(Kalligram, Bratislava 2006) je verejným rozjímaním syna o otcovi, ktorý bol roky agentom komunistickej Štátnej bezpečnosti. Táto kniha bezprostredne nadväzuje na inú (Harmónia caelestis. Kalligram, Bratislava 2005), ktorá mala byť aj pomníkom tomu istému otcovi. Podľa vlastných slov autora prvá kniha ešte nebola dopísaná, keď o druhej začal premýšľať. Stalo sa tak vo chvíli, keď vstúpil do sveta agentúrnych zväzkov Štb a objavil v nich agenta Csanádiho. („Nemohol som tomu uveriť, čo som videl na vlastné oči. Rýchlo som si ruky položil na stôl, lebo sa mi začali triasť.“).
Áno, agentúrne zväzky boli pre Pétera Esterházyho riadnym úderom. Na strane 32 napríklad cituje príslušného eštebáka („Agent je dôveryhodný, overený“) a súčasne tento citát komentuje („Ty, ty skurvysyn, ty si agent!“). Krycie meno Csanádi, svoju činnosť zahájil 5.3. 1957 (v archíve sa našli 4 fascikle záznamov rôznych hlásení a udaní). Už 23.3.1957 sa objavuje takýto zápis: „Podľa môjho vedomia sa ozbrojenej októbrovej akcie v Budapešti zúčastnili L.R. a Sz. z Csobánky.“ Iniciály namiesto mien sú dielom Pétera Esterházyho. Agent udával konkrétnych ľudí s menami, adresami, rodinami, priateľmi a spolupracovníkmi. Pre mladšie ročníky: ozbrojená akcia je označením takzvaných maďarských udalostí z konca 50-tych rokov. Ruské tanky vtedy utopili v krvi pokus o zmenu totalitného režimu a čo nezvládli tanky, to dokončili represívne orgány komunistickej moci.
A ešte jedna ilustrácia. Ide o „analýzu“ agenta Csanádiho z roku 1952. Týka sa istej príbuznej, Péter Esterházy jej hovorí teta, ktorá bola na základe vykonštruovaných obvinení internovaná a po prepustení „sa stala furmankou, furmančila s vlastným vozom a koňom. Potom, čo sa šikovným furmanským prestrojením votrela do priazne svojich „kolegov“, počas výplatných dní popíjala spolu s nimi v krčme. Svojimi gestami a prispôsobivým správaním načisto dala ostatným furmanom, ktorí sa od nej spočiatku odťahovali, zabudnúť na svoj grófsky pôvod. Občas zašla do Pešti, kde bývala u svojho brata, elegantne vyobliekaná sa zabávala so svojimi šľachtickými priateľmi, aby sa tak odškodnila za svoj zmenený život, ktorý žila doma“.
Péter Esterházy komentuje počínanie svojho otca aj takto: „Apík sa mi vidí ako bábka. Akoby sa púšťal do reči len zato, aby mohol napísať tieto mizerné hlásenia, ktoré majú len zopár riadkov, i v tomto zmysle sú mizerné, o ničom. Alebo banálne. Nič. Nie nič. Hlásenie nikdy nie je o ničom... Hoci je prázdne aj tak o niečom svedčí... To, čo je v hlásení, je druhoradé. Podstatné je, že je. Napokon, ani „apíkov“ riadiaci dôstojník nebol na hlavu padnutý: „...agent využíva každú príležitosť na to, aby nemusel podávať hlásenie písomnou formou, nechce sa kompromitovať.“ Paralelne s otcových donášaním eštebákom Péter Esterházy rekapituluje desiatky popráv a ťažkých trestov pre účastníkov maďarskej protikomunistickej revolty z 50-tych rokov. Viaceré z uvedených mien sú dnes súčasťou heroického obdobia novodobých maďarských dejín. Ich súčasťou je aj fenomén tajnej polície, masovo rozšíreného udávania a tisícky podobných príbehov, ako je ten Esterházyho. Vcelku organicky do tohto príbehu zapadá aj sklon bagatelizovať ten hnoj, ktorý sa tu za komunizmu nazbieral. Mimochodom, Csanádimu vydržalo angažmá u Ťátnej bezpečnosti dlhé dve desaťročia.
A čo nám o sebe a svete chcel Péter Esterházy povedať? Že za komunizmu sa lámali charaktery? Že svedectiev o zločinnosti tohto režimu nikdy nebude dosť? Že pevnosť charakteru je vecou každého jedného jednotlivého človeka, nech už je systém akýkoľvek? Že pravda o jednotlivcoch je vec verejná? Že spisovateľ je otrok témy a téma nepozná brata, otca, sestru, matku?
