Robert Bielik, autor rovnomennej knihy (Petrus, Bratislava 2006) je však z mäsa a kostí. Jeho putovanie je tiež naozajstné. Budhistickým kláštorom neprecvála ako turista, ale zotrvá ako novic, potí sa v púšti, mrzne v Himalájach... Tu si pohovorí s bývalou kláštornou prostitútkou, inde s prašteným beduínom. Rozpráva o svojich dojmoch a zážitkoch príjemne. Zvlášť, keď medzi riadkami spoznávam aj vlastné skúsenosti, alebo sa zamýšľam, čo som mohol skúsiť aj ja, keby som bol trpezlivejší a vyšliapal na Mojžišovu horu, či posedel v tichej meditácii v niektorej z theravádových komunít, skrátka, keby som neutekal vždy po niekoľkých týždňoch domov.
Pútnici nášho veku si kladú rôzne ciele. Jedni hľadajú seba, iní utekajú pred nudou a stereotypom všedného života, ďalší potrebujú občas trochu adrenalínu, napísať knihu, chvíľu exkluzivity, či zbaviť sa úzkosti. Mnohým stačí iba teplo, slnko a voda. Pamätám sa, že napríklad mňa pudil do cudziny pocit deficitu čohosi neznámeho. Aj s odstupom času si myslím, že vylihovanie na pláži je fajn, paradoxy civilizačných cyklov treba vidieť, ochutnať inú stravu je zaujímavé, londýnske krčmy sú príjemnejšie ako tie naše... Vždy som sa však ponáhľal späť. Chýbali mi kamaráti, knižnica, moja posteľ, známa reč...
Možno aj preto sa mi Bielikova kniha čítala tak dobre – sme z jednej kultúrnej liahne. Poznám jeho vydavateľa a niektorých jeho kamarátov a kamarátky osobne, čítal som rovnaké knihy ako on, mám veľmi podobné intelektuálne záujmy. Celú tú rozmanitosť inakosti mi približuje ROVNAKÝ, ako som ja. Rovnaký, ale mladší. November 1989 prišiel pre mňa neskoro. Teda, nie až tak neskoro, aby som nestihol okúsiť prednosti kapitalizmu, obehnúť kus sveta a porovnávať. Spočiatku to bolo porovnávanie Platónovho jaskynného človeka, ktorý zrazu u ústia jaskyne prvýkrát uzrel denné svetlo.
Ani sto takýchto kníh však nenahradí rannú prechádzku po telavivskej pláži, večerné kúpanie v indickom Goa, atmosféru nočného New Yorku. Budem však viac cestovať, po prečítaní Sansilie? Budem múdrejší? Nie. Akurát som s Robertom Bielikom strávil niekoľko príjemných večerov a opäť sa uistil, že Slovensko nie je len Mečiar, Fico aj keď to je naozaj „prdel sveta“. Podobne tak Čechy. Potreboval som tých pár ciest a tých pár kníh, aby som definitívne pochopil, že to, čo hľadám, je „tu a teraz“. Sansilia je za mojím stolom, za rohom ulice, kde bývam. A v tej krčme, kde som pred časom posedel aj s Robertom Bielikom a Petrom Chalupom.
Predstavujem si, ako sa aj v tejto chvíli premiestňujú desiatky miliónov poznania chtivých turistov globálnou dedinou. Šťukajú fotoaparátmi a kamerami, okukávajú miestne pamätihodnosti, ochutnávajú cudzokrajné špeciality, komunikujú s bandou miestnych šmelinárov, vyrážajú na ostrovy, kopce, do údolí... najímajú si miestnych sprievodcov, sledujú pokyny Lonely planet.
Niektorých táto skúsenosť možno trošku zmení. Niektorí dokonca stvrdnú v nejakom ášráme, naučia sa dýchať a recitovať mantry. Iní sa usadia na exotickom ostrove, absolvujú kurzy potápania. Možno ich k tomu vedie nielen hľadanie zmyslu, harmónie, pokoja duše, pocitu naplnenosti, ale i útek pred smrťou. Je to rovnako ľudské, ako nákladné, rovnako neekologické, ako inšpiratívne...
Bol by som však bez cestovania „buran“? Robert Bielik spomína vo svojej knihe Šrí Ramanu Mahárišiho. Ako šestnásťočný opustil rodinu a zvyšok života žil v chráme na Arunáčale (Červenej hore). Pútnici z celého sveta chodili k nemu po radu, inšpiráciu, mystický zážitok. Tak ako to teda je? Sansilia existuje v tvojom srdci a v tvojej mysli. Musíš však veľmi chcieť a veľmi veriť. A šetriť krokmi i slovami. Nebuď však šetrný príliš. Niektoré pocity a vedomosti nenájdeš inde, len v kontakte s inými kultúrami a ľuďmi. A najspravodlivejší spôsob prerozdeľovania nerovností medzi našim a rozvojových svetom sa dnes volá cestovný ruch.
