Dvere do sveta judaizmu mi otvára priateľ Michal. Pravidelne mu preposielam svoje úvahy nad týždenným čítaním.
Kritikou nešetrí.
Naposledy mi napríklad napísal: „No, předně, neper se s vírou, kterou nemáš. Hledáš v textu Tóry nějaká jasná pravidla, ale to ona nemá. Hledáš smysl, ale to ona také nemá. Tóra vychází z předpokladu, že jsi součást „vyvoleného národa‘ a smysl tvé existence je ve službě Jemu. Oběti se dávají z radosti. Píše se, že „lid Izraele s radostí přijal jho povinností“ - věř nebo nevěř. Pokud to člověk nedělá s radostí, nemá to dělat vůbec.
Dnes už nemordujeme zvířata, dnes přinášíme, oběť úst‘, tedy se modlíme. Jak jsem kdesi četl hezkou odpověď v rozhovoru se židem: já nevím, jestli věřím, ale když tu máme ty povinnosti (micvot), tak je plním. To je to výjimečné postavení před Bohem, ta hromada povinností. Nespravedlnosti byly, jsou a budou. Jejich i ty naše. Dopouštěli jsme se genocidy a také jsme jí trpěli. Když budeš číst šema, amidu a další části každodenních modliteb, všechno tam najdeš. Kol nidrej a vůbec modlitby na Jom kipur jsou plné toho, co jsme kdy udělali špatně a na co bychom neměli zapomenout. Máš to se sebou těžké, také jsem si tím procházel. Mohu ti na závěr krátké odpovědi citovat část modlitby: „Bože navrať nás k sobě a my se navrátíme“. Výhodou i nevýhodou je, že judaismus je i rodové náboženství. Pro židy jsi židem, i kdybys nechtěl. Dnes už být židem mezi většinovou společností nemusíš být, tak se můžeš ze světa židů vytratit. Ale byla by to škoda, ještě nás čeká hodně zajímavého studia.“
Takže ešte raz a naposledy: Nikdy sa už nestanem veriacim Židom, ktorý nasával kánon viery v rodine, pri predpísaných modlitbách, pri živote v náboženskej komunite, pri rituáloch v synagóge… pri plnení micvot. Budem „iba“ židom. Židom poznačeným holokaustom, ústrkmi od antisemitov, predsudkami…
A nikdy tiež nepochopím v plnom rozsahu údel ľudu Izraela. Do prčíc, veď nás odvrhli nasledovníci rabiho Ježíša ako škodnú a vydržalo im to dodnes!
Tóru však neprestanem čítať, spolu s inými múdrymi knihami. Neprestanem ani žiť zápasom. Nie zápasom o pravdu pravdúcu konkrétnej náboženskej viery, ale o zmysel života, ktorý spočíva v láske, vo vzťahoch a, ospravedlňujem sa za veľkohubosť, v šírení dobra. Jasne, že sú za tým hodnoty a morálne nastavenie, ktoré sme podedili po predkoch.
Príbeh: Kedysi veľmi dávno som vydal vo svojom, dnes už neexistujúcom, vydavateľstve GplusG preklad americkej trans autorky o jej živote, plnom ústrkov. Preložila ju Tereza Spencerová. Pomáhal som jej s coming autom tým, že som jej vydal aj vlastnú autobiografiu, ktorá sa volala „Jsem traďák“. Rozišli sme sa kvôli radikálne odlišným politickým vieram – ona militantná ľavičiarka a ja anarchoidný konzervatívec, ako ma definoval Peter Zajac. .
Nedávno sa mi na ulici prihovorila žena v zrelom veku: „Byla jsem Terezina manželka, ještě když byla mužem“ povedala. Dozvedel som sa, že po rokoch od rozvodu začali opäť komunikovať a priateliť sa. Ich syn Standa medzičasom vyrástol, oženil sa a ona má dve vnúčatá. „Tereza zemřela náhle. Našli jsme ji se synem v její garzonce na posteli. Měla na tváři úsměv. Zemřela srovnaná a smířená“, povedala.
Rád by som Tereze, keby to bolo možné, povedal toto: Milá Tereza, prežil som ťa o mnoho rokov. Neboli jednoduché. Naše dávne nedorozumenia mi dnes pripadajú malicherné. Dnes by sme sa hádali o inom. Napríklad o príčinách vojny na Blízkom východe, o povahe liberálnej demokracie a tak podobne. Ale čo už, Bola si, aká si bola. Síce trochu drbnutá, ale veď aj ja som.
A čo to má spoločné s čítaním Tóry? Je jedno, kde človek hľadá v živote pevný bod a pozitívnu morálnu navigáciu. Hlavne, že nejde o vieru živenú predpojatosťou, alebo nebodaj nenávisťou k inakosti. My, ľudia sekulárni síce asi kráčame po „ceste domov“ podstatne namáhavejšie, ako veriaci, ale aj to je OK.
