českého časopisu pre bezdomovcov, som si prečítal rozhovor s populárnym českým hercom Jaroslavom Dušekom.
Na otázku „Jsou pro vás duchovní věci podstatné?“ odpovedá: „Ano, jsou pro mě podstatné, dokonce si myslím, že ve skutečnosti neexistuje nic jiného než různé stupně „zhuštění“ Ducha, různá zpomalení Světla. To jen určitý typ ničivého myšlení, který potřebuje bytosti rozdělit a vrhnout je do věčného sváru, vyvolává dojem oddělenosti Ducha a hmoty. Ve skutečnosti žije pouze jedna obrovská, nedozírná, nekonečně tvořivá bytost se všemi různými částmi, orgány a funkcemi. Je to Všehomír. Jeho formující energií je láska. A my jsme buňkami v orgánu lidstva ve větší buňce, která se jmenuje Země. A v našem těle jsou také buňky a orgány. I ty nejmenší buňky mají určitý typ vědomí a určité vědomí celku. Proto spolupracují s ostatními. Jinak by to nedělaly. Je to mystérium Života a my máme to štěstí, že můžeme být účastníky tohoto napínavého procesu, a dokonce máme tak velké privilegium svobodné vůle, že se v této propojené spolupracující bytosti můžeme cítit osamělí, nepochopení a nešťastní. Můžeme žít i bezduchý život, když si zamaneme, že je pro nás strach, trápení a utrpení přirozenější než láska, radost a hravost. Záleží na našem rozhodnutí.“
Človek stojí pred mystériom Všehomíru s otvorenými ústami: kam sa veda hrabe! Alebo číta Dušekove slová s pokorou veriaceho človeka, ktorý vie, že veci sú, ako sú, a že je to tak dobre.
O chasidoch sa hovorí, že majú k Bohu najbližšie, za čo ich vraj všetci nenávidia. Kniha rabiho Rami Shapira „Chasidské povídky“ (Volvox Globator, Praha 2006) otvára jedny z mnohých dverí, ako pochopiť ich dušu: príbehom. A interpretáciou príbehu. V predhovore knihy sa spomína príbeh chasidov, ktorí spievali a tancovali cestou na smrť do plynovej komory. Prečo? Nuž preto, že „Každý pták, každý kámen, každá kapradina, každá skákající blecha plane svým plamenem, onou ohnivou podstatou, z níž je v extázi tkaný vesmír.... Pokračování v tanci... není popíráním smrti, bolesti, hrůzy či zla. Je to neustálá a definitivní afirmace milosti, moci a soucitu Boha, esenciální pravdy života. Nebýt oddělený od Nekonečného ani na okamžik znamená neustále vnitřně tančit v pocitu dokonalého štěstí z Nekonečného, i když se zlo či krutost oddávají ve vnějším světě orgiím, i když jste otřeseni, zničeni žalem nebo umíráte.“
Áno, človek nemá slobodnú vôľu iba preto, aby sa dokázal rozhodovať medzi dobrom a zlom, ale aj preto, aby Boha nachádzal i v pekle. On tam totiž, ak má byť Bohom, naozaj je. Žiť s týmto vedomím znamená tancovať aj cestou do plynovej komory.
Chasidské poviedky rabiho Ramu Shapira ukazujujú cestu, ako splynúť so Všehomírom vedome. Tóra, Talmud a Kabala ju vydláždili stovkami príkazov a zákazov, zložitými rituálmi. Nedokázal by som po nej kráčať ani pár dní. Nevadí, rabi Elimelech z Lyženska, napríklad, bol na tom podobne. Vedel, že až sa ho pred nebeským súdom spýtajú“ „Rebbe, studoval jsi Tóru ze všech sil?“ odpovie poctivo: „Ne“. Až sa ho opýtajú: “Rebbe, vykonal jsi všechny micvos a dobré skutky, jaké jsi mohl za svého života vykonat?“ odpovie poctivo „Ne“. Pravda je však dobrý dôvod, pre ktorý by človek mal byť pozvaný do budúceho sveta. Chasidi dokonca hovoria, že podstatný.
Pamätám sa na svoj šok z návštevy chasidskej štvrte počas svojej prvej cesty do Jeruzalema. Malé deti na mňa pokrikovali goim, goim, čo je asi ekvivalent toho, ako na mňa kedysi dávno pokrikovali deti židák, židák. Keď som tento svoj zážitok vyrozprával svojim izraelským priateľom, odtušili: „Ale chasidi nikdy v histórii nepáchali násilie, nikdy a za žiadnych okolností nevzali do rúk zbraň.“ To ja by som ju vzal kedykoľvek, aby sa Osvienčim nezopakoval.
