch, vyberali ľudí do rodiacej sa štruktúry moci, do parlamentov, rozbiehali desiatky profesných a záujmových fór, rokovali s predstaviteľmi odborov, mládežníckych organizácií, politických strán a hnutí, korešpondentmi všemožných svetových časopisov, televízií, organizovali hnutie na miestnej úrovni, riešili spory rozhádaných VPN-niek ... A kedykoľvek sme vyšli na chodbu, obklopili nás títo ľudia a ponúkali a žiadali.
Bolo to zúfalé, deprimujúce, ako sme neboli schopní odolať tomuto pretlaku impulzov verejnosti. Bolo zúfalé vidieť príval listov - plných drásavých Ľudských osudov a dobrých rád – na ktoré nemal kto odpovedať. S úžasom som hľadel na erupciu desaťročia nahromadeného napätia a biedy, na neschopnosť zdevastovaného národa pochopiť, že na Jiráskovej č. 10 sedí iba zopár normálnych smrteľníkov s obmedzenými znalosťami, fyzickými silami a kompetenciomi. Vtedy som pochopil, že dráma tejto krajiny spočíva predovšetkým v tom, že ľudia sa odnaučili postarať sa o seba, veriť si. Z času načas jednoducho zadunel výbuch, vzbĺkol požiar - a ty, VPN-ka, has. Takto vybuchovalo školstvo, fabriky, zdravotníctvo, ... a takto v jeden predvianočný deň vybuchli aj väznice. Nikto sa nás nespýtal, či chceme - alebo nechceme riešiť problém podmienok života v týchto ustanovizniach, nikto sa nás nespýtal, či ho vieme riešiť - jednoducho prišiel a prišiel tak razantne, že naň jednoducho nebolo možné nezareagovať.
Začnem osobnou skúsenosťou (s hodinovou presnosťou ju vtedy zaznamenal redaktor Verejnosti Miro Polakovič). Bolo to 19. decembra 1989:
8.00 hod.
Na sekretariát koordinačného výboru VPN prišli JUDr. Fábry, generálny prokurátor SSR a pplk. JUDr. Antalík, zástupca náčelníka Správy nápravno-výchovných
zariadení. 2iadali o pomoc pri riešení napätej situácie vo väznici v Želiezovciach. Nastúpil som s nimi do služobného auta.
11.00 hod.
Za zamrežovanými oknami nápravno-výchovného zariadenia v Želiezovciach bolo vidieť stovky nakrátko ostrihaných chlapov. Kričali, búchali lyžičkami
na mreže. Na múroch viseli posteľné plachty s nápismi: Nech žije VPN!, Chceme pravdu! Náčelník väznice oznámil ľuďom z Bratislavy, že odsúdení
ráno odmietli stravu a nechcú nastúpiť do práce. 2iadajú prerokovanie svojich požiadaviek so zástupcami Ministerstva spravodlivosti, Ministerstva vnútra,
s predstaviteľmi VPN, so zástupcami tlače, rozhlasu a televízie.
11.30 hod.
Pokus o rozhovor. Odsúdení najskôr odmietajú hovoriť, kým nebude prítomná televízia a tlač. Napokon určili spomedzi seba 34 parlamentárov. Telefonicky
som požiadal televíziu a redakciu Verejnosti, aby poslali do Želiezoviec svojich zástupcov.
12.00 hod.
V priestrannej teplej zasadačke, pod výrazným heslom a bustou Lenina, sa začína dialóg. Určujú sa pravidlá. Parlamentári musia každú hodinu informovať
svojich kamarátov v celách o priebehu rokovania. Odsúdení môžu hovoriť otvorene. Za svoje názory nebudú postihnutí. Vonku počuť štekot psov
a skandovanie z okien väznice: Chceme pravdu!
12.30 hod.
Väzni prednášajú svoje požiadavky: nápravno-výchovné zariadenia by mala spravovať federálna vláda; vo väzniciach by mali byť advokátske poradne;
treba urobiť revíziu procesov tam, kde bol rozsudok vynesený len na podklade domnienky súdu; treba zabezpečiť pravidelné platenie výživného rodinám
uväznených; je potrebné poskytnúť odsúdeným pri návrate z výkonu trestu viac ako 600 Kčs, pretože toto existenčné minimum ich znovu núti k trestnej
činnosti; necenzurovať korešpondenciu s právnymi inštitúciami; umožniť odsúdeným kontrolu zárobku; vyšetriť prípady porušovania predpisov príslušníkmi
vnútornej ochrany väznice; povoliť varenie čaju o kávy; predĺžiť čas Určený no sledovanie televízneho programu; zabezpečiť pravidelnú výmenu
kníh; neponižovať Ľudskú dôstojnosť odsúdených.
15.00 hod.
