prastarých svätých kníh Indie, napríklad Bhagavadgíty, vedia, že Budha nezačal stavať na zelenej lúke. V abrahámovských náboženstvách tvoria mená zakladateľov a prorokov pevný rámec troch najväčších monoteistických náboženstiev. Kondenzát všetkých sa dá zhrnúť do niekoľkých viet: Miluj svojho blížneho. Boha hľadaj poznávaním seba. Zmysel takéhoto poznávania spočíva predovšetkým v ovládnutí vlastných túžob, ktoré sú zdrojom všetkého utrpenia. Odmenou je sloboda, ktorá nie je výberom z možností, ale poznaním Jedného, dobrého a správneho.
Poznanie samotné však nie je nič, ak sa nepremení na rytmus všednodennej činorodosti. Konfucius a Lao c´ sú v tomto na jednej lodi s duchovnosťou ľudí ostatných kultúr a náboženstiev: Správna cesta životom nie je dar, ale výsledok úsilia a hľadania – je holdom Duchu, Nebesiam, Všemohúcemu, Numinózu, Všehomíru, Prapodstate, prvotnému Ja... Nazvite si to, ako chcete. „Pro osvíceného, jenž poznal Pravdu, jsou všechny svaté knihy tak zbytečné jako vodní nádrž v době povodně.“ (Bhagavadgíta, II.46). Avšak než osvietený poznal pravdu, osvojoval si pravidlá, úctu k tradícii a autoritám, cvičil svoje telo i myseľ. Mystický zážitok poznania Pravdy nepadá z neba.
Deň čo deň sa každý človek stretáva s pokušením, zlom, závisťou, nenávisťou, zištnosťou, klamstvom, ohováraním, skúposťou, hrabivosťou. V konfrontácii s nimi sa obrusujú charaktery, cizeluje sa viera, profiluje sa činnosť a všetko, čo sme schopní a ochotní obetovať slobode, ktorá nie je výberom z možností, ale kráčaním po ceste dobrého a správneho.
Luigi Zoja v predhovore ku knihe „Soumrak otců“ (Prostor, Praha 2005) tvrdí, že naša kultúra prijala kresťanstvo a zároveň sa rozširovala darwinovským spôsobom, prostredníctvom vojny, pustošenia, vykorisťovania slabších a mierumilovných, pričom prikázania hovoria nezabiješ, nepokradneš, nepožiadaš manželky blížneho svojho. Paradox civilizácie spočíva v tom, že kolíše medzi zákonom lásky a zákonom sily a nedokáže ich spojiť.
Knihou Luigiho Zoju som listoval súbežne s čítaním Bhagavadgíty. Napadlo ma pritom , že v kanonických dielach svetových náboženstiev sa takmer nevyskytuje rola ženy. Že by mal Luigi Zoja pravdu v tom, že archetyp matky odráža pôvodnú prirodzenosť a archetyp otca (Boha, Vládcu, Pána...) bol počiatkom dejín kultúr? A že by to bol naozaj práve fenomén kultúry, ktorý človeka a ľudstvo vyvrhol z prirodzeného a prírodného behu evolúcie? Že by to boli práve ženy, ktoré vedia, že pred Pravdou života sú všetky slová zbytočné, ako tá vodná nádrž v čase povodne? Udržiavanie rodiny, rodu, komunity, spoločenstva skutočne nestojí primárne na slovách.
A keďže je mužovi-otcovi kultúrne vymedzená rola vládcu, treba tými istými ústami povedať aj dodatok – dobrý vládca je ten, kto vie ovládať seba. Alebo ešte lepšie: vládne osobným príkladom, rešpektom k hodnotám, ktoré udržujú rodinu, komunitu, spoločenstvo, spoločnosť súdržnú. Osobným príkladom a silou, ktorá dokáže rodinu, rod, komunitu, spoločnosť ochrániť. Luigi Zoja, napríklad, opisuje týmito slovami epizódu, ktorá stála pri začiatkoch psychoanalýzy: „Jakob Freud obchodoval se suknem. Do dějin vešel proto, že byl otcem Sigmunda Freuda. Jednou v sobotu se pěkně oblékl, vzal si novou kožešinovou čepici a šel se projít na Freiberg. Na jednom rohu se proti němu náhle objevil muž. Nastala trapná situace. Jakob udělal další krok, ale s obavou, kdo má vlastně přednost. Vetřelec byl rychlejší, se zjevným pocitem převahy srazil Jakobovi čepici do bláta a zařval: „Uhni, Žide!“ Když tu historku Jakob vyprávěl svému synovi, na tomto místě se zarazil. Ale malý Sigmund, kterému to právě teď přišlo nejzajímavější, naléhal: „A co jsi udělal?“ Otec klidně odpověděl: „Ustoupil jsem a šel pro čepici.“ Někteří autoři tvrdí, že tato příhoda poznamenala povahu zakladatele psychoanalýzy. Nedostatek heroizmu u muže, který byl jeho absolutním vzorem, jej zasáhla jako úder blesku a rozhodla o budoucnosti.“ (cit. kniha str. 13-14)
Kánon, Bibliou počinajúc a Konfuciovými hovormi či Budhovým Slovom končiac, je pod tlakom všednodennosti dnes a denne. Desím sa doby, keď náboženské normy prestanú pôsobiť. Sú totiž plodom dejinných skúseností a poznávania.
