Národnoštátny záujem, aj v ústach slovenského premiéra, je len bohapustá floskula.
Robert Fico maskuje národnoštátnymi záujmami svoju „politiku na všetky svetové strany“, čo je iba floskula pre prokremeľskú politiku. To Lukáš Machala, ústa a ruky súčasnej ministerky kultúry Slovenskej republiky, je konkrétnejší. Bojuje proti médiám, ktoré vlastnia sionisti a globalisti v mene slovenského národa. To nie sú moje slová, ale ich.
Podľa Slovníka cudzích slov je floskula „slohovo nadnesený alebo len všeobecne platný, ale neprecítený, prázdny výraz, fráza“.
Budem osobný a konkrétny: Napríklad moji rodičia sa narodili za rakúsko-uhorskej monarchie. Po prvej svetovej vojne víťazi prepisovali mapy (Trianon 1920 - 1921).
Otec s mamou sa ocitli, ešte nie ako manželia, v časoch masarykovského Československa. Rodinu zakladali počas vojnovej fašistickej slovenskej republiky. Otec spolu s najbližšími holokaust neprežil, mama s dvoma deťmi áno.
Prežila aj komunistické Československo so všetkými jeho peripetiami vrátane procesov so „sionistami“ v 50. rokoch, ktoré postihli aj otcovho brata, účastníka SNP. V novembri 1989 chvíľu pobudla v demokratickej Českej a Slovenskej federatívnej republike a po jej rozpade v samostatnej Slovenskej republike. Zomrela v roku 1994.
Koľko to bolo štátov a koľko národno-štátnych záujmov?
Dodnes si pamätám, ako jej behali po chrbte zimomriavky, keď videla symboly a počúvala niektoré „národovecké“ popevky. Hovorila: „Veď toto som už videla a počula.“ Štát za štátom a nebolo sa treba ani príliš hýbať z miesta bydliska.
Politickí vodcovia, podobne ako dnes, hovorili plamenne. Davy pritakávali. Keď dnes počúvam od Fica (Orbána, Babiša, Trumpa) floskulu o národno-štátnych záujmoch, je mi nanič. Hľadám nádej a útechu, snažím sa vzdorovať čomusi, čo sa dá nazvať „valec dejín“.
Ako bývalý fanúšik dialogického prístupu k riešeniu spoločenských problémov prehodnocujem hodnoty. Hovorím si: Fedor, podstatný dialóg je typu „ja-ja“. Rodí sa z intimity sebareflexie. Začína sa a končí sa vo mne. Čím sa cítim, tým som. Aj vo vzťahu k iným a inému. Rebélia v mene podstaty vlastnej identity je správna a potrebná. Nechať si toto zničiť rovná sa sociálnej smrti.
Pre úrady som občan Českej republiky slovenskej národnosti. Keď mi štát dá právo na dôstojný život, takému, akým sa cítim, má moju lojalitu a som pripravený ho brániť pred nepriateľom. Vonkajším aj vnútorným. Primerane. Po osemdesiatke toho človek už veľa nenabehá. Hejže?
Vyšlo v denníku SME 13. augusta 2025
Podľa Slovníka cudzích slov je floskula „slohovo nadnesený alebo len všeobecne platný, ale neprecítený, prázdny výraz, fráza“.
Budem osobný a konkrétny: Napríklad moji rodičia sa narodili za rakúsko-uhorskej monarchie. Po prvej svetovej vojne víťazi prepisovali mapy (Trianon 1920 - 1921).
Otec s mamou sa ocitli, ešte nie ako manželia, v časoch masarykovského Československa. Rodinu zakladali počas vojnovej fašistickej slovenskej republiky. Otec spolu s najbližšími holokaust neprežil, mama s dvoma deťmi áno.
Prežila aj komunistické Československo so všetkými jeho peripetiami vrátane procesov so „sionistami“ v 50. rokoch, ktoré postihli aj otcovho brata, účastníka SNP. V novembri 1989 chvíľu pobudla v demokratickej Českej a Slovenskej federatívnej republike a po jej rozpade v samostatnej Slovenskej republike. Zomrela v roku 1994.
Koľko to bolo štátov a koľko národno-štátnych záujmov?
Dodnes si pamätám, ako jej behali po chrbte zimomriavky, keď videla symboly a počúvala niektoré „národovecké“ popevky. Hovorila: „Veď toto som už videla a počula.“ Štát za štátom a nebolo sa treba ani príliš hýbať z miesta bydliska.
Politickí vodcovia, podobne ako dnes, hovorili plamenne. Davy pritakávali. Keď dnes počúvam od Fica (Orbána, Babiša, Trumpa) floskulu o národno-štátnych záujmoch, je mi nanič. Hľadám nádej a útechu, snažím sa vzdorovať čomusi, čo sa dá nazvať „valec dejín“.
Ako bývalý fanúšik dialogického prístupu k riešeniu spoločenských problémov prehodnocujem hodnoty. Hovorím si: Fedor, podstatný dialóg je typu „ja-ja“. Rodí sa z intimity sebareflexie. Začína sa a končí sa vo mne. Čím sa cítim, tým som. Aj vo vzťahu k iným a inému. Rebélia v mene podstaty vlastnej identity je správna a potrebná. Nechať si toto zničiť rovná sa sociálnej smrti.
Pre úrady som občan Českej republiky slovenskej národnosti. Keď mi štát dá právo na dôstojný život, takému, akým sa cítim, má moju lojalitu a som pripravený ho brániť pred nepriateľom. Vonkajším aj vnútorným. Primerane. Po osemdesiatke toho človek už veľa nenabehá. Hejže?
Vyšlo v denníku SME 13. augusta 2025