(nad knihou Peter Pomerantsev Ako vyhrať informačnú vojnu. N Press, Bratislava 2025).
Každá interpretácia nejakej udalosti je pre kohosi dezinterpetáciou – zámernou, alebo nezámernou. Verejný diskurz je jedným aj druhým zavalený. Koľko interpretov, takmer toľko interpretácií. Problém začína vedomou konšpiráciou a zlou vôľou.
Chaos vo verejnom priestore ničí schopnosť ľudí porozumieť svetu. A nie len porozumieť svetu, ale aj žiť bez strašiaka paranoje. Sebaobrana je vecou individuálneho nastavenia, osobnej situácie, spoločenského kontextu.
Práve čítam knihu o chlapíkovi, ktorý bojoval klamstvom proti klamstvu. V čase nástupu nacizmu keď v hitlerovskom Nemecku propaganda prenikala každodenným životom až na dreň, to malo zmysel. A čo morálka? V podobnej situácii ide bokom?
Vtedy sa akákoľvek antipropaganda trestala smrťou. Gestapo a udavači mali zelenú. Vtedy! Dnes Trump, Orbán, Fico a podobní, takú moc nemajú. Reprezentujú však svet lži. Dá sa vojna s dezinformáciami vyhrať dezinformáciami?
Podhubím dezinformácií je zväčša, okrem hlúposti, strach. Strach a projekcia. Myslím projekciu na niekoho mimo seba. Za nacizmu napríklad na Židov. Na niekoho, kto môže za moje trable. Brániť sa pravdou? Argumentami?
Pravda o Židoch je zbraň proti antisemitizmu? Pre antisemitov ani náhodou. A propaganda je? Asi hej, pretože funguje. Funguje obzvlášť v krízových situáciách – mobilizuje. Krehká a pohyblivá hranica medzi „dobrým“ a „zlým“ je však problém. Etický aj morálny.
Využiť silu dezinformácie k oslabeniu ducha nacizmu v situácii o ktorej som hovoril vyššie bolo správne. Infikovaný dav treba „vakcinovať“ celoplošne. Nefungovalo to vtedy, bude dnes? Zmení to správanie „nakazených“ davov?
Chorá spoločnosť na argumenty kašle Navyše, na argumenty sa odvolávajú jedni aj druhí. No, čo už, spolieham na starú dobrú intuíciu a vieru. Svoju, samozrejme. Sused(ka) má inú. Tá moja je neideologická a nenáboženská a volá sa slušnosť.
Podstatné je iné: Sú naše viery kompatibilné? Potrebujú k svojej existencii obraz nepriateľa? Nebránia veriacim v rozhovore? Slušnom, hoci aj nesúhlasnom? A sme vôbec schopní pripustiť, že naša viera je iba jedna z mnohých? Vieme žiť v tolerantnej nezhode?
Myslím si, že dezinformácie sú v boji o prežitie štandardná zbraň. V boji o prežitie! V boji proti agresorovi! Toto nie je morálna dilema, ale právo na sebaobranu. Dnes napríklad právo Ukrajincov, či právo vyznávačov liberálnej demokracie proti jej nepriateľom.
Aby sme vyhrali, musíme pochopiť, ako propaganda funguje a poraziť tou svojou nepriateľa. Jednoducho „hrať lepšie“. Čo však je lepšie vo vojne, počas pokoja zbraní, na fronte, v zázemí… pre kritického intelektuála, vojaka, muža, ženu, starca, starenu…?
Sefton Dermel a jeho koncept dezinformácií sa formoval v časoch vojny s Hitlerovou ríšou. Morálka odporcov ideológie nacizmu bola, v tomto som si istý, na strane obrany ľudskej dôstojnosti. Práva na dôstojný život a dôstojnú smrť.
Používanie a využívanie propagandy v takejto situácii je správne. Čo však je správne v časoch, keď je svet rozdelený podľa vier, ideológií, mýtov, legiend... na kopec protichodných, vzájomne sa vylučujúcich nepriateľských skupín, kmeňov, klanov a morálok?