Deň čo deň sa každý človek stretáva s pokušením, zlom, závisťou, nenávisťou, zištnosťou, klamstvom, ohováraním, skúposťou, hrabivosťou. V konfrontácii s nimi sa obrusujú charaktery, cizeluje sa viera, profiluje sa činnosť a všetko, čo sme schopní a ochotní obetovať slobode, ktorá nie je výberom z možností, ale kráčaním po ceste dobrého a správneho.
Luigi Zoja v predhovore ku knihe „Soumrak otců“ (Prostor, Praha 2005) tvrdí, že naša kultúra prijala kresťanstvo a zároveň sa rozširovala darwinovským spôsobom, prostredníctvom vojny, pustošenia, vykorisťovania slabších a mierumilovných, pričom prikázania hovoria nezabiješ, nepokradneš, nepožiadaš manželky blížneho svojho. Paradox civilizácie spočíva v tom, že kolíše medzi zákonom lásky a zákonom sily a nedokáže ich spojiť.
Knihou Luigiho Zoju som listoval súbežne s čítaním Bhagavadgíty. Napadlo ma pritom , že v kanonických dielach svetových náboženstiev sa takmer nevyskytuje rola ženy. Že by mal Luigi Zoja pravdu v tom, že archetyp matky odráža pôvodnú prirodzenosť a archetyp otca (Boha, Vládcu, Pána...) bol počiatkom dejín kultúr? A že by to bol naozaj práve fenomén kultúry, ktorý človeka a ľudstvo vyvrhol z prirodzeného a prírodného behu evolúcie? Že by to boli práve ženy, ktoré vedia, že pred Pravdou života sú všetky slová zbytočné, ako tá vodná nádrž v čase povodne? Udržiavanie rodiny, rodu, komunity, spoločenstva skutočne nestojí primárne na slovách.
A keďže je mužovi-otcovi kultúrne vymedzená rola vládcu, treba tými istými ústami povedať aj dodatok – dobrý vládca je ten, kto vie ovládať seba. Alebo ešte lepšie: vládne osobným príkladom, rešpektom k hodnotám, ktoré udržujú rodinu, komunitu, spoločenstvo, spoločnosť súdržnú. Osobným príkladom a silou, ktorá dokáže rodinu, rod, komunitu, spoločnosť ochrániť. Luigi Zoja, napríklad, opisuje týmito slovami epizódu, ktorá stála pri začiatkoch psychoanalýzy: „Jakob Freud obchodoval se suknem. Do dějin vešel proto, že byl otcem Sigmunda Freuda. Jednou v sobotu se pěkně oblékl, vzal si novou kožešinovou čepici a šel se projít na Freiberg. Na jednom rohu se proti němu náhle objevil muž. Nastala trapná situace. Jakob udělal další krok, ale s obavou, kdo má vlastně přednost. Vetřelec byl rychlejší, se zjevným pocitem převahy srazil Jakobovi čepici do bláta a zařval: „Uhni, Žide!“ Když tu historku Jakob vyprávěl svému synovi, na tomto místě se zarazil. Ale malý Sigmund, kterému to právě teď přišlo nejzajímavější, naléhal: „A co jsi udělal?“ Otec klidně odpověděl: „Ustoupil jsem a šel pro čepici.“ Někteří autoři tvrdí, že tato příhoda poznamenala povahu zakladatele psychoanalýzy. Nedostatek heroizmu u muže, který byl jeho absolutním vzorem, jej zasáhla jako úder blesku a rozhodla o budoucnosti.“ (cit. kniha str. 13-14)
Kánon, Bibliou počinajúc a Konfuciovými hovormi či Budhovým Slovom končiac, je pod tlakom všednodennosti dnes a denne. Desím sa doby, keď náboženské normy prestanú pôsobiť. Sú totiž plodom dejinných skúseností a poznávania.