dvadsať minút po tretej, vypadol z okna a letel rovných pätnásť metrov na betónovú dlážku. Zakrátko sa ocitol priečne ochrnutý v špeciálnej posteli s doživotnou vyhliadkou na invalidný vozík. V nehybnom a ubolenom tele sa ego stiahlo zbabelo do kúta a vyčkávalo, čo bude. Uvoľnilo tým priestor duši. „Duše v bolesti nevidí bolest, nýbrž to, co má bolest vyprávět – a to není žádné hořekování, nýbrž důležitá, naléhavá žádost. Jak porozumím této žádosti? Jak uslyším, co mi chce moje duše říci?“
Clemens Kuby sa krok za krokom učí nachádzať rovnováhu medzi dýchaním a vnímaním tak, aby utlmil výbuchy bolesti, ktoré pri sebemenšom pohybe vystreľujú z centrálnej nervovej sústavy v mieche. „Duši jsou bolesti lhostejné, to jenom ego naříká a předstírá, že všemu rozumí“. V nehybnosti tela sa Kubymu vyjavuje jeho doterajší život akosi zvonka: „Zjišťuji, že se nalézám na obrovském fotbalovém stadionu. Sedím uprostřed hlediště, ze všech stran obklopen masami lidí. Dole na trávníku hraje mužstvo Levých proti mužstvu Pravých. Při každém gólu a při každé střele vedle brány řvou jednou Leví a jednou Praví. Kromě politického klání existuje program pro přestávky zvaný kultura…. Stadion představuje naši společnost, tak jak ji známe. Mé duši je to příliš málo. Není fanoušek ani jednoho, ani druhého mužstva, chce vědět, co je vně stadionu.“
Áno, dušu už neteší, že Kuby bol aktívnym účastníkom hnutia šesťdesiateho ôsmeho roku, že zakladal Stranu zelených, že absolvoval kampaň z mesta do mesta, z obce do obce, že kandidoval do zemského snemu. Duša sa síce v tom čase slobodne nadýchla, potom však smutne sledovala, ako Kubyho spolubojovníci naskakujú do vlaku egoistických túžob a hlava-nehlava sa prebíjajú do lokomotívy. Tých, ktorí sa tam prebojovali, už nezaujíma, čo sa deje vo vlaku. „Silná, nadějná a neotřelá vize, pro kterou mi moje duše dodala takovou spoustu energie, vnímavosti a idejí, po založení spolkové strany už nikoho v lokomotivě nezajímala. Zavládla v ní studená, mrazivá, brutální, intrikářská a veskrze egoistická atmosféra.“
Clemens Kuby v čase svojej nehybnosti pochopil, že musí opustiť „štadión“ – rozšířit svoje vedomie za jeho múry. Zatúži po mieste „bez ulic, bez elektřiny, bez turistů, bez bílé mouky, bez cukru“. Myslí si, že hľadá miesto bez civilizácie. V mene tohto cieľa mobilizuje dušu. Sústredená koncentrácia po mesiacoch nehybnosti zahýbe najprv palcom na nohe. Vizita po niekoľkých týždňoch: Profesor Paeslack, uznávaná kapacita, pokľakne pri jeho posteli a k úžasu svojich kolegov sa začne modliť: „Díky tobě, veliký a všudypřítomný Bože, že nám ukazuješ svoji nezměrnou dobrotu a moc, když jsi zde na tomto člověku, na Clemensovi Kubym, před našimi zraky předvedl zázrak uzdravení.“
Hneď, ako sa Kuby postavil na nohy, vyráža do Ladaku – je to v západných Himalájach, kút medzi Čínou, Afganistanom, Pakistanom a Indiou. Chce tam objaviť necivilizovaných ľudí, ktorí žijú bez ulíc, elektriny, turistov, bielej múky a cukru, ľudí s iným vedomím, než je to naše civilizované. Na zaprášenej horskej ceste sa dostane do konvoja Tandziho Gjamccha, štrnásteho dalajlamu. Na otázku „Co tady děláte?“, Kuby dalajlamovi odpovedá: „Chtěl bych zde natočit film o necivilizovaných lidech.“ Dalajlama sa na to rozosmeje: „Tak proč jste nešel rovnou za mnou?“ Kuby vzápätí poznáva rozdiel medzi civilizáciou a civilizovanosťou. Stretává ľudí, ktorí sú veľmi civilizovaní, napriek tomu, že nepoznajú naše technológie a vedecké vymoženosti. Vedia však podstatne viac ako my o duši, majú v úcte tradíciu, starcov, rodinu, všetky živé bytosti. Stretáva týchto ľudí v Tibete a v Nepále, v Indii a na Filipínach, v Barme a v Korei, v Burkina Faso, Peru, v Sudáne. „Poznaj seba“ nechápu ako prázdnu frázu, ale ako cieľ. Takúto cestu si musí prekráčať každý sám.
