sa presťahoval v roku 1991 Bill Baker so svojou ženou Nonou a dvomi deťmi adoptovanými z Indie. Ubytoval sa na sídlisku a začal sa učiť po slovensky. Spočiatku nechápal, prečo ľudia zazerajú na jeho tmavé deti. Rýchlo mu však došlo, že ich považujú za romčatá a že vo vzťahu k Rómom na Slovensku čosi neklape. Téma chudoby a Rómovia sa stali jeho témou. A hneď na začiatku svojej knihy problém exponuje:
„Podľa Slovákov Rómovia nechcú žiť tak ako ostatní.
Podľa Rómov Rómovia sú nútení žiť na okraji spoločnosti.
Podľa Slovákov sa Rómovia premnožujú.
Podľa Rómov majú početné rodiny preto, lebo toľko im dáva príroda.
Podľa Slovákov Rómovia nemajú záujem učiť sa a sotva dokončia základnú školu.
Podľa Rómov aj keby v škole tvrdo dreli, robotu nedostanú, tak načo sa namáhať.
Slováci sa zriedkavo rozprávajú s Rómami, nedôverujú im a boja sa ich.
Rómovia sa zriedkavo rozprávajú so Slovákmi, nedôverujú im a boja sa ich.
Slováci sa považujú za expertov na rómske otázky.
Rómovia si myslia, že Slováci ich nechcú pochopiť.“
Áno, človek sa môže ocitnúť v biede zhodou nešťastných okolností. Veľká väčšina ľudí však žije v biede, ktorá je dôsledkom ich vlastných zlých rozhodnutí, zlých rozhodnutí ich rodičov a starých rodičov. Generačná bieda je fatálny problém. Súvisí s alkoholizmom a drogami, morálnym rozkladom, sexuálnou neviazanosťou, ignorovaním výchovy detí a vzdelania, práce, ktorá „nebaví“, zadlžovaním sa na konto zbytočných vecí.
Pri hľadaní odpovedí na otázku: Čo s chudobou? Baker upozorňuje na fakt, že každá sociálna pomoc, rozdávajúca peniaze, je odsúdená na zlyhanie. Ľudia, ktorí sú dlhodobo na sociálnej podpore, zápasia s nudou, lenivosťou, apatiou, nezdravým spôsobom života...
Štát v úlohe charitatívnej inštitúcie žalostne zlyháva – štátni úradníci čakajú na pokyny zhora, strachujú sa o robotu, hrabú sa radšej v papieroch miesto toho, že by chodili do terénu. Štát je pomalý, nepružný, ovládaný hierarchiou a predpismi. Nepomáha, nerieši problémy, oslabuje iniciatívu, horizontálne a lokálne vzťahy, komunitárnu svojpomoc. Len, alebo predovšetkým, rozdeľuje peniaze. Z chudobných robí ešte chudobnejších. Keby sa takto chovala súkromná inštitúcia, skrachuje. Naviac, sociálny štát ohrozuje demokraciu. Alexis de Tocqueville to povedal takto(1830): „Demokracia môže existovať len dovtedy, kým politici nezistia, že verejnosť môžu podplácať verejnými peniazmi.“ Štát prideľovaním peňazí nezaistí spravodlivosť, odstraňovanie nezamestnanosti. Hlavne však nie je povolaný, aby riešil chudobu lepšie ako ľudia „z očí do očí“. Napokon, všetky skúsenosti z terénu hovoria, že veľké štátne projekty zhoršili situáciu chudobných. A to dokonca aj v najbohatších spoločnostiach (napríklad v USA).
Pri čítaní Bakerovej knihy som si v duchu rekapituloval vlastné skúsenosti, postoje, pocity... a desiatky vzrušených diskusií, ktoré som absolvoval s ľuďmi rôznych politických vyznaní. Áno, som presvedčený, že v našich podmienkach je chudoba predovšetkým subjektívny pocit. Väčšina si myslí, že má málo. Skutočná chudoba, čiže kruté strádanie, je však iná káva – je zahanbujúca, ponižujúca a je nepriateľ všetkých. Zle ukrývaná závisť k bohatým sa maskuje liberálnou a ľavicovou rétorikou. Držať privátny sektor pod krkom, znamená zbavovať podnikateľov motivácie na vytváranie pracovných príležitostí. Veľa ľudí považuje štátne prerozdeľovanie za cestu k sociálnej spravodlivosti. Pravdou však je, že sa prerozdeľuje predovšetkým štátom zabavené alebo ukradnuté. Ľudia by určite o svojich peniazoch rozhodovali lepšie. Samotné heslá o sociálnom štáte a sociálnej spravodlivosti sú veľmi často iba politickými heslami do volebných kampaní. Nalieva sa tým do duší ľudí triedna nenávisť a závisť. Bill Baker má pravdu – inštitucionalizovaná solidarita nefunguje. Zbavuje ľudí zodpovednosti za vlastný údel, vymazáva z ich života tradičný postoj k charite („však štát to urobí za mňa“), „vyrába“ sociálnych invalidov. Z napätia, ktoré generuje chudoba aj takzvaná „chudoba“, ťažia extrémisti. Pre jedných za všetko môžu cigáni, pre iných židia, pre ďalších zbohatlíci a pre ešte ďalších napríklad imigranti, americkí kapitalisti, globalizácia a podobne.
