je podtitul knihy, ktorú napísal Ervin Laszlo (Pragma. Praha 2005). Jej hlavný titul je Ákášické pole. Keď som knihu zbadal na pulte malého pražského kníhkupectva, tušil som, že pôjde o nevšedný titul. Ervin Laszlo je totiž ozajstná celebrita. Maďarský emigrant, pôvodne huslista, neskôr filozof samouk, systémový teoretik, expert na riešenie problémov Sever – Juh, člen expertného tímu prognóz pre Európu a svet. Pamätám si ho najmä ako autora jednej z prvých správ Rímskeho klubu, ktorá sa volala Ciele pre ľudstvo (1977). Pokúsim sa na limitovanom priestore charakterizovať základné posolstvo knihy Ákášické pole.
Intuitívni ľudia už na počiatku dejín nepochybovali o tom, že Vesmír nie je svet nevedomej hmoty, náhodne sa pohybujúcej pasívnym priestorom. Boli presvedčení, že je to precízne fungujúci orchester produkujúci hudbu, ktorá je harmóniou kozmu. Človek v tomto orchestri nie je cudzincom, ani vyvoleným. Je integrálnym prvkom Všehomíra. Odtiaľto pramenia mnohými empirickými faktami podporované úvahy o tom, že napríklad ľudia a kultúry sú vzájomne prepojené a ovplyvňujú sa, aj bez priameho fyzického prepojenia. Rýchlosť „spojení“ nezávisí na vzdialenostiach či fyzickom kontakte – je podstatne väčšia ako rýchlosť svetla, okamžitá. Podľa Ervina Laszloa uzavreté, lokálne svety možno vôbec neexistujú a vzdialenosť neoddeľuje, ale spojuje. Ako vysvetliť, že sa takmer súčasne zhruba päť storočí pred naším letopočtom objavili v geograficky, kultúrne a civilizačne tak vzdialených oblastiach starozákonní proroci, Budha, Konfucius, Lao C´, ktorí predznamenali zmenu ľudského duchovna? A čo pyramídy v Egypte a predkolumbovskej Amerike? Alebo také hrnčiarstvo či sekera? Ako to, že austrálski domorodci dokázali komunikovať „priestorom“ so svojimi blízkymi na európskom fronte počas druhej svetovej vojny bez hmotného komunikačného média? Šamani, budhistickí majstri, mágovia... by mali radosť. Nie z toho, že im konečne priznávame právo na vedenie, ale preto, že sme konečne aj my vykročili za rámec materialistickej vedy, ktorá prirodzenú intuíciu a vnímavosť nahradila metódami a prístrojmi. Napokon, čo za hmotu, alebo energiu, sú informácie? A čo sa deje v dvoch tretinách kozmu, ktoré nemajú charakter hmoty? Podľa teórie ákášického poľa Ervina Laszloa je to rezervoár a médium uchovávania a prenosu informácií. Možno si takto vymieňali informácie nielen civilizácie a kultúry, ale aj Vesmíry pred veľkým treskom. A možno dokonca exituje nejaký materský či otcovský Vesmír, ktorý tie ostatné vyprodukoval vybavené informáciami.
Súčasťou Vemíru je však aj mikrokozmos. Každá rastlinka, každá jednotlivá živá bytosť je koherentným celkom, kde jednotlivé časti kooperujú podľa dokonalého plánu. Oficiálna veda sa dlho bránila a stále bráni javom, ako sú napríklad: zdieľané vedomie, kolektívne vedomie a nevedomie. Vedomie však možno nie je výhradne ľudský atribút, nie je to vlastnosť jednotlivca – patrí všetkým a všetkému. Rastliny sú rovnakou súčasťou spoločného komunikačného priestoru, tak ako ľudia. A táto komunikácia je nezávislá na vzdialenosti. Nič nie je lokálne, všetko je globálne – existujúce stále, všade a vždy. Ako jedinci sme smrteľní, naše príbehy však zostávajú zaznamenané. Médiom je ákášické pole, hovorí Ervin Laszlo. To slovko prevzal z indickej filozofie a mytológie. Že by sme stáli na prahu epochy, keď si staré mýty a nová veda podajú ruky? A že by z tohto podania rúk vzišlo aj nové porozumenie nesmrteľnosti (stopy v ákášickom poli sú večné) a reinkarnáciám (informácie z ákášického poľa sú k dispozícii)? Nastal čas povedať takzvaným „primitívnym“ ľuďom a kultúram –pardon? Napokon, poznatky o tom, že existujú spomienky, čo bolo „za“ prahom smrti (po klinickej smrti mozgu), či mimotelové zážitky, sú klinickým psychológom a psychiatrom známe už dosť dlho.