Späť k obšírnemu citátu z rozhovoru s Jaroslavom Dušekom: Áno, láska, radosť a hravosť sú prirodzenejšie ako strach, trápenie a utrpenie. Čo si však o tom asi myslí mladý izraelský vojak, ktorý bdie nad bezpečnosťou preľudnenej štvrte ortodoxných Židov v blízkosti Damašskej brány Starého Jeruzalema? Aj toto je čiastočka obrovskej, nedoziernej, nekonečnej tvorivej bytosti Všehomíru, ktorej formujúcou energiou je láska? Áno. A bolo ňou aj jablko poznania z rajskej záhrady.
Človek stojí pred mystériom Všehomíru s otvorenými ústami: kam sa veda hrabe! Alebo číta Dušekove slová s pokorou veriaceho človeka, ktorý vie, že veci sú, ako sú, a že je to tak dobre.
O chasidoch sa hovorí, že majú k Bohu najbližšie, za čo ich vraj všetci nenávidia. Kniha rabiho Rami Shapira „Chasidské povídky“ (Volvox Globator, Praha 2006) otvára jedny z mnohých dverí, ako pochopiť ich dušu: príbehom. A interpretáciou príbehu. V predhovore knihy sa spomína príbeh chasidov, ktorí spievali a tancovali cestou na smrť do plynovej komory. Prečo? Nuž preto, že „Každý pták, každý kámen, každá kapradina, každá skákající blecha plane svým plamenem, onou ohnivou podstatou, z níž je v extázi tkaný vesmír.... Pokračování v tanci... není popíráním smrti, bolesti, hrůzy či zla. Je to neustálá a definitivní afirmace milosti, moci a soucitu Boha, esenciální pravdy života. Nebýt oddělený od Nekonečného ani na okamžik znamená neustále vnitřně tančit v pocitu dokonalého štěstí z Nekonečného, i když se zlo či krutost oddávají ve vnějším světě orgiím, i když jste otřeseni, zničeni žalem nebo umíráte.“
Áno, človek nemá slobodnú vôľu iba preto, aby sa dokázal rozhodovať medzi dobrom a zlom, ale aj preto, aby Boha nachádzal i v pekle. On tam totiž, ak má byť Bohom, naozaj je. Žiť s týmto vedomím znamená tancovať aj cestou do plynovej komory.
Chasidské poviedky rabiho Ramu Shapira ukazujujú cestu, ako splynúť so Všehomírom vedome. Tóra, Talmud a Kabala ju vydláždili stovkami príkazov a zákazov, zložitými rituálmi. Nedokázal by som po nej kráčať ani pár dní. Nevadí, rabi Elimelech z Lyženska, napríklad, bol na tom podobne. Vedel, že až sa ho pred nebeským súdom spýtajú“ „Rebbe, studoval jsi Tóru ze všech sil?“ odpovie poctivo: „Ne“. Až sa ho opýtajú: “Rebbe, vykonal jsi všechny micvos a dobré skutky, jaké jsi mohl za svého života vykonat?“ odpovie poctivo „Ne“. Pravda je však dobrý dôvod, pre ktorý by človek mal byť pozvaný do budúceho sveta. Chasidi dokonca hovoria, že podstatný.
Pamätám sa na svoj šok z návštevy chasidskej štvrte počas svojej prvej cesty do Jeruzalema. Malé deti na mňa pokrikovali goim, goim, čo je asi ekvivalent toho, ako na mňa kedysi dávno pokrikovali deti židák, židák. Keď som tento svoj zážitok vyrozprával svojim izraelským priateľom, odtušili: „Ale chasidi nikdy v histórii nepáchali násilie, nikdy a za žiadnych okolností nevzali do rúk zbraň.“ To ja by som ju vzal kedykoľvek, aby sa Osvienčim nezopakoval.
Späť k obšírnemu citátu z rozhovoru s Jaroslavom Dušekom: Áno, láska, radosť a hravosť sú prirodzenejšie ako strach, trápenie a utrpenie. Čo si však o tom asi myslí mladý izraelský vojak, ktorý bdie nad bezpečnosťou preľudnenej štvrte ortodoxných Židov v blízkosti Damašskej brány Starého Jeruzalema? Aj toto je čiastočka obrovskej, nedoziernej, nekonečnej tvorivej bytosti Všehomíru, ktorej formujúcou energiou je láska? Áno. A bolo ňou aj jablko poznania z rajskej záhrady.