Kľúčová otázka pritom znie: Čo s tým, okrem klepkania na prsty nenažranému socialistickému štátu? No čo už? Odstraňovanie chudoby nie je teoretický problém. Neexistujú naň príručky, hotové pravdy, metodiky a školy. Existuje iba niekoľko univerzálnych princípov, ktoré sú zakódované do kultúrneho genotypu našej civilizácie. Ten základný o tom, čo nemáme robiť iným, poznajú naozaj všetci, iba naň trochu zabúdame v každodennom živote. Všetko ostatné je veľmi praktická práca s inými a pre iných.
Podľa Rómov Rómovia sú nútení žiť na okraji spoločnosti.
Podľa Slovákov sa Rómovia premnožujú.
Podľa Rómov majú početné rodiny preto, lebo toľko im dáva príroda.
Podľa Slovákov Rómovia nemajú záujem učiť sa a sotva dokončia základnú školu.
Podľa Rómov aj keby v škole tvrdo dreli, robotu nedostanú, tak načo sa namáhať.
Slováci sa zriedkavo rozprávajú s Rómami, nedôverujú im a boja sa ich.
Rómovia sa zriedkavo rozprávajú so Slovákmi, nedôverujú im a boja sa ich.
Slováci sa považujú za expertov na rómske otázky.
Rómovia si myslia, že Slováci ich nechcú pochopiť.“
Áno, človek sa môže ocitnúť v biede zhodou nešťastných okolností. Veľká väčšina ľudí však žije v biede, ktorá je dôsledkom ich vlastných zlých rozhodnutí, zlých rozhodnutí ich rodičov a starých rodičov. Generačná bieda je fatálny problém. Súvisí s alkoholizmom a drogami, morálnym rozkladom, sexuálnou neviazanosťou, ignorovaním výchovy detí a vzdelania, práce, ktorá „nebaví“, zadlžovaním sa na konto zbytočných vecí.
Pri hľadaní odpovedí na otázku: Čo s chudobou? Baker upozorňuje na fakt, že každá sociálna pomoc, rozdávajúca peniaze, je odsúdená na zlyhanie. Ľudia, ktorí sú dlhodobo na sociálnej podpore, zápasia s nudou, lenivosťou, apatiou, nezdravým spôsobom života...
Štát v úlohe charitatívnej inštitúcie žalostne zlyháva – štátni úradníci čakajú na pokyny zhora, strachujú sa o robotu, hrabú sa radšej v papieroch miesto toho, že by chodili do terénu. Štát je pomalý, nepružný, ovládaný hierarchiou a predpismi. Nepomáha, nerieši problémy, oslabuje iniciatívu, horizontálne a lokálne vzťahy, komunitárnu svojpomoc. Len, alebo predovšetkým, rozdeľuje peniaze. Z chudobných robí ešte chudobnejších. Keby sa takto chovala súkromná inštitúcia, skrachuje. Naviac, sociálny štát ohrozuje demokraciu. Alexis de Tocqueville to povedal takto(1830): „Demokracia môže existovať len dovtedy, kým politici nezistia, že verejnosť môžu podplácať verejnými peniazmi.“ Štát prideľovaním peňazí nezaistí spravodlivosť, odstraňovanie nezamestnanosti. Hlavne však nie je povolaný, aby riešil chudobu lepšie ako ľudia „z očí do očí“. Napokon, všetky skúsenosti z terénu hovoria, že veľké štátne projekty zhoršili situáciu chudobných. A to dokonca aj v najbohatších spoločnostiach (napríklad v USA).
Pri čítaní Bakerovej knihy som si v duchu rekapituloval vlastné skúsenosti, postoje, pocity... a desiatky vzrušených diskusií, ktoré som absolvoval s ľuďmi rôznych politických vyznaní. Áno, som presvedčený, že v našich podmienkach je chudoba predovšetkým subjektívny pocit. Väčšina si myslí, že má málo. Skutočná chudoba, čiže kruté strádanie, je však iná káva – je zahanbujúca, ponižujúca a je nepriateľ všetkých. Zle ukrývaná závisť k bohatým sa maskuje liberálnou a ľavicovou rétorikou. Držať privátny sektor pod krkom, znamená zbavovať podnikateľov motivácie na vytváranie pracovných príležitostí. Veľa ľudí považuje štátne prerozdeľovanie za cestu k sociálnej spravodlivosti. Pravdou však je, že sa prerozdeľuje predovšetkým štátom zabavené alebo ukradnuté. Ľudia by určite o svojich peniazoch rozhodovali lepšie. Samotné heslá o sociálnom štáte a sociálnej spravodlivosti sú veľmi často iba politickými heslami do volebných kampaní. Nalieva sa tým do duší ľudí triedna nenávisť a závisť. Bill Baker má pravdu – inštitucionalizovaná solidarita nefunguje. Zbavuje ľudí zodpovednosti za vlastný údel, vymazáva z ich života tradičný postoj k charite („však štát to urobí za mňa“), „vyrába“ sociálnych invalidov. Z napätia, ktoré generuje chudoba aj takzvaná „chudoba“, ťažia extrémisti. Pre jedných za všetko môžu cigáni, pre iných židia, pre ďalších zbohatlíci a pre ešte ďalších napríklad imigranti, americkí kapitalisti, globalizácia a podobne.
Kľúčová otázka pritom znie: Čo s tým, okrem klepkania na prsty nenažranému socialistickému štátu? No čo už? Odstraňovanie chudoby nie je teoretický problém. Neexistujú naň príručky, hotové pravdy, metodiky a školy. Existuje iba niekoľko univerzálnych princípov, ktoré sú zakódované do kultúrneho genotypu našej civilizácie. Ten základný o tom, čo nemáme robiť iným, poznajú naozaj všetci, iba naň trochu zabúdame v každodennom živote. Všetko ostatné je veľmi praktická práca s inými a pre iných.