Do Želiezoviec prichádzajú zástupcovia redakcie Verejnosť. Príslušník no vrátnici ich informuje, že oj tu si založili výbor VPN. Chcú skvalitniť svoju
prácu. Väzni vítajú novinárov potleskom. Diskusia pokračuje. Ostrihaní muži už tri hodiny hovoria o svojich problémoch. Napäto so čaká no príchod
televízie o zástupcov Ministerstvo spravodlivosti. Vonku z okien väznice počuť skandovanie: Nechceme násilie! Nechceme násilie!
17.00 hod.
Prichádza televízia. Povolenie no nakrúcanie však môže doť len zástupco Ministerstvo spravodlivosti. Všetci čakajú no jeho príchod. Väzni hovoria
o svojej strove. Zo sedemnástich kilogramov mäso no guláš bolo pätnásť kilogramov kostí. Zo zvyšných dvoch kíl sa navarilo polievka pre osemsto
Ľudí. No oddeleniach nie ie pitná vodo. Predavačka v kantíne kradne. Zo oknami sa definitívne zotmelo.
17.30 hod.
Prichádzajú ďalší muži z Bratislavy. JUDr. Miloš Bárta, námestník ministra spravodlivosti SSR, plk. JUDr. Ivan Novák, náčelník správy nápravno-výchovných
zariadení vSSR, pplk. JUDr. Ľubomír Mikoláš z vojenskej prokuratúry o JUDr. Karol Tonko zo Slovenskej národnej rody. Odsúdení ich vítajú
potleskom.
18.00 hod.
Väzni hovoria o ubytovaní. No jedného odsúdeného pripadá v cele 1m2 plochy. Vo väznici nie je teplá vodo. No 180 Ľudí je len sedem vodovodných
kohútikov. Väzni s.o zníženou zdravotnou schopnosťou, s poškodenými nohami a bez nôh bývajú na štvrtom poschodí. Televízia nakrúca v priestoroch
väznice. Zaoknami zasadačky počuť: To je ono! To je ono! Chceme pravdu!
19.00 hod.
Plukovník JUDr. Ivan Novák sa vyjadruje k jednotlivým požiadavkám väzňov. Navrhuje riešenie. Väzni mlčky počúvajú. Počiatočná nedôvera je zlomená.
20.15 hod.
Všetci zúčastnení spoločne formulujú text dohovoru. Požiadavkám odsúdených vyhoveli vo všetkých bodoch. Väzni ďakujú zástupcom tlače a Ministerstva
spravodlivosti. Za oknami zasadačky je ticho.
21.15 hod.
Náčelník väznice pomocou megafónu oznamuje väzňom text prijatého dohovoru. Väzni natlačení za zamrežovanými oknami reagujú nadšeným krikom
a potleskom.
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1990)
Bolo to zúfalé, deprimujúce, ako sme neboli schopní odolať tomuto pretlaku impulzov verejnosti. Bolo zúfalé vidieť príval listov - plných drásavých Ľudských osudov a dobrých rád – na ktoré nemal kto odpovedať. S úžasom som hľadel na erupciu desaťročia nahromadeného napätia a biedy, na neschopnosť zdevastovaného národa pochopiť, že na Jiráskovej č. 10 sedí iba zopár normálnych smrteľníkov s obmedzenými znalosťami, fyzickými silami a kompetenciomi. Vtedy som pochopil, že dráma tejto krajiny spočíva predovšetkým v tom, že ľudia sa odnaučili postarať sa o seba, veriť si. Z času načas jednoducho zadunel výbuch, vzbĺkol požiar - a ty, VPN-ka, has. Takto vybuchovalo školstvo, fabriky, zdravotníctvo, ... a takto v jeden predvianočný deň vybuchli aj väznice. Nikto sa nás nespýtal, či chceme - alebo nechceme riešiť problém podmienok života v týchto ustanovizniach, nikto sa nás nespýtal, či ho vieme riešiť - jednoducho prišiel a prišiel tak razantne, že naň jednoducho nebolo možné nezareagovať.
Začnem osobnou skúsenosťou (s hodinovou presnosťou ju vtedy zaznamenal redaktor Verejnosti Miro Polakovič). Bolo to 19. decembra 1989:
8.00 hod.
Na sekretariát koordinačného výboru VPN prišli JUDr. Fábry, generálny prokurátor SSR a pplk. JUDr. Antalík, zástupca náčelníka Správy nápravno-výchovných
zariadení. 2iadali o pomoc pri riešení napätej situácie vo väznici v Želiezovciach. Nastúpil som s nimi do služobného auta.
11.00 hod.
Za zamrežovanými oknami nápravno-výchovného zariadenia v Želiezovciach bolo vidieť stovky nakrátko ostrihaných chlapov. Kričali, búchali lyžičkami
na mreže. Na múroch viseli posteľné plachty s nápismi: Nech žije VPN!, Chceme pravdu! Náčelník väznice oznámil ľuďom z Bratislavy, že odsúdení
ráno odmietli stravu a nechcú nastúpiť do práce. 2iadajú prerokovanie svojich požiadaviek so zástupcami Ministerstva spravodlivosti, Ministerstva vnútra,
s predstaviteľmi VPN, so zástupcami tlače, rozhlasu a televízie.
