Krízová situácia, ktorú práve prežívame, jasne ukázala na význam krízového rozhodovania a riadenie, na rolu krízových manažmentov, na potrebu lídrov pri riešení kríz. Veci sa dejú z minúty na minútu a každé konkrétne rozhodnutie sa okamžite premieta do všednodenného života. Demokracia dostáva na frak.
Politici Matovičovej mentality sa ujímajú vesla. Cítim potrebu povedať naplno: Právom! Zodpovednosť lídrov je v takýchto situáciách nedeliteľná, musia byť nekompromisní a tvrdí. Žiadne dlhé kecy. Lídri majú vedieť, komu sa dá dôverovať, kto má akú kompetenciu, koho sa popýtať o radu, ako vyberať z palety možných scenárov… a ísť do toho. Bodka.
Kritickí intelektuáli budú frflať, poukazovať na zásady demokratického prístupu, právo na spoluúčasť, dovolávať sa literatúry a teórií, hľadať muchy… a, samozrejme, nakladať politikom matovičovského formátu, koľko sa do nich zmestí. Cítim opäť potrebu povedať naplno: Právom! Napokon, sám sa chystám na čosi podobné, len čo koronavírus odíde do prístavu všetkých ostatných vírusov. Zeman a Babiš, napríklad, keď mám hovoriť o Česku, kde žijem, si to zaslúžia bez milosti. S Orbánom, Trumpom a ďalšími, nech si to vybavia domáci. Na klausovcov, ficovcov…, pokiaľ sa nedopustili trestných činov, treba zabudnúť.
Kríza nepotrvá večne. Lídri z čias krízy, keď sa veci začnú vracať do normálu, to dostanú v najbližších slobodných voľbách vyžrať, pretože takto to chodí. Nebude to však už taký normál, ako býval. Budeme ostražitejší než predtým, vycvičenejší na potenciálne ohrozenia a spôsob ich včasnej signalizácie. Bolo by preto dobré ľudí nadaných schopnosťou spolupracovať v krízových situáciách s kadekým, a pritom nestratiť autoritu, rýchlosť a razanciu rozhodovania, nechať spisovať memoáre, prednášať… a nehádzať po nich kamene. Prídu ďalšie krízy.
Z tejto jednej konkrétnej si treba vziať niekoľko základných ponaučení. Napríklad:
1. Tvorba katastrofických scenárov možného vývoja nie je kratochvíľa pre pár alarmistov, ale užitočná heuristika.
2. Demokracia je síce (podľa Churchilla – „Demokracia je najhoršia forma vlády – okrem všetkých ostatných“) najlepší zo všetkých nedokonalých politických režimov, ale v krízových situáciách, pokiaľ ju reprezentuje nadkritické množstvo trubirohov, zdržuje, čím ohrozuje životy a život.
3. Egomaniackí vodcovia, čiže vodcovia, ktorí nadužívajú slovo „ja“, sú predurčení pre lídrovské role, keď príde ich čas, ak neexistujú zásadné osobnostné prekážky, ktoré by ich vopred diskvalifikovali.
4. Intelektuálne elity by sa zoči-voči krízovým manažmentom nemali za žiadnych okolností vzdávať svojej role – kriticky hodnotiť a zverejňovať svoje výhrady.
5. Ťarchu krízových situácií však najviac pocítia tí, ktorí k vyššie menovaným nepatria – obyčajní ľudia, najmä tí najbezmocnejší.
6. Ak občania budú mať pocit, že ich rola spočíva výhradne v tom, že majú ťažobu kríz niesť na svojich chrbtoch, tak nebudú motivovaní.
7. Signalizácia potenciálnych ohrození musí preto vznikať v dialógu politikov, odborníkov a verejnosti – prostredníctvom médií, samozrejme.
8. Vecný charakter takého dialógu nestačí, nesmie byť jednorazový, keď práve horí, ale nepretržitý a futrovaný emóciami, ktoré sú palivom každej akcie.
9. Aby takým skutočne bol, treba preň vytvárať organizačné, informačné, materiálne, metodologické a personálne podhubie. To však už je na inú debatu. Nebolo by však dobré na ňu zabudnúť, keď koronavírus uskladníme.