Kozmos optikou ákášického poľa je symfónia. Hráčmi sú všetci – od najelementárnejších častíc až po galaktické systémy a iné Vesmíry. A sú to hráči precízneho orchestra. Predstava, že čosi podobné je vecou náhody, je naozaj ťažko stráviteľná. Prijateľnejšia je predstava informačnej kroniky všetkého (ákášické pole) a využívania týchto informácií pri budovaní každého nového Vesmíru, sveta, spoločenstva, organizmu.
„Kosmické pravědomí, které obdařilo prvotní plénum schopností tvořit vesmíry, se stává plně artikulovaným kosmickým vědomím – stává se a věčně je seberealizovaným duchem Boha“, píše Ervin Laszlo. Že by táto vízia bola hľadaným kompromisom medzi kreacionizmom a evolucionizmom? Otázka by už neznela, či plán, alebo evolúcia, ale plán pre evolúciu. A čo je cieľom? Ervin Laszlo pripomína: „Podle indické filozofie je konečným cílem fyzického světa návrat do ákáši, která je lůnem veškeré energie. Na konci času se všechny formy viditelného světa rozpustí, živé bytosti existují ve stavu čisté potencionality, a dynamické funkce se zastaví. V ákáši splynou všechny vlastnosti viditelného světa ve stavu, který nemá žádné vlastnosti a který se nazývá bráhman.“ Podia takejte vízie spejeme od egocentrickej k transpersonálnej a kozmickej forme vedomia.
A čo si myslím o „rozprávke“ Ervina Laszloa ja? Existujú tvorcovia a sympatizanti vedeckých paradigiem, existujú „mäkkí“ a „tvrdí“ vyznávači rozmanitých vier. Existujú tiež skeptici a neveriaci. Pokiaľ ide o integrálnu teóriu všetkého, patrím k sympatizantom. Viem, že kníh o podobných témach sú stohy, ale mne sa páči práve táto. Páči sa mi pre erudíciu autora , pre odvahu nedržať sa striktne vedeckých príbehov a súčasne rešpektovať stav vedeckého poznania. Páči sa mi tiež pre schopnosť spájať a hľadať súvislosti tam, kde fantázia väčšiny expertov nedosiahne. Je to pôvabný a inšpiratívny príbeh.
Intuitívni ľudia už na počiatku dejín nepochybovali o tom, že Vesmír nie je svet nevedomej hmoty, náhodne sa pohybujúcej pasívnym priestorom. Boli presvedčení, že je to precízne fungujúci orchester produkujúci hudbu, ktorá je harmóniou kozmu. Človek v tomto orchestri nie je cudzincom, ani vyvoleným. Je integrálnym prvkom Všehomíra. Odtiaľto pramenia mnohými empirickými faktami podporované úvahy o tom, že napríklad ľudia a kultúry sú vzájomne prepojené a ovplyvňujú sa, aj bez priameho fyzického prepojenia. Rýchlosť „spojení“ nezávisí na vzdialenostiach či fyzickom kontakte – je podstatne väčšia ako rýchlosť svetla, okamžitá. Podľa Ervina Laszloa uzavreté, lokálne svety možno vôbec neexistujú a vzdialenosť neoddeľuje, ale spojuje. Ako vysvetliť, že sa takmer súčasne zhruba päť storočí pred naším letopočtom objavili v geograficky, kultúrne a civilizačne tak vzdialených oblastiach starozákonní proroci, Budha, Konfucius, Lao C´, ktorí predznamenali zmenu ľudského duchovna? A čo pyramídy v Egypte a predkolumbovskej Amerike? Alebo také hrnčiarstvo či sekera? Ako to, že austrálski domorodci dokázali komunikovať „priestorom“ so svojimi blízkymi na európskom fronte počas druhej svetovej vojny bez hmotného komunikačného média? Šamani, budhistickí majstri, mágovia... by mali radosť. Nie z toho, že im konečne priznávame právo na vedenie, ale preto, že sme konečne aj my vykročili za rámec materialistickej vedy, ktorá prirodzenú intuíciu a vnímavosť nahradila metódami a prístrojmi. Napokon, čo za hmotu, alebo energiu, sú informácie? A čo sa deje v dvoch tretinách kozmu, ktoré nemajú charakter hmoty? Podľa teórie ákášického poľa Ervina Laszloa je to rezervoár a médium uchovávania a prenosu informácií. Možno si takto vymieňali informácie nielen civilizácie a kultúry, ale aj Vesmíry pred veľkým treskom. A možno dokonca exituje nejaký materský či otcovský Vesmír, ktorý tie ostatné vyprodukoval vybavené informáciami.
