Až pri čítaní knihy Madeleine Albrightovej „Mocní a Všemohoucí“ (Práh, Praha 2006) som si naplno uvedomil silu presvedčenia Američanov vo zvláštne poslanie Ameriky, ich vieru vo výnimočnú misiu amerického ľudu. Nie je náhoda, že sa americkí prezidenti vo svojich kľúčových prejavoch tak často dovolávajú priamo Všemohúceho.
Medzi kľúčovými prejavmi majú, samozrejme, výsadné postavenie tie, čo sú spojené s účasťou Ameriky v medzinárodných konfliktoch. Je zrejmé, že Všemohúceho sa predstavitelia Spojených štátov amerických dovolávajú v mene svojho presvedčenia a svojej viery v dobrú a spravodlivú vec.
Čo však je spravodlivá vec? Americká účasť v globálnych konfliktoch priniesla svetu neraz mier. Boli však aj vojny vo Vietname, Kórei, Iráne, Afganistane a v Iraku spravodlivé? Albrightová tvrdí, že boli také aj také, a pokračuje tvrdením, že dobro a zlo v čistej podobe jednoducho neexistujú. Politické rozhodovanie okrem toho prebieha v podmienkach neistoty. Omyly nepripisuje zlým úmyslom, ale zlým informáciám a zlým rozhodnutiam na základe zlých informácií. Dôsledne je však proti takzvanému politickému realizmu, ktorý odmieta miešať dohromady morálne súdy a politické rozhodnutia.
Albrightová vyznáva zásadu, že mravnosť v politickom rozhodovaní sa meria jeho vplyvom na životy ľudí. Prioritu pritom majú americké záujmy – „americké trhy, vláda práva, rozšírenie nášho vplyvu, zlepšovanie našej reputácie.“ (str. 63). Áno, ochrana životov, slobody a blahobytu vlastných obyvateľov je hlavnou prioritou štátu. Ak toto štát nedokáže, nemôže pomýšľať na pomoc druhým. Je zrejmé, že mier tieto priority napĺňa skôr ako vojna, a keď už vojna, tak jedine vojna spravodlivá. Spravodlivá vojna, hovorí Albrightová, je niekedy jedinou cestou, ako dosiahnuť mier, resp. ako zabezpečiť priority národných záujmov a následnú pomoc ľuďom ohrozeným prírodnými a spoločenskými katastrofami.
Lenže rozširovanie amerických trhov a vplyvu nemusí byť rovno globálnou prioritou, hejže. A ako rozlíšiť, kedy ide predovšetkým o „naše trhy“ a vplyv, a kedy o pomoc druhým? Niet pochýb o tom, že pomáhať ľuďom postihnutým prírodnou katastrófou alebo krutým režimom, je pomoc, ktorá je dobrá a morálna vždy. Patrí do tejto kategórie aj americká intervencia v Iraku a Afganistane? A čo Všemohúci?
Osobne si myslím, že zásah spojencov v Iraku i Afganistáne bol oprávnený, čo neznamená, že stratégia vedenia vojny v Iraku je správna. Tiež si myslím, že prehliadanie inakosti islamskej civilizácie viedlo k nepochopeniu islamu (a naopak) a vzájomné nepochopenie k vzájomnému vraždeniu. Táto téza sa, samozrejme, netýka terorizmu, ktorý je deviáciou par exellence a vojna s ním je spravodlivá v každom prípade.
A keďže morálka nie je ani o trhoch, ani o vplyvoch, treba vziať do úvahy fakt, že civilizácií je viac a nemajú rovnaké hodnotové systémy. Toto však už je iba triviálne konštatovanie faktu, ktorý je rovnako známy, ako nerešpektovaný.
Post scriptum
Čo však s témou „politika vs. morálka“ vo vnútroštátnej aréne? Problémom bude zrejme téma vplyvu, ktorý politické elity nevzťahujú k štátnym, ale vlastným záujmom. A keďže v globálnej aréne neznamenáme nič a Všemohúceho sme vykázali z politiky, trajdáme sa od takzvanej krízy k takzvanej kríze. Slovo „takzvaná“ má zvýrazniť fakt, že z globálneho hľadiska si žijeme naozaj v oáze prosperity a mieru.
Čo však je spravodlivá vec? Americká účasť v globálnych konfliktoch priniesla svetu neraz mier. Boli však aj vojny vo Vietname, Kórei, Iráne, Afganistane a v Iraku spravodlivé? Albrightová tvrdí, že boli také aj také, a pokračuje tvrdením, že dobro a zlo v čistej podobe jednoducho neexistujú. Politické rozhodovanie okrem toho prebieha v podmienkach neistoty. Omyly nepripisuje zlým úmyslom, ale zlým informáciám a zlým rozhodnutiam na základe zlých informácií. Dôsledne je však proti takzvanému politickému realizmu, ktorý odmieta miešať dohromady morálne súdy a politické rozhodnutia.
Albrightová vyznáva zásadu, že mravnosť v politickom rozhodovaní sa meria jeho vplyvom na životy ľudí. Prioritu pritom majú americké záujmy – „americké trhy, vláda práva, rozšírenie nášho vplyvu, zlepšovanie našej reputácie.“ (str. 63). Áno, ochrana životov, slobody a blahobytu vlastných obyvateľov je hlavnou prioritou štátu. Ak toto štát nedokáže, nemôže pomýšľať na pomoc druhým. Je zrejmé, že mier tieto priority napĺňa skôr ako vojna, a keď už vojna, tak jedine vojna spravodlivá. Spravodlivá vojna, hovorí Albrightová, je niekedy jedinou cestou, ako dosiahnuť mier, resp. ako zabezpečiť priority národných záujmov a následnú pomoc ľuďom ohrozeným prírodnými a spoločenskými katastrofami.
Lenže rozširovanie amerických trhov a vplyvu nemusí byť rovno globálnou prioritou, hejže. A ako rozlíšiť, kedy ide predovšetkým o „naše trhy“ a vplyv, a kedy o pomoc druhým? Niet pochýb o tom, že pomáhať ľuďom postihnutým prírodnou katastrófou alebo krutým režimom, je pomoc, ktorá je dobrá a morálna vždy. Patrí do tejto kategórie aj americká intervencia v Iraku a Afganistane? A čo Všemohúci?
Osobne si myslím, že zásah spojencov v Iraku i Afganistáne bol oprávnený, čo neznamená, že stratégia vedenia vojny v Iraku je správna. Tiež si myslím, že prehliadanie inakosti islamskej civilizácie viedlo k nepochopeniu islamu (a naopak) a vzájomné nepochopenie k vzájomnému vraždeniu. Táto téza sa, samozrejme, netýka terorizmu, ktorý je deviáciou par exellence a vojna s ním je spravodlivá v každom prípade.
A keďže morálka nie je ani o trhoch, ani o vplyvoch, treba vziať do úvahy fakt, že civilizácií je viac a nemajú rovnaké hodnotové systémy. Toto však už je iba triviálne konštatovanie faktu, ktorý je rovnako známy, ako nerešpektovaný.
Post scriptum
Čo však s témou „politika vs. morálka“ vo vnútroštátnej aréne? Problémom bude zrejme téma vplyvu, ktorý politické elity nevzťahujú k štátnym, ale vlastným záujmom. A keďže v globálnej aréne neznamenáme nič a Všemohúceho sme vykázali z politiky, trajdáme sa od takzvanej krízy k takzvanej kríze. Slovo „takzvaná“ má zvýrazniť fakt, že z globálneho hľadiska si žijeme naozaj v oáze prosperity a mieru.