11.30 hod.
Pokus o rozhovor. Odsúdení najskôr odmietajú hovoriť, kým nebude prítomná televízia a tlač. Napokon určili spomedzi seba 34 parlamentárov. Telefonicky
som požiadal televíziu a redakciu Verejnosti, aby poslali do Želiezoviec svojich zástupcov.
12.00 hod.
V priestrannej teplej zasadačke, pod výrazným heslom a bustou Lenina, sa začína dialóg. Určujú sa pravidlá. Parlamentári musia každú hodinu informovať
svojich kamarátov v celách o priebehu rokovania. Odsúdení môžu hovoriť otvorene. Za svoje názory nebudú postihnutí. Vonku počuť štekot psov
a skandovanie z okien väznice: Chceme pravdu!
12.30 hod.
Väzni prednášajú svoje požiadavky: nápravno-výchovné zariadenia by mala spravovať federálna vláda; vo väzniciach by mali byť advokátske poradne;
treba urobiť revíziu procesov tam, kde bol rozsudok vynesený len na podklade domnienky súdu; treba zabezpečiť pravidelné platenie výživného rodinám
uväznených; je potrebné poskytnúť odsúdeným pri návrate z výkonu trestu viac ako 600 Kčs, pretože toto existenčné minimum ich znovu núti k trestnej
činnosti; necenzurovať korešpondenciu s právnymi inštitúciami; umožniť odsúdeným kontrolu zárobku; vyšetriť prípady porušovania predpisov príslušníkmi
vnútornej ochrany väznice; povoliť varenie čaju o kávy; predĺžiť čas Určený no sledovanie televízneho programu; zabezpečiť pravidelnú výmenu
kníh; neponižovať Ľudskú dôstojnosť odsúdených.
15.00 hod.
Do Želiezoviec prichádzajú zástupcovia redakcie Verejnosť. Príslušník no vrátnici ich informuje, že oj tu si založili výbor VPN. Chcú skvalitniť svoju
prácu. Väzni vítajú novinárov potleskom. Diskusia pokračuje. Ostrihaní muži už tri hodiny hovoria o svojich problémoch. Napäto so čaká no príchod
televízie o zástupcov Ministerstvo spravodlivosti. Vonku z okien väznice počuť skandovanie: Nechceme násilie! Nechceme násilie!
17.00 hod.
Prichádza televízia. Povolenie no nakrúcanie však môže doť len zástupco Ministerstvo spravodlivosti. Všetci čakajú no jeho príchod. Väzni hovoria
o svojej strove. Zo sedemnástich kilogramov mäso no guláš bolo pätnásť kilogramov kostí. Zo zvyšných dvoch kíl sa navarilo polievka pre osemsto
Ľudí. No oddeleniach nie ie pitná vodo. Predavačka v kantíne kradne. Zo oknami sa definitívne zotmelo.
17.30 hod.
Prichádzajú ďalší muži z Bratislavy. JUDr. Miloš Bárta, námestník ministra spravodlivosti SSR, plk. JUDr. Ivan Novák, náčelník správy nápravno-výchovných
zariadení vSSR, pplk. JUDr. Ľubomír Mikoláš z vojenskej prokuratúry o JUDr. Karol Tonko zo Slovenskej národnej rody. Odsúdení ich vítajú
potleskom.
18.00 hod.
Väzni hovoria o ubytovaní. No jedného odsúdeného pripadá v cele 1m2 plochy. Vo väznici nie je teplá vodo. No 180 Ľudí je len sedem vodovodných
kohútikov. Väzni s.o zníženou zdravotnou schopnosťou, s poškodenými nohami a bez nôh bývajú na štvrtom poschodí. Televízia nakrúca v priestoroch
väznice. Zaoknami zasadačky počuť: To je ono! To je ono! Chceme pravdu!
19.00 hod.
Plukovník JUDr. Ivan Novák sa vyjadruje k jednotlivým požiadavkám väzňov. Navrhuje riešenie. Väzni mlčky počúvajú. Počiatočná nedôvera je zlomená.
20.15 hod.
Všetci zúčastnení spoločne formulujú text dohovoru. Požiadavkám odsúdených vyhoveli vo všetkých bodoch. Väzni ďakujú zástupcom tlače a Ministerstva
spravodlivosti. Za oknami zasadačky je ticho.
21.15 hod.
Náčelník väznice pomocou megafónu oznamuje väzňom text prijatého dohovoru. Väzni natlačení za zamrežovanými oknami reagujú nadšeným krikom
a potleskom.
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1990)