Táto metafora Pavla Hoffmana, niekedy z roku 1988, sa mi navždy vpečatila do pamäti.
Pracoval vtedy na Ekonomickom ústave SAV. Myslel to vo vzťahu k stavu vtedajšej ekonomiky. Zhmotnila sa však v udalostiach, ktorých tridsiate výročie si tento rok pripomíname. Paľa Hoffmana udalosti z Novembra 89 vyniesli do kresla podpredsedu československej federálnej vlády zodpovedného za ekonomiku. Pozdravujem ho, tam niekam do bezdomovia, s hlbokou vďakou.
Vtedy šlo o zmenu režimu. Úder bol namierený na jeho solar plexus systému na jeho najcitlivejšie miesto – politický systém jedinej Komunistickej, strany zakotvený do ústavy. Úder zasadili zosietené „ostrovy pozitívnej deviácie“, ktoré vtedy reprezentovali: politický disent, ochranári prírody, ilegálna katolícka cirkev a aktívni ľudia zo šedej zóny, predovšetkým herci, výtvarníci, sociológovia atď. Výsledkom bol „veľký tresk“ a následné zmeny takmer všetkého, čo určovalo život spoločnosti.
Zdá sa, že čas opäť dozrel. Tentoraz nejde o zmenu politického režimu, ale o jeho resuscitáciu. Citlivým miestom je fungovanie politických strán a inštitúcií štátu, ktoré umožnili metastázy korupcie a prerastanie organizovaného zločinu do politiky. Úder na solar plexus tentoraz prináleží občanom, ktorí majú pocit, že čoho je veľa, toho je dosť. V roku 1989 vstúpili do akcie pod značkou Verejnosti proti násiliu v mene slobody a demokracie, dnes by to mohlo byť hnutie Za slušné Slovensko. Vtedy mala Verejnosť proti násiliu dva základné programové ciele: 1) Zrušenie ústavného článku o vedúcej úlohe Komunistickej strany a 2) slobodné voľby. Čo by to malo byť dnes?
Myslím, že: 1) Odstrihnutie politických strán od korupčných peňazí, čiže o zmenu ich financovania a 2) návrat občianskeho princípu do straníckej politiky, čiže dištanc od prapríčiny všetkých marazmov – ideologického, národného, etnického a náboženského sektárstva.
O jednom z možných scenárov radikálnej zmeny financovania politických strán rozpráva Pavol Frič z Fakulty sociálnych vied UK v Prahe už roky. Nech si politické strany platia voliči. Priamo. Cielene. Podľa vlastných politických preferencií. Daňovými asignáciami. Kontinuálne počas celého volebného obdobia. A naozaj – prečo by si napríklad liberálny intelektuál mal platiť fašizoidných kotlebovcov alebo nacionalistických dankovcov? Alebo, rovno kriminogénnych smerákov? O Mečiarovej „Lige“ a Harabínovej „Vlasti“ ani nehovorím. Predpokladám totiž, že kolektívna pamäť za tridsať rokov úplne nezakapala. A prečo by peniaze všetkých voličov mal prerozdeľovať od buka do buka štát?
Návrat občianskeho princípu do straníckej politiky má precendens v prvých slobodných voľbách po novembri 1989. Na kandidátke Verejnosti proti násiliu boli rovnocenne vedľa seba Rómovia, Maďari, kresťania a sekulárni liberáli, ekologickí aktivisti aj reformní komunisti z pražskej jari 60-tych rokov. Jasne – jedni sa vytratili, iní zradili. Výsledok je dôležitý. Papiňák explodoval, žijeme v demokracii. Po tridsiatich rokoch však sledujeme v priamom prenose vzájomný zápas demokratov o nálepky. A demokracia zatiaľ trpí.
Otázka opäť znie: Kto môže byť subjektom nadkritického množstva systémových zmien jediným úderom dnes? Zdá sa mi, že minimálne dve takéto zoskupenia na Slovensku existujú – napríklad PS/Spolu a Za ľudí. To druhé je mi sympatickejšie. Dohromady však môžu mať po februárových voľbách dosť sily na rozhodujúci úder. Stačila by „dohoda o budúcej dohode“. Dohoda o tom, že minimálne spomenuté dve priority (financovanie politických strán a ich občiansky charakter) sa ocitnú na stole ihneď. Ďalšie potrebné kroky prídu na pretras následne. Najprv však treba vyhrať voľby.
P.S.
Dalibor Roháč (pracovník American Enterprise Institute (AEI), kde sa venuje európskym politickým a ekonomickým trendom) mi k textu napísal: „… dodal by som však, že zvlášť Váš druhý cieľ je pre dnešok svojou povahou radikálne iný od požiadaviek novembra, na ktorých naplnenie stačili konkrétne politické kroky. Na zbavenie sa ideologickej zaslepenosti a kmeňového zmýšľania neexistuje jednoduchý recept; umiernenosť a kritické myslenie nie sú inšpirujúce volebné slogany. Všeobecne sa bojím, že ak aj voľby dopadnú dobre, tak bude stále veľmi ťažké držať reformné momentum nažive, najmä preto, že cesta vpred je podstatne menej jasná — a že s nejakou verziou našich problémov sa dnes nie veľmi úspešne boria aj podstatne vyspelejšie demokracie.“
Úvaha o zmene financovania politických strán môže tiež pripadať súčasným politickým elitám ako sci-fi. No a? My ich platíme.
