že som až na staré kolená dospel k poznaniu, že pre skutočný život neexistujú učebnice, manuály, knihy, teórie, cvičenia... Správne hovoria majstri zenu: Rob, čo práve robíš, a to je všetko.
Je úplne jedno, ktorú z duchovných praktík vyznávaš. Neviem je správna odpoveď na podstatu života a smrti. Neviem je mimo pripútanosti k schémam, konceptom, veciam, predstavám...
Viem, že naša viera je jediná pravdivá, hovoria niektorí katolíci, evanjelíci, židia... Viem, že naša národná príslušnosť je extra hodnota, hovoria niektorí Slováci, Maďari, Česi... Viem, že naša rasa je privilegovaná hovoria niektorí bieli, čierni... Viem, že moja veda ponúka recepty na vysvetlenie podstaty života, hovoria niektorí vedci. Viem, že naša politická doktrína je tá správna hovoria niektorí konzervatívci, liberálovia... Atakďalej. Nuž, od tohoto by som sa rád oslobodil. Premýšľam, koľko nás asi bude a čo si s nami počnú tí, čo vedia. Alebo presnejšie: Čo si s nimi počneme my? Optimálna je mierová koexistencia. Opakom je konfrontácia. Vychodí mi to tak, že konfrontácia bude vlastne inváziou tých, čo vedia, na teritórium tých, čo nevedia. Až sa však tí prví rozmiestnia na „nepriateľskom“ území, bolo by fajn, keby zistili, že niet s kým bojovať. Tí, čo nevedia, budú naďalej pokojne robiť to, čo práve robia, akoby sa nič nestalo.
Otázka znie, ako sa stať takým, čo nevie. Nuž, to by som aj ja rád vedel. Nedočítam sa, nedopremýšľam sa, nedomeditujem sa, nedocvičím sa. Asi sa budem musieť rozhodnúť. Teraz hneď. Alebo radšej až zajtra? „Nie“, povedal by J. Krishnamurti: „Time is the factor of fear and thought; if you don´t change now, you won´t ever change”. Áno, ak to, čo treba urobiť, neurobím teraz, neurobím to nikdy.
Keď som dopísal svoj text po toto miesto, prehodil som na svoj mail box a napísal parťákovi, s ktorým pracujeme na dokumente o holocauste: „Premyslim, Martine, o poselstvi naseho dila. Nemuze byt v konfrontaci mnoha svedectvi (takovych uz jsou spousty), nemuze byt take jenom v konfrontaci spolecenskych erupci zla (take zadna novinka). Musi byt v expresivite osobniho postoje a osobniho pribehu. Co je tim postojem dnes? Politicke angazma? Obcanske angazma? Ma zkusenost rika, ze za „heroickymi“ vykony celebrit se casto ukryva osobnostni nedostatecnost „hrdinu“. Bude to znit banalne, ale Laska a Soucit jsou terapii. Oboji prameni zevnitr konkretniho cloveka. Cloveka, ktery uchopil svuj zivot tak, ze zlo ho miji. Miji ho proto, ze dava zaznit necemu jinemu, nez jsou racionalni kalkulace a negativni emoce. Dite s tim nema problem. Anebo svobodny clovek. Copak je Svoboda? Nepripoutanost + soustredena zaujatost cinnosti, ktera ma smysl. Ne hospodsky keci, ne hromadeni, ne mentorovani, ne moralizovani. Treba takove psani, nebo okopavani brambor, ktere se podoba motlitbe, meditaci, plnemu nasazeni, pri nemz mysl nepobehuje ale smeruje k jedinemu bodu. Otazka zni, jak to vyjadrit obrazem, protoze slovo je prilis ohebne.“
Viem, že naša viera je jediná pravdivá, hovoria niektorí katolíci, evanjelíci, židia... Viem, že naša národná príslušnosť je extra hodnota, hovoria niektorí Slováci, Maďari, Česi... Viem, že naša rasa je privilegovaná hovoria niektorí bieli, čierni... Viem, že moja veda ponúka recepty na vysvetlenie podstaty života, hovoria niektorí vedci. Viem, že naša politická doktrína je tá správna hovoria niektorí konzervatívci, liberálovia... Atakďalej. Nuž, od tohoto by som sa rád oslobodil. Premýšľam, koľko nás asi bude a čo si s nami počnú tí, čo vedia. Alebo presnejšie: Čo si s nimi počneme my? Optimálna je mierová koexistencia. Opakom je konfrontácia. Vychodí mi to tak, že konfrontácia bude vlastne inváziou tých, čo vedia, na teritórium tých, čo nevedia. Až sa však tí prví rozmiestnia na „nepriateľskom“ území, bolo by fajn, keby zistili, že niet s kým bojovať. Tí, čo nevedia, budú naďalej pokojne robiť to, čo práve robia, akoby sa nič nestalo.
Otázka znie, ako sa stať takým, čo nevie. Nuž, to by som aj ja rád vedel. Nedočítam sa, nedopremýšľam sa, nedomeditujem sa, nedocvičím sa. Asi sa budem musieť rozhodnúť. Teraz hneď. Alebo radšej až zajtra? „Nie“, povedal by J. Krishnamurti: „Time is the factor of fear and thought; if you don´t change now, you won´t ever change”. Áno, ak to, čo treba urobiť, neurobím teraz, neurobím to nikdy.
Keď som dopísal svoj text po toto miesto, prehodil som na svoj mail box a napísal parťákovi, s ktorým pracujeme na dokumente o holocauste: „Premyslim, Martine, o poselstvi naseho dila. Nemuze byt v konfrontaci mnoha svedectvi (takovych uz jsou spousty), nemuze byt take jenom v konfrontaci spolecenskych erupci zla (take zadna novinka). Musi byt v expresivite osobniho postoje a osobniho pribehu. Co je tim postojem dnes? Politicke angazma? Obcanske angazma? Ma zkusenost rika, ze za „heroickymi“ vykony celebrit se casto ukryva osobnostni nedostatecnost „hrdinu“. Bude to znit banalne, ale Laska a Soucit jsou terapii. Oboji prameni zevnitr konkretniho cloveka. Cloveka, ktery uchopil svuj zivot tak, ze zlo ho miji. Miji ho proto, ze dava zaznit necemu jinemu, nez jsou racionalni kalkulace a negativni emoce. Dite s tim nema problem. Anebo svobodny clovek. Copak je Svoboda? Nepripoutanost + soustredena zaujatost cinnosti, ktera ma smysl. Ne hospodsky keci, ne hromadeni, ne mentorovani, ne moralizovani. Treba takove psani, nebo okopavani brambor, ktere se podoba motlitbe, meditaci, plnemu nasazeni, pri nemz mysl nepobehuje ale smeruje k jedinemu bodu. Otazka zni, jak to vyjadrit obrazem, protoze slovo je prilis ohebne.“