Pokiaľ ide o mňa, dúfam, že odídem podobne ako Tereza – vyrovnaný, zmierený a s úsmevom na tvári. Pokojne budem kvôli tomu, keď príde čas, aj vzývať Hospodina.
Písal som tento text ku dňu, keď sa číta Paraša CAV (tohoto roku dvadsiateho prvého marca).
Píše sa v nej, opäť detailne, o obetných rituáloch. Týka sa hlavne kňazov ako „strážcov miesta stretávania Hospodina a jeho ľudu“. Vedľa českého prekladu Tóry od Karola Sidona, knihy komentárov k týždennému čítaniu Tóry od Jonthana Sacksa mi leží na stole aj kniha dvoch sekulárnych židov Alberta Einsteina a Sigmunda Freuda s názvom Prečo vojna? A ozaj: Prečo? Zápas o prežitie? O dominanciu? O vieru?... Zápas svetla s tmou? Dobra so zlom? A ako to, že ten malý národ izraelský, väčšinou nenávidený až na dreň, znovu obstál? Je naozaj vyvolený? Urputne súdržný? Z vôle Hospodina? Alebo synergia čohosi mimo rácio? Čosi fakt neuchopiteľné, nepochopiteľné, transcendentálne. Napríklad synergia prorockého vzdoru podopretá pevnosťou cirkevnej „inštitúcie“, ktorá presahuje dejinný chaos stálosťou viery vo vzťah Boha a jeho ľudu? Pravidiel, vrátane pravidiel obete, ako hovorí Michal v úvodnej pasáži k tomuto textu?
Post scriptum
Ľud Izraela by bez spojencov odlišných náboženských a politických vier v súčasnom konflikte s teroristickými štátmi a organizáciami nemal šancu. Trúfam si tvrdiť, že demarkačná línia je daná predovšetkým právom na obranu pred agresorom. Biblia pribalená k plnej poľnej sama o sebe nestačí. A už vôbec nestačí rétorická gymnastika o národnej suverenite, či politike na všetky svetové strany. Pre Slovensko, napríklad, je iba prológom k rezignácii na slobodu, ako ju v našom civilizačnom priestore chápeme. V prípade Izraela rovno začiatkom nového armagedonu.
Takže: Áno, národné a štátne záujmy sú dôležité ako existenčné a existenciálne piliere spoločenského života. Súčasne však musí platiť kadečo presahujúce. Napríklad, teraz citujem priateľa a múdreho človeka Ladislava Kováča, právo na dôstojný život a dôstojnú smrť.
www.tyzden.sk (27.3.2026)
Naposledy mi napríklad napísal: „No, předně, neper se s vírou, kterou nemáš. Hledáš v textu Tóry nějaká jasná pravidla, ale to ona nemá. Hledáš smysl, ale to ona také nemá. Tóra vychází z předpokladu, že jsi součást „vyvoleného národa‘ a smysl tvé existence je ve službě Jemu. Oběti se dávají z radosti. Píše se, že „lid Izraele s radostí přijal jho povinností“ - věř nebo nevěř. Pokud to člověk nedělá s radostí, nemá to dělat vůbec.
Dnes už nemordujeme zvířata, dnes přinášíme, oběť úst‘, tedy se modlíme. Jak jsem kdesi četl hezkou odpověď v rozhovoru se židem: já nevím, jestli věřím, ale když tu máme ty povinnosti (micvot), tak je plním. To je to výjimečné postavení před Bohem, ta hromada povinností. Nespravedlnosti byly, jsou a budou. Jejich i ty naše. Dopouštěli jsme se genocidy a také jsme jí trpěli. Když budeš číst šema, amidu a další části každodenních modliteb, všechno tam najdeš. Kol nidrej a vůbec modlitby na Jom kipur jsou plné toho, co jsme kdy udělali špatně a na co bychom neměli zapomenout. Máš to se sebou těžké, také jsem si tím procházel. Mohu ti na závěr krátké odpovědi citovat část modlitby: „Bože navrať nás k sobě a my se navrátíme“. Výhodou i nevýhodou je, že judaismus je i rodové náboženství. Pro židy jsi židem, i kdybys nechtěl. Dnes už být židem mezi většinovou společností nemusíš být, tak se můžeš ze světa židů vytratit. Ale byla by to škoda, ještě nás čeká hodně zajímavého studia.“
Takže ešte raz a naposledy: Nikdy sa už nestanem veriacim Židom, ktorý nasával kánon viery v rodine, pri predpísaných modlitbách, pri živote v náboženskej komunite, pri rituáloch v synagóge… pri plnení micvot. Budem „iba“ židom. Židom poznačeným holokaustom, ústrkmi od antisemitov, predsudkami…
A nikdy tiež nepochopím v plnom rozsahu údel ľudu Izraela. Do prčíc, veď nás odvrhli nasledovníci rabiho Ježíša ako škodnú a vydržalo im to dodnes!