Písané pre Denník N, kde esej vychádza bez P.S.
Vtedy šlo o zmenu režimu. Úder bol namierený na jeho solar plexus systému na jeho najcitlivejšie miesto – politický systém jedinej Komunistickej, strany zakotvený do ústavy. Úder zasadili zosietené „ostrovy pozitívnej deviácie“, ktoré vtedy reprezentovali: politický disent, ochranári prírody, ilegálna katolícka cirkev a aktívni ľudia zo šedej zóny, predovšetkým herci, výtvarníci, sociológovia atď. Výsledkom bol „veľký tresk“ a následné zmeny takmer všetkého, čo určovalo život spoločnosti.
Zdá sa, že čas opäť dozrel. Tentoraz nejde o zmenu politického režimu, ale o jeho resuscitáciu. Citlivým miestom je fungovanie politických strán a inštitúcií štátu, ktoré umožnili metastázy korupcie a prerastanie organizovaného zločinu do politiky. Úder na solar plexus tentoraz prináleží občanom, ktorí majú pocit, že čoho je veľa, toho je dosť. V roku 1989 vstúpili do akcie pod značkou Verejnosti proti násiliu v mene slobody a demokracie, dnes by to mohlo byť hnutie Za slušné Slovensko. Vtedy mala Verejnosť proti násiliu dva základné programové ciele: 1) Zrušenie ústavného článku o vedúcej úlohe Komunistickej strany a 2) slobodné voľby. Čo by to malo byť dnes?
Myslím, že: 1) Odstrihnutie politických strán od korupčných peňazí, čiže o zmenu ich financovania a 2) návrat občianskeho princípu do straníckej politiky, čiže dištanc od prapríčiny všetkých marazmov – ideologického, národného, etnického a náboženského sektárstva.
O jednom z možných scenárov radikálnej zmeny financovania politických strán rozpráva Pavol Frič z Fakulty sociálnych vied UK v Prahe už roky. Nech si politické strany platia voliči. Priamo. Cielene. Podľa vlastných politických preferencií. Daňovými asignáciami. Kontinuálne počas celého volebného obdobia. A naozaj – prečo by si napríklad liberálny intelektuál mal platiť fašizoidných kotlebovcov alebo nacionalistických dankovcov? Alebo, rovno kriminogénnych smerákov? O Mečiarovej „Lige“ a Harabínovej „Vlasti“ ani nehovorím. Predpokladám totiž, že kolektívna pamäť za tridsať rokov úplne nezakapala. A prečo by peniaze všetkých voličov mal prerozdeľovať od buka do buka štát?
Návrat občianskeho princípu do straníckej politiky má precendens v prvých slobodných voľbách po novembri 1989. Na kandidátke Verejnosti proti násiliu boli rovnocenne vedľa seba Rómovia, Maďari, kresťania a sekulárni liberáli, ekologickí aktivisti aj reformní komunisti z pražskej jari 60-tych rokov. Jasne – jedni sa vytratili, iní zradili. Výsledok je dôležitý. Papiňák explodoval, žijeme v demokracii. Po tridsiatich rokoch však sledujeme v priamom prenose vzájomný zápas demokratov o nálepky. A demokracia zatiaľ trpí.
Otázka opäť znie: Kto môže byť subjektom nadkritického množstva systémových zmien jediným úderom dnes? Zdá sa mi, že minimálne dve takéto zoskupenia na Slovensku existujú – napríklad PS/Spolu a Za ľudí. To druhé je mi sympatickejšie. Dohromady však môžu mať po februárových voľbách dosť sily na rozhodujúci úder. Stačila by „dohoda o budúcej dohode“. Dohoda o tom, že minimálne spomenuté dve priority (financovanie politických strán a ich občiansky charakter) sa ocitnú na stole ihneď. Ďalšie potrebné kroky prídu na pretras následne. Najprv však treba vyhrať voľby.
P.S.
Dalibor Roháč (pracovník American Enterprise Institute (AEI), kde sa venuje európskym politickým a ekonomickým trendom) mi k textu napísal: „… dodal by som však, že zvlášť Váš druhý cieľ je pre dnešok svojou povahou radikálne iný od požiadaviek novembra, na ktorých naplnenie stačili konkrétne politické kroky. Na zbavenie sa ideologickej zaslepenosti a kmeňového zmýšľania neexistuje jednoduchý recept; umiernenosť a kritické myslenie nie sú inšpirujúce volebné slogany. Všeobecne sa bojím, že ak aj voľby dopadnú dobre, tak bude stále veľmi ťažké držať reformné momentum nažive, najmä preto, že cesta vpred je podstatne menej jasná — a že s nejakou verziou našich problémov sa dnes nie veľmi úspešne boria aj podstatne vyspelejšie demokracie.“
Úvaha o zmene financovania politických strán môže tiež pripadať súčasným politickým elitám ako sci-fi. No a? My ich platíme.
Písané pre Denník N, kde esej vychádza bez P.S.