Napríklad: Elisabeth Nietzsche, inšpirovaná rasovými teóriami svojej doby, spolu s manželom presídlila niekoľko desiatok zaručene árijských rodín do paraguajskej džungle, kde nehrozilo „znečistenie“, a podujala sa vybudovať na sklonku 19. storočia „Nové Nemecko“.
Keď sa o niekoľko desaťročí neskôr vydal anglický novinár Ben Macintyre (Elisabeth Nietszchová, poslední árijská kolonie, Praha 2001) do tých končín, našiel niekoľko miešancov s hnedou pokožkou, blond vlasmi a modrými očami. Samotná Elisabeth však na krach svojej utópie (falzifikáciu rasových teórií) nevyčkala. Nástup Tretej ríše absolvovala v pôvodnej vlasti. Zo svojho brata, inak veľkého filozofa Friedricha, ešte stihla vyrobiť ikonu nacizmu, prepísať niektoré jeho diela a uchádzať sa o Nobelovu cenu za literatúru. Jej motorom bola vášeň a hystéria, kotvou ideológia.
Červená kniha C. G. Junga nemala byť nikdy publikovaná. Dlhých pätnásť rokov si v nej autor zaznamenával svoje sny a vízie. Priebežne vznikala a vznikla jungiánska psychológia a v jej rámci napríklad koncept kolektívneho nevedomia, kolektívnej pamäti, archetypov. Nehovoriac o tom, že Jung po celý život konkrétnych ľudí liečil a mnohých aj vyliečil. Skvelá ilustrácia tézy: „Poznávaj seba, pochopíš druhých.“ Hillman a Shamdasani (Nářek mrtvých, Praha 2014) upozorňujú na fakt, že Jung používal pojmy iba ako nutné zlo. Dianie v ľudskej psychike je prístupnejšie skôr jazyku poézie, krásnej literatúry, drámy. A aj tie najosobnejšie príbehy a fantázie sa odohrávajú predovšetkým na priesečníku s duchom doby. Hlboký ponor do „ja“ je aj cesta k poznávaniu a chápaniu ľudského sveta. Ľudí menili skôr jungiánske metafory ako veda vychádzajúca z Junga.
Štrnásty dalajláma je jeden z príkladov, ktorý ukazuje, ako môžu prastará náuka (tibetský buddhizmus) a charizmatický učiteľ ovplyvniť spoločenský vývoj. Tých, ktorí sa nechali osloviť jeho posolstvom nenásilia, súcitu a duchovných cvičení, je veľa (napríklad: Moudrost soucitnosti, Praha 2012). Je to človek gesta. Na priamu akciu neašpiruje a predsa mení svet. Pamätám si z jeho meditácií mnohé. V kontexte s dneškom napríklad aj to, že za istou hranicou treba násiliu čeliť silou. To je však už parafráza z inej knihy (Meditace pro každý den, Praha 2010). Podobne ako táto: „Sú ľudia, pri ktorých sa treba popozerať, kde sú dvere.“ „Buď sám zmenou,“ ilustruje dalajláma svojím životom Gándhího známy výrok. A je vcelku jedno, ktorú z duchovných ciest či vedeckých paradigiem si si osvojil, ak je to cesta láskavosti, súcitu a vedie k porozumeniu a zmene. Často sa stáva, že pojem a koncept ega je navyše – my všetci sme „ja“, akurát každý trochu iný a inak.
Náuky o človeku a spoločnosti sú fragmentom ľudskej snahy pochopiť mysľou svet. Schopnosť myslieť je iba fragmentom ľudskej schopnosti žiť. Schopnosť žiť je dar i cesta. Slobodná voľba naviguje po ceste. Kompas samotný je zväčša dar. V prípade Elisabeth N., napríklad, dar danajský.
Písané pre www.tyzden.sk
Červená kniha C. G. Junga nemala byť nikdy publikovaná. Dlhých pätnásť rokov si v nej autor zaznamenával svoje sny a vízie. Priebežne vznikala a vznikla jungiánska psychológia a v jej rámci napríklad koncept kolektívneho nevedomia, kolektívnej pamäti, archetypov. Nehovoriac o tom, že Jung po celý život konkrétnych ľudí liečil a mnohých aj vyliečil. Skvelá ilustrácia tézy: „Poznávaj seba, pochopíš druhých.“ Hillman a Shamdasani (Nářek mrtvých, Praha 2014) upozorňujú na fakt, že Jung používal pojmy iba ako nutné zlo. Dianie v ľudskej psychike je prístupnejšie skôr jazyku poézie, krásnej literatúry, drámy. A aj tie najosobnejšie príbehy a fantázie sa odohrávajú predovšetkým na priesečníku s duchom doby. Hlboký ponor do „ja“ je aj cesta k poznávaniu a chápaniu ľudského sveta. Ľudí menili skôr jungiánske metafory ako veda vychádzajúca z Junga.
Štrnásty dalajláma je jeden z príkladov, ktorý ukazuje, ako môžu prastará náuka (tibetský buddhizmus) a charizmatický učiteľ ovplyvniť spoločenský vývoj. Tých, ktorí sa nechali osloviť jeho posolstvom nenásilia, súcitu a duchovných cvičení, je veľa (napríklad: Moudrost soucitnosti, Praha 2012). Je to človek gesta. Na priamu akciu neašpiruje a predsa mení svet. Pamätám si z jeho meditácií mnohé. V kontexte s dneškom napríklad aj to, že za istou hranicou treba násiliu čeliť silou. To je však už parafráza z inej knihy (Meditace pro každý den, Praha 2010). Podobne ako táto: „Sú ľudia, pri ktorých sa treba popozerať, kde sú dvere.“ „Buď sám zmenou,“ ilustruje dalajláma svojím životom Gándhího známy výrok. A je vcelku jedno, ktorú z duchovných ciest či vedeckých paradigiem si si osvojil, ak je to cesta láskavosti, súcitu a vedie k porozumeniu a zmene. Často sa stáva, že pojem a koncept ega je navyše – my všetci sme „ja“, akurát každý trochu iný a inak.
Náuky o človeku a spoločnosti sú fragmentom ľudskej snahy pochopiť mysľou svet. Schopnosť myslieť je iba fragmentom ľudskej schopnosti žiť. Schopnosť žiť je dar i cesta. Slobodná voľba naviguje po ceste. Kompas samotný je zväčša dar. V prípade Elisabeth N., napríklad, dar danajský.
Písané pre www.tyzden.sk