Tóru však neprestanem čítať, spolu s inými múdrymi knihami. Neprestanem ani žiť zápasom. Nie zápasom o pravdu pravdúcu konkrétnej náboženskej viery, ale o zmysel života, ktorý spočíva v láske, vo vzťahoch a, ospravedlňujem sa za veľkohubosť, v šírení dobra. Jasne, že sú za tým hodnoty a morálne nastavenie, ktoré sme podedili po predkoch.
Príbeh: Kedysi veľmi dávno som vydal vo svojom, dnes už neexistujúcom, vydavateľstve GplusG preklad americkej trans autorky o jej živote, plnom ústrkov. Preložila ju Tereza Spencerová. Pomáhal som jej s coming autom tým, že som jej vydal aj vlastnú autobiografiu, ktorá sa volala „Jsem traďák“. Rozišli sme sa kvôli radikálne odlišným politickým vieram – ona militantná ľavičiarka a ja anarchoidný konzervatívec, ako ma definoval Peter Zajac. .
Nedávno sa mi na ulici prihovorila žena v zrelom veku: „Byla jsem Terezina manželka, ještě když byla mužem“ povedala. Dozvedel som sa, že po rokoch od rozvodu začali opäť komunikovať a priateliť sa. Ich syn Standa medzičasom vyrástol, oženil sa a ona má dve vnúčatá. „Tereza zemřela náhle. Našli jsme ji se synem v její garzonce na posteli. Měla na tváři úsměv. Zemřela srovnaná a smířená“, povedala.
Rád by som Tereze, keby to bolo možné, povedal toto: Milá Tereza, prežil som ťa o mnoho rokov. Neboli jednoduché. Naše dávne nedorozumenia mi dnes pripadajú malicherné. Dnes by sme sa hádali o inom. Napríklad o príčinách vojny na Blízkom východe, o povahe liberálnej demokracie a tak podobne. Ale čo už, Bola si, aká si bola. Síce trochu drbnutá, ale veď aj ja som.
A čo to má spoločné s čítaním Tóry? Je jedno, kde človek hľadá v živote pevný bod a pozitívnu morálnu navigáciu. Hlavne, že nejde o vieru živenú predpojatosťou, alebo nebodaj nenávisťou k inakosti. My, ľudia sekulárni síce asi kráčame po „ceste domov“ podstatne namáhavejšie, ako veriaci, ale aj to je OK.
Pokiaľ ide o mňa, dúfam, že odídem podobne ako Tereza – vyrovnaný, zmierený a s úsmevom na tvári. Pokojne budem kvôli tomu, keď príde čas, aj vzývať Hospodina.
Písal som tento text ku dňu, keď sa číta Paraša CAV (tohoto roku dvadsiateho prvého marca).
Píše sa v nej, opäť detailne, o obetných rituáloch. Týka sa hlavne kňazov ako „strážcov miesta stretávania Hospodina a jeho ľudu“. Vedľa českého prekladu Tóry od Karola Sidona, knihy komentárov k týždennému čítaniu Tóry od Jonthana Sacksa mi leží na stole aj kniha dvoch sekulárnych židov Alberta Einsteina a Sigmunda Freuda s názvom Prečo vojna? A ozaj: Prečo? Zápas o prežitie? O dominanciu? O vieru?... Zápas svetla s tmou? Dobra so zlom? A ako to, že ten malý národ izraelský, väčšinou nenávidený až na dreň, znovu obstál? Je naozaj vyvolený? Urputne súdržný? Z vôle Hospodina? Alebo synergia čohosi mimo rácio? Čosi fakt neuchopiteľné, nepochopiteľné, transcendentálne. Napríklad synergia prorockého vzdoru podopretá pevnosťou cirkevnej „inštitúcie“, ktorá presahuje dejinný chaos stálosťou viery vo vzťah Boha a jeho ľudu? Pravidiel, vrátane pravidiel obete, ako hovorí Michal v úvodnej pasáži k tomuto textu?
Post scriptum
Ľud Izraela by bez spojencov odlišných náboženských a politických vier v súčasnom konflikte s teroristickými štátmi a organizáciami nemal šancu. Trúfam si tvrdiť, že demarkačná línia je daná predovšetkým právom na obranu pred agresorom. Biblia pribalená k plnej poľnej sama o sebe nestačí. A už vôbec nestačí rétorická gymnastika o národnej suverenite, či politike na všetky svetové strany. Pre Slovensko, napríklad, je iba prológom k rezignácii na slobodu, ako ju v našom civilizačnom priestore chápeme. V prípade Izraela rovno začiatkom nového armagedonu.
Takže: Áno, národné a štátne záujmy sú dôležité ako existenčné a existenciálne piliere spoločenského života. Súčasne však musí platiť kadečo presahujúce. Napríklad, teraz citujem priateľa a múdreho človeka Ladislava Kováča, právo na dôstojný život a dôstojnú smrť.
www.tyzden.sk (27.3.2026)