Niektorým ju možno uľahčí poznanie, že nie je podstatné vybrať sa na cestu za týmto poznaním rovno okolo sveta, ako sa nazdáva nejeden z „hľadačov“. Pre začiatok snáď postačí niekoľko večerov s knihou Clemensa Kubyho „Na cestě do sousední dimenze“ (Eminentn, Praha 2005). „Pre začiatok“ však znamená naozaj iba „pre začiatok“. Duša totiž nie je spotrebný predmet, ktorý stačí kúpiť a použiť. Dialóg (zápas?) medzi ňou a egom je trvalý a neľahký. Napokon, najlepšie to na vlastnej koži spoznali práve tí, ktorí si vyrazili do Himalájí s priveľkým egom.
Áno, dušu už neteší, že Kuby bol aktívnym účastníkom hnutia šesťdesiateho ôsmeho roku, že zakladal Stranu zelených, že absolvoval kampaň z mesta do mesta, z obce do obce, že kandidoval do zemského snemu. Duša sa síce v tom čase slobodne nadýchla, potom však smutne sledovala, ako Kubyho spolubojovníci naskakujú do vlaku egoistických túžob a hlava-nehlava sa prebíjajú do lokomotívy. Tých, ktorí sa tam prebojovali, už nezaujíma, čo sa deje vo vlaku. „Silná, nadějná a neotřelá vize, pro kterou mi moje duše dodala takovou spoustu energie, vnímavosti a idejí, po založení spolkové strany už nikoho v lokomotivě nezajímala. Zavládla v ní studená, mrazivá, brutální, intrikářská a veskrze egoistická atmosféra.“
Clemens Kuby v čase svojej nehybnosti pochopil, že musí opustiť „štadión“ – rozšířit svoje vedomie za jeho múry. Zatúži po mieste „bez ulic, bez elektřiny, bez turistů, bez bílé mouky, bez cukru“. Myslí si, že hľadá miesto bez civilizácie. V mene tohto cieľa mobilizuje dušu. Sústredená koncentrácia po mesiacoch nehybnosti zahýbe najprv palcom na nohe. Vizita po niekoľkých týždňoch: Profesor Paeslack, uznávaná kapacita, pokľakne pri jeho posteli a k úžasu svojich kolegov sa začne modliť: „Díky tobě, veliký a všudypřítomný Bože, že nám ukazuješ svoji nezměrnou dobrotu a moc, když jsi zde na tomto člověku, na Clemensovi Kubym, před našimi zraky předvedl zázrak uzdravení.“
Hneď, ako sa Kuby postavil na nohy, vyráža do Ladaku – je to v západných Himalájach, kút medzi Čínou, Afganistanom, Pakistanom a Indiou. Chce tam objaviť necivilizovaných ľudí, ktorí žijú bez ulíc, elektriny, turistov, bielej múky a cukru, ľudí s iným vedomím, než je to naše civilizované. Na zaprášenej horskej ceste sa dostane do konvoja Tandziho Gjamccha, štrnásteho dalajlamu. Na otázku „Co tady děláte?“, Kuby dalajlamovi odpovedá: „Chtěl bych zde natočit film o necivilizovaných lidech.“ Dalajlama sa na to rozosmeje: „Tak proč jste nešel rovnou za mnou?“ Kuby vzápätí poznáva rozdiel medzi civilizáciou a civilizovanosťou. Stretává ľudí, ktorí sú veľmi civilizovaní, napriek tomu, že nepoznajú naše technológie a vedecké vymoženosti. Vedia však podstatne viac ako my o duši, majú v úcte tradíciu, starcov, rodinu, všetky živé bytosti. Stretáva týchto ľudí v Tibete a v Nepále, v Indii a na Filipínach, v Barme a v Korei, v Burkina Faso, Peru, v Sudáne. „Poznaj seba“ nechápu ako prázdnu frázu, ale ako cieľ. Takúto cestu si musí prekráčať každý sám.
Niektorým ju možno uľahčí poznanie, že nie je podstatné vybrať sa na cestu za týmto poznaním rovno okolo sveta, ako sa nazdáva nejeden z „hľadačov“. Pre začiatok snáď postačí niekoľko večerov s knihou Clemensa Kubyho „Na cestě do sousední dimenze“ (Eminentn, Praha 2005). „Pre začiatok“ však znamená naozaj iba „pre začiatok“. Duša totiž nie je spotrebný predmet, ktorý stačí kúpiť a použiť. Dialóg (zápas?) medzi ňou a egom je trvalý a neľahký. Napokon, najlepšie to na vlastnej koži spoznali práve tí, ktorí si vyrazili do Himalájí s priveľkým egom.