A teraz to najdôležitejšie: „Život je cesta v ústrety neznámemu. Prázdna myseľ je na tejto ceste užitočnejšia, ako myseľ plná minulosti. A keď si pritom hovoríš som Ind, muslim, kresťan, Európan či čokoľvek iné, začínaš byť násilný, hrubý, agresívny, pretože sa oddeľuješ, vyčleňuješ, separuješ od ostatných“, povedal Jiddu Krishnamurti. Takto cestuje Robert Bielik a takto by sme mali cestovať aj my.
Možno aj preto sa mi Bielikova kniha čítala tak dobre – sme z jednej kultúrnej liahne. Poznám jeho vydavateľa a niektorých jeho kamarátov a kamarátky osobne, čítal som rovnaké knihy ako on, mám veľmi podobné intelektuálne záujmy. Celú tú rozmanitosť inakosti mi približuje ROVNAKÝ, ako som ja. Rovnaký, ale mladší. November 1989 prišiel pre mňa neskoro. Teda, nie až tak neskoro, aby som nestihol okúsiť prednosti kapitalizmu, obehnúť kus sveta a porovnávať. Spočiatku to bolo porovnávanie Platónovho jaskynného človeka, ktorý zrazu u ústia jaskyne prvýkrát uzrel denné svetlo.
Ani sto takýchto kníh však nenahradí rannú prechádzku po telavivskej pláži, večerné kúpanie v indickom Goa, atmosféru nočného New Yorku. Budem však viac cestovať, po prečítaní Sansilie? Budem múdrejší? Nie. Akurát som s Robertom Bielikom strávil niekoľko príjemných večerov a opäť sa uistil, že Slovensko nie je len Mečiar, Fico aj keď to je naozaj „prdel sveta“. Podobne tak Čechy. Potreboval som tých pár ciest a tých pár kníh, aby som definitívne pochopil, že to, čo hľadám, je „tu a teraz“. Sansilia je za mojím stolom, za rohom ulice, kde bývam. A v tej krčme, kde som pred časom posedel aj s Robertom Bielikom a Petrom Chalupom.
Predstavujem si, ako sa aj v tejto chvíli premiestňujú desiatky miliónov poznania chtivých turistov globálnou dedinou. Šťukajú fotoaparátmi a kamerami, okukávajú miestne pamätihodnosti, ochutnávajú cudzokrajné špeciality, komunikujú s bandou miestnych šmelinárov, vyrážajú na ostrovy, kopce, do údolí... najímajú si miestnych sprievodcov, sledujú pokyny Lonely planet.
Niektorých táto skúsenosť možno trošku zmení. Niektorí dokonca stvrdnú v nejakom ášráme, naučia sa dýchať a recitovať mantry. Iní sa usadia na exotickom ostrove, absolvujú kurzy potápania. Možno ich k tomu vedie nielen hľadanie zmyslu, harmónie, pokoja duše, pocitu naplnenosti, ale i útek pred smrťou. Je to rovnako ľudské, ako nákladné, rovnako neekologické, ako inšpiratívne...
Bol by som však bez cestovania „buran“? Robert Bielik spomína vo svojej knihe Šrí Ramanu Mahárišiho. Ako šestnásťočný opustil rodinu a zvyšok života žil v chráme na Arunáčale (Červenej hore). Pútnici z celého sveta chodili k nemu po radu, inšpiráciu, mystický zážitok. Tak ako to teda je? Sansilia existuje v tvojom srdci a v tvojej mysli. Musíš však veľmi chcieť a veľmi veriť. A šetriť krokmi i slovami. Nebuď však šetrný príliš. Niektoré pocity a vedomosti nenájdeš inde, len v kontakte s inými kultúrami a ľuďmi. A najspravodlivejší spôsob prerozdeľovania nerovností medzi našim a rozvojových svetom sa dnes volá cestovný ruch.
A teraz to najdôležitejšie: „Život je cesta v ústrety neznámemu. Prázdna myseľ je na tejto ceste užitočnejšia, ako myseľ plná minulosti. A keď si pritom hovoríš som Ind, muslim, kresťan, Európan či čokoľvek iné, začínaš byť násilný, hrubý, agresívny, pretože sa oddeľuješ, vyčleňuješ, separuješ od ostatných“, povedal Jiddu Krishnamurti. Takto cestuje Robert Bielik a takto by sme mali cestovať aj my.