Mne Péter Esterházy svojou knihou povedal tiež to, že nebolo v jeho silách stiahnuť z obehu predošlú knihu pripravenú do tlače, a tak spísal Opravené vydanie. Povedal mi ďalej, že nepoznal vlastného otca až do chvíle, keď otvoril jeho agentúrne zväzky. Mal som však silný pocit, že ho nespoznal ani potom.
A na záver: Existuje hranica medzi súkromným a verejným? Je táto hranica intuitívna? Ak by napríklad mňa po celý život klamala osobná skúsenosť, srdce aj rozum, tak by som to považoval za výsostne osobné zlyhanie. Historické konotácie (dobový kontext archívov komunistickej tajnej polície, posudzovanie validity informácií so zväzkov, ich kvalifikovaná interpretácia a podobne) sú iná téma.
A ešte jedna ilustrácia. Ide o „analýzu“ agenta Csanádiho z roku 1952. Týka sa istej príbuznej, Péter Esterházy jej hovorí teta, ktorá bola na základe vykonštruovaných obvinení internovaná a po prepustení „sa stala furmankou, furmančila s vlastným vozom a koňom. Potom, čo sa šikovným furmanským prestrojením votrela do priazne svojich „kolegov“, počas výplatných dní popíjala spolu s nimi v krčme. Svojimi gestami a prispôsobivým správaním načisto dala ostatným furmanom, ktorí sa od nej spočiatku odťahovali, zabudnúť na svoj grófsky pôvod. Občas zašla do Pešti, kde bývala u svojho brata, elegantne vyobliekaná sa zabávala so svojimi šľachtickými priateľmi, aby sa tak odškodnila za svoj zmenený život, ktorý žila doma“.
Péter Esterházy komentuje počínanie svojho otca aj takto: „Apík sa mi vidí ako bábka. Akoby sa púšťal do reči len zato, aby mohol napísať tieto mizerné hlásenia, ktoré majú len zopár riadkov, i v tomto zmysle sú mizerné, o ničom. Alebo banálne. Nič. Nie nič. Hlásenie nikdy nie je o ničom... Hoci je prázdne aj tak o niečom svedčí... To, čo je v hlásení, je druhoradé. Podstatné je, že je. Napokon, ani „apíkov“ riadiaci dôstojník nebol na hlavu padnutý: „...agent využíva každú príležitosť na to, aby nemusel podávať hlásenie písomnou formou, nechce sa kompromitovať.“ Paralelne s otcových donášaním eštebákom Péter Esterházy rekapituluje desiatky popráv a ťažkých trestov pre účastníkov maďarskej protikomunistickej revolty z 50-tych rokov. Viaceré z uvedených mien sú dnes súčasťou heroického obdobia novodobých maďarských dejín. Ich súčasťou je aj fenomén tajnej polície, masovo rozšíreného udávania a tisícky podobných príbehov, ako je ten Esterházyho. Vcelku organicky do tohto príbehu zapadá aj sklon bagatelizovať ten hnoj, ktorý sa tu za komunizmu nazbieral. Mimochodom, Csanádimu vydržalo angažmá u Ťátnej bezpečnosti dlhé dve desaťročia.
A čo nám o sebe a svete chcel Péter Esterházy povedať? Že za komunizmu sa lámali charaktery? Že svedectiev o zločinnosti tohto režimu nikdy nebude dosť? Že pevnosť charakteru je vecou každého jedného jednotlivého človeka, nech už je systém akýkoľvek? Že pravda o jednotlivcoch je vec verejná? Že spisovateľ je otrok témy a téma nepozná brata, otca, sestru, matku?
Mne Péter Esterházy svojou knihou povedal tiež to, že nebolo v jeho silách stiahnuť z obehu predošlú knihu pripravenú do tlače, a tak spísal Opravené vydanie. Povedal mi ďalej, že nepoznal vlastného otca až do chvíle, keď otvoril jeho agentúrne zväzky. Mal som však silný pocit, že ho nespoznal ani potom.
A na záver: Existuje hranica medzi súkromným a verejným? Je táto hranica intuitívna? Ak by napríklad mňa po celý život klamala osobná skúsenosť, srdce aj rozum, tak by som to považoval za výsostne osobné zlyhanie. Historické konotácie (dobový kontext archívov komunistickej tajnej polície, posudzovanie validity informácií so zväzkov, ich kvalifikovaná interpretácia a podobne) sú iná téma.