Súčasťou Vemíru je však aj mikrokozmos. Každá rastlinka, každá jednotlivá živá bytosť je koherentným celkom, kde jednotlivé časti kooperujú podľa dokonalého plánu. Oficiálna veda sa dlho bránila a stále bráni javom, ako sú napríklad: zdieľané vedomie, kolektívne vedomie a nevedomie. Vedomie však možno nie je výhradne ľudský atribút, nie je to vlastnosť jednotlivca – patrí všetkým a všetkému. Rastliny sú rovnakou súčasťou spoločného komunikačného priestoru, tak ako ľudia. A táto komunikácia je nezávislá na vzdialenosti. Nič nie je lokálne, všetko je globálne – existujúce stále, všade a vždy. Ako jedinci sme smrteľní, naše príbehy však zostávajú zaznamenané. Médiom je ákášické pole, hovorí Ervin Laszlo. To slovko prevzal z indickej filozofie a mytológie. Že by sme stáli na prahu epochy, keď si staré mýty a nová veda podajú ruky? A že by z tohto podania rúk vzišlo aj nové porozumenie nesmrteľnosti (stopy v ákášickom poli sú večné) a reinkarnáciám (informácie z ákášického poľa sú k dispozícii)? Nastal čas povedať takzvaným „primitívnym“ ľuďom a kultúram –pardon? Napokon, poznatky o tom, že existujú spomienky, čo bolo „za“ prahom smrti (po klinickej smrti mozgu), či mimotelové zážitky, sú klinickým psychológom a psychiatrom známe už dosť dlho.
Kozmos optikou ákášického poľa je symfónia. Hráčmi sú všetci – od najelementárnejších častíc až po galaktické systémy a iné Vesmíry. A sú to hráči precízneho orchestra. Predstava, že čosi podobné je vecou náhody, je naozaj ťažko stráviteľná. Prijateľnejšia je predstava informačnej kroniky všetkého (ákášické pole) a využívania týchto informácií pri budovaní každého nového Vesmíru, sveta, spoločenstva, organizmu.
„Kosmické pravědomí, které obdařilo prvotní plénum schopností tvořit vesmíry, se stává plně artikulovaným kosmickým vědomím – stává se a věčně je seberealizovaným duchem Boha“, píše Ervin Laszlo. Že by táto vízia bola hľadaným kompromisom medzi kreacionizmom a evolucionizmom? Otázka by už neznela, či plán, alebo evolúcia, ale plán pre evolúciu. A čo je cieľom? Ervin Laszlo pripomína: „Podle indické filozofie je konečným cílem fyzického světa návrat do ákáši, která je lůnem veškeré energie. Na konci času se všechny formy viditelného světa rozpustí, živé bytosti existují ve stavu čisté potencionality, a dynamické funkce se zastaví. V ákáši splynou všechny vlastnosti viditelného světa ve stavu, který nemá žádné vlastnosti a který se nazývá bráhman.“ Podia takejte vízie spejeme od egocentrickej k transpersonálnej a kozmickej forme vedomia.
A čo si myslím o „rozprávke“ Ervina Laszloa ja? Existujú tvorcovia a sympatizanti vedeckých paradigiem, existujú „mäkkí“ a „tvrdí“ vyznávači rozmanitých vier. Existujú tiež skeptici a neveriaci. Pokiaľ ide o integrálnu teóriu všetkého, patrím k sympatizantom. Viem, že kníh o podobných témach sú stohy, ale mne sa páči práve táto. Páči sa mi pre erudíciu autora , pre odvahu nedržať sa striktne vedeckých príbehov a súčasne rešpektovať stav vedeckého poznania. Páči sa mi tiež pre schopnosť spájať a hľadať súvislosti tam, kde fantázia väčšiny expertov nedosiahne. Je to pôvabný a inšpiratívny príbeh.