abych všem dospělým a zejména starším lidem prokazoval respekt a úctu, lhostejno, z jakých kruhů pocházejí. Vštípili mi, že nejvyšší povinností je býti nápomocen všude, kde je toho zapotřebí.“ Toto píše Rudolf Hoesse na úvodných stránkach knihy „Velitelem v Osvětimi“, s podtitulom „Autobiografické zápisky“ (Academia, Praha 2006).
Šéfoval v Dachau, Sachsenhausene (kde bol väznený, a na pochode odtiaľ zastrelený, aj môj otec) a Osvietimi, ktorý vybudoval ako vlajkovú loď „konečného riešenia“. Slovo „budovanie“ sa v jeho slovníku objavuje často. Rovnako i tvrdenie, že práca bola preňho všetkým. Jednoducho prísny, zodpovedný, pracovitý, zanietený manažér... vo veľkokapacitnej fabrike na vraždenie ľudí. Sám Hoesse charakterizuje svoju „robotu“ ako veľmi náročnú. Veď sa čoskoro po začiatku vojny ukázalo, že likvidácia ľudí strelnou zbraňou, či splynovaním výfukovými plynmi je „neefektívna“. S cyklónom B to šlo „efektívnejšie“. Nie morálna zodpovednosť jednotlivca, ale výkon, výsledok bez zvažovania smyslu, dosahu, bol dôležitý. „Neviděl jsem nic, než svou práci“, zdôrazňuje Hoesse, kde to len ide. Súčasne však vo svojej autobiografii píše: „Pokud jsem chtěl očekávat od heftlinků dobrou a užitečnou práci, muselo s nimi být – na rozdíl od způsobů zcela běžného v ostatních koncentračních táborech – lépe zacházeno“. Dokonca tvrdí, že vraždenie v plynových komorách bolo „nehlučné a nekrvavé“, že „na mrtvolách, co jich tam bylo, však nebyla vidět nikde žádná deformace“. Má dokonca potrebu povedať: „... na mne toto zplynování zapůsobilo uklidňujícím dojmem, jelikož v dohledné době se mělo začít s masovou likvidací Židů“. Svedectvo zázrakom preživšieho slovenského Žida Filipa Millera, príslušníka zvláštneho komanda, je iné: „… děti, slabí lidé, starší lidé, ti pak leželi vespodu… lidé byli zkrvavení, protože v té temnotě, v tom zmatku… byli zašpiněni, zadělaní, z nosu a uší jim tekla krev… děti měli také někdy rozmačkané lebky… asi tam byla také menstruační krev, co asi určitě tam byla, to všechno s sebou nesl ten ži… tedy smrtelný zápas, byl to hrůzný pohled. Pro nás ten nejtíživější.“
Hoesse bol pracovitý, milujúci rodinu, poriadok, zvieratá, prírodu... oddaný autorite a to úplne. To nebol nenormálny jednotlivec, psychopat – sadista, človek náchylný k zločinu. Naopak, rodina mu predurčila farársku dráhu - mal sa stať katolíckym duchovným. Boha však stratil, ako píše, keď prehliadol kšeftovanie cirkvi s ľudskou vierou. Vyprázdnený priestor nahradil Vodca, národný socializmus, vlastenectvo a kamarátska pospolitosť. Kľúčové slovo jeho života, od detstva cez mladosť, basu, vojenskú službu... bolo disciplína.
Hoessova autobiografia naliehavo ozrejmuje, že masové vraždenie sa nemusí nutne spájať s osobnou krutosťou a ďalšími vlastnosťami, ktoré naivne pripisujeme vrahom. Aj zdanlivo zdravý, úspešný a morálny človek môže byť postavený do služieb politického zločinu. Stačí necúvnuť pred žiadnym rozkazom. Systém koncentračných táborov nebol dielom gangstrov. A ľudia ako Hoess sú „symetricky“ roztrúsení v populácii. Čakajú na mobilizačnú ideológiu, svoju stranu, Vodcu a patričné spoločenské podmienky ... a pustia sa do „budovania“. Výsledok je tristný – iba v osvienčimskom koncentračnom tábore zahynulo približne 1,5 milóna ľudí. Z toho bolo 90% Židov.
No dobre, holocaust, národný socializmus, Tretiu Ríšu... opisujú metráky kníh. Biografické zápisky Hoessa sú však „správou dovnútra a zvnútra mašinérie“. Nepoznám ďalšiu podobnú knihu a to nielen z nacistických koncentrákov, ale ani zo stalinských gulagov. Naozaj podstatná otázka znie: čo s tým?
Silu a odhodlanie treba mobilizovať aj (ak nie predovšetkým) historickým precendensom. Ide totiž o holé životy a ľudskú dôstojnosť. Keď chýba odvaha, strach by mal stačiť. A to nie odvaha a strach ex post, ale ex ante. A odkiaľ sila? Z permanentného nasadenia. Z vedomia, že hodnoty mieru a slobody nie sú automaticky dané. Treba sa o ne uchádzať každý deň znovu. Nikdy totiž nevieme, kedy zlyhá diplomacia, kompromisy, odstrašovanie. Hlavne však: Silu treba hľadať v jednotlivých ľuďoch, a nie v inštitúciách štátu, v politických stranách, v „kamarátskych pospolitostiach“. Kto je samotný slaboch a v „pospolitosti“ silný, patrí do rodiny ľudí ako Hoesse. Spoliehať sa na to, že sa mu nedostane patričného Vodcu, strany, štátu, ideológie a kamarátskej pospolitosti je vražedná ľahostajnosť.