Prečo? Pretože naším nepriateľom nie je koronavírus, ale my samotní. Kašľali sme na premýšľanie o tom, čo práve neležalo na stole ako aktuálna agenda. Slovenský pandemický plán bol, napríklad, schválený vládou v roku 2005 a revidovaný v roku 2012! Nehovoriac o tom, že milujeme sľuby, ktoré trúsia politici, keď sa uchádzajú o hlasy voličov, z výučby na školách sme vygumovali výchovu k anticipatívnemu (predvídavému) mysleniu a vôbec – väčšina sa najradšej pozerá na vlastné konto.
Písané pre Denník N
Kritickí intelektuáli budú frflať, poukazovať na zásady demokratického prístupu, právo na spoluúčasť, dovolávať sa literatúry a teórií, hľadať muchy… a, samozrejme, nakladať politikom matovičovského formátu, koľko sa do nich zmestí. Cítim opäť potrebu povedať naplno: Právom! Napokon, sám sa chystám na čosi podobné, len čo koronavírus odíde do prístavu všetkých ostatných vírusov. Zeman a Babiš, napríklad, keď mám hovoriť o Česku, kde žijem, si to zaslúžia bez milosti. S Orbánom, Trumpom a ďalšími, nech si to vybavia domáci. Na klausovcov, ficovcov…, pokiaľ sa nedopustili trestných činov, treba zabudnúť.
Kríza nepotrvá večne. Lídri z čias krízy, keď sa veci začnú vracať do normálu, to dostanú v najbližších slobodných voľbách vyžrať, pretože takto to chodí. Nebude to však už taký normál, ako býval. Budeme ostražitejší než predtým, vycvičenejší na potenciálne ohrozenia a spôsob ich včasnej signalizácie. Bolo by preto dobré ľudí nadaných schopnosťou spolupracovať v krízových situáciách s kadekým, a pritom nestratiť autoritu, rýchlosť a razanciu rozhodovania, nechať spisovať memoáre, prednášať… a nehádzať po nich kamene. Prídu ďalšie krízy.
Z tejto jednej konkrétnej si treba vziať niekoľko základných ponaučení. Napríklad:
1. Tvorba katastrofických scenárov možného vývoja nie je kratochvíľa pre pár alarmistov, ale užitočná heuristika.
2. Demokracia je síce (podľa Churchilla – „Demokracia je najhoršia forma vlády – okrem všetkých ostatných“) najlepší zo všetkých nedokonalých politických režimov, ale v krízových situáciách, pokiaľ ju reprezentuje nadkritické množstvo trubirohov, zdržuje, čím ohrozuje životy a život.
3. Egomaniackí vodcovia, čiže vodcovia, ktorí nadužívajú slovo „ja“, sú predurčení pre lídrovské role, keď príde ich čas, ak neexistujú zásadné osobnostné prekážky, ktoré by ich vopred diskvalifikovali.
4. Intelektuálne elity by sa zoči-voči krízovým manažmentom nemali za žiadnych okolností vzdávať svojej role – kriticky hodnotiť a zverejňovať svoje výhrady.
5. Ťarchu krízových situácií však najviac pocítia tí, ktorí k vyššie menovaným nepatria – obyčajní ľudia, najmä tí najbezmocnejší.
6. Ak občania budú mať pocit, že ich rola spočíva výhradne v tom, že majú ťažobu kríz niesť na svojich chrbtoch, tak nebudú motivovaní.
7. Signalizácia potenciálnych ohrození musí preto vznikať v dialógu politikov, odborníkov a verejnosti – prostredníctvom médií, samozrejme.
8. Vecný charakter takého dialógu nestačí, nesmie byť jednorazový, keď práve horí, ale nepretržitý a futrovaný emóciami, ktoré sú palivom každej akcie.
9. Aby takým skutočne bol, treba preň vytvárať organizačné, informačné, materiálne, metodologické a personálne podhubie. To však už je na inú debatu. Nebolo by však dobré na ňu zabudnúť, keď koronavírus uskladníme.
Prečo? Pretože naším nepriateľom nie je koronavírus, ale my samotní. Kašľali sme na premýšľanie o tom, čo práve neležalo na stole ako aktuálna agenda. Slovenský pandemický plán bol, napríklad, schválený vládou v roku 2005 a revidovaný v roku 2012! Nehovoriac o tom, že milujeme sľuby, ktoré trúsia politici, keď sa uchádzajú o hlasy voličov, z výučby na školách sme vygumovali výchovu k anticipatívnemu (predvídavému) mysleniu a vôbec – väčšina sa najradšej pozerá na vlastné konto.
Písané pre Denník N