Šéfoval v Dachau, Sachsenhausene (kde bol väznený, a na pochode odtiaľ zastrelený, aj môj otec) a Osvietimi, ktorý vybudoval ako vlajkovú loď „konečného riešenia“. Slovo „budovanie“ sa v jeho slovníku objavuje často. Rovnako i tvrdenie, že práca bola preňho všetkým. Jednoducho prísny, zodpovedný, pracovitý, zanietený manažér... vo veľkokapacitnej fabrike na vraždenie ľudí. Sám Hoesse charakterizuje svoju „robotu“ ako veľmi náročnú. Veď sa čoskoro po začiatku vojny ukázalo, že likvidácia ľudí strelnou zbraňou, či splynovaním výfukovými plynmi je „neefektívna“. S cyklónom B to šlo „efektívnejšie“. Nie morálna zodpovednosť jednotlivca, ale výkon, výsledok bez zvažovania smyslu, dosahu, bol dôležitý. „Neviděl jsem nic, než svou práci“, zdôrazňuje Hoesse, kde to len ide. Súčasne však vo svojej autobiografii píše: „Pokud jsem chtěl očekávat od heftlinků dobrou a užitečnou práci, muselo s nimi být – na rozdíl od způsobů zcela běžného v ostatních koncentračních táborech – lépe zacházeno“. Dokonca tvrdí, že vraždenie v plynových komorách bolo „nehlučné a nekrvavé“, že „na mrtvolách, co jich tam bylo, však nebyla vidět nikde žádná deformace“. Má dokonca potrebu povedať: „... na mne toto zplynování zapůsobilo uklidňujícím dojmem, jelikož v dohledné době se mělo začít s masovou likvidací Židů“. Svedectvo zázrakom preživšieho slovenského Žida Filipa Millera, príslušníka zvláštneho komanda, je iné: „… děti, slabí lidé, starší lidé, ti pak leželi vespodu… lidé byli zkrvavení, protože v té temnotě, v tom zmatku… byli zašpiněni, zadělaní, z nosu a uší jim tekla krev… děti měli také někdy rozmačkané lebky… asi tam byla také menstruační krev, co asi určitě tam byla, to všechno s sebou nesl ten ži… tedy smrtelný zápas, byl to hrůzný pohled. Pro nás ten nejtíživější.“
Hoesse bol pracovitý, milujúci rodinu, poriadok, zvieratá, prírodu... oddaný autorite a to úplne. To nebol nenormálny jednotlivec, psychopat – sadista, človek náchylný k zločinu. Naopak, rodina mu predurčila farársku dráhu - mal sa stať katolíckym duchovným. Boha však stratil, ako píše, keď prehliadol kšeftovanie cirkvi s ľudskou vierou. Vyprázdnený priestor nahradil Vodca, národný socializmus, vlastenectvo a kamarátska pospolitosť. Kľúčové slovo jeho života, od detstva cez mladosť, basu, vojenskú službu... bolo disciplína.
Hoessova autobiografia naliehavo ozrejmuje, že masové vraždenie sa nemusí nutne spájať s osobnou krutosťou a ďalšími vlastnosťami, ktoré naivne pripisujeme vrahom. Aj zdanlivo zdravý, úspešný a morálny človek môže byť postavený do služieb politického zločinu. Stačí necúvnuť pred žiadnym rozkazom. Systém koncentračných táborov nebol dielom gangstrov. A ľudia ako Hoess sú „symetricky“ roztrúsení v populácii. Čakajú na mobilizačnú ideológiu, svoju stranu, Vodcu a patričné spoločenské podmienky ... a pustia sa do „budovania“. Výsledok je tristný – iba v osvienčimskom koncentračnom tábore zahynulo približne 1,5 milóna ľudí. Z toho bolo 90% Židov.
No dobre, holocaust, národný socializmus, Tretiu Ríšu... opisujú metráky kníh. Biografické zápisky Hoessa sú však „správou dovnútra a zvnútra mašinérie“. Nepoznám ďalšiu podobnú knihu a to nielen z nacistických koncentrákov, ale ani zo stalinských gulagov. Naozaj podstatná otázka znie: čo s tým?
Silu a odhodlanie treba mobilizovať aj (ak nie predovšetkým) historickým precendensom. Ide totiž o holé životy a ľudskú dôstojnosť. Keď chýba odvaha, strach by mal stačiť. A to nie odvaha a strach ex post, ale ex ante. A odkiaľ sila? Z permanentného nasadenia. Z vedomia, že hodnoty mieru a slobody nie sú automaticky dané. Treba sa o ne uchádzať každý deň znovu. Nikdy totiž nevieme, kedy zlyhá diplomacia, kompromisy, odstrašovanie. Hlavne však: Silu treba hľadať v jednotlivých ľuďoch, a nie v inštitúciách štátu, v politických stranách, v „kamarátskych pospolitostiach“. Kto je samotný slaboch a v „pospolitosti“ silný, patrí do rodiny ľudí ako Hoesse. Spoliehať sa na to, že sa mu nedostane patričného Vodcu, strany, štátu, ideológie a kamarátskej pospolitosti je vražedná ľahostajnosť.