Existuje jediné kritérium, ktoré, aspoň ako vízia a ilúzia, môže poslúžiť k akému takému pokojnému spolužitiu. Je to kritérium univerzálnej ľudskosti. V opačnom prípade by zvíťazil manuál Josepha Goebbelsa, ktorý kedysi vykolíkoval Hitlerovu cestu k moci.
Dnes sú jeho snaživými žiakmi ľudia ako Trump, Orbán, Fico... Nemajú síce moc nad našimi fyzickými životmi, ale... Napokon Putin a podobní v nedemokratických režimoch ju majú a zneužívajú v priamom prenose. Byť proti je nie len legitímne, ale aj dobré a správne.
Na otázku z titulku svojho textu teda odpovedám: Áno, pokiaľ sa v zápase o dôstojný život a dôstojnú smrť ocitneme v pozícii a roly Seftona Delmera. Nie v pozícii a roly mysliaceho a cítiaceho občana, kde patria aj niektorí politici. Tu je na mieste morálny kompas.
Morálny kompas džungľou informácií a dezinformácií naviguje vcelku spoľahlivo: Buď láskavý, súcitný a potrebným pomáhaj konkrétne. Reči, ako „Čo už ja zmôžem proti hentomu a tamtomu (mien na výber je rozsiahle panoptikum) sú nanič.
Post scriptum
Dopísal som tento text večer siedmeho mája. Práve som sa vrátil z demonštrácie proti podnecovania násilia proti novinárom, ktorí zverejnili podvratnú činnosť niektorých populistických českých politikov. Prihováral som sa na nej rovnakým, ako som sám. Ako veterán podobných akcií možno trochu sugestívnejšie, ako niekto iný. Možno som tým zvýšil ich pocit prináležitosti a sociálnej imunity. Možno. Zajtra bude v Prahe rušno. Pri príležitosti osemdesiateho výročia konca druhej svetovej vojny budú ľudia demonštrovať na rôznych námestiach za všeličo a proti všeličomu. Napríklad na tých proruských bude inflácia dezinformácií (lží). Spoja to s vyvolávaním averzie voči migrantom, o mieri kapituláciou obete agresie. Spoja to s nízkymi dôchodkami, kriminalitou a tak podobne. Nebolo by lepšie vyraziť medzi nich a riskovať konflikt? Bolo. Zmenili by sa tým ich postoje a predsudky? Nezmenili. Akurát by som možno schytal nejakú ranu do zubov, pretože s davom sa nedá diskutovať. Sefton Dermel by nezaváhal, zamiešal by sa medzi nich a zbieral materiál pre svoju subverziu. Dobrá správa je, že v takom Rusku by som si vykoledoval v najlepšom prípade niekoľko rokov v base. O KĽDR (Čečne, Afganistane...) radšej pomlčím. Chváľme liberálnu demokraciu od rána do večera. Trumpovi, Orbánovi, Ficovi a podobným navzdory.
Poznámka:
Je ráno Deviateho mája 2025. Doznievajú vo mne pocity zo včerajška. Na ikonických miestach Prahy (Staromáku, Václaváku a námestí Republiky) sa demonštrovalo. Na Staromáku som chvíľu postál. Z tribúny burácala, pre človeka môjho naturelu a životnej skúsenosti, extrémna až perverzná politická demagógia. Kdesi na okraji početného davu postávalo niekoľko malých skupiniek a jednotlivcov s protestnými, ručne vyrobenými, proeurópskymi a proukrajinskými heslami. Na Václaváku, kde sa striedala hudba a rečníci mojej krvnej skupiny, som pohovoril pre TV Noe o svojich pocitoch a postojoch k aktuálnemu dianiu v Česku a na Slovensku (https://www.tvnoe.cz/porad/43061-80-let-od-konce-ii-svetove-valky/viz-408817). Refrén ako obvykle: „Keď vidíš, že niekto prichádza, aby ťa pripravil o právo na dôstojný život, vstaň a choď mu naproti pripravený.“
Text, bez záverečnej poznámky a jyzykovej redakcie, som poslal na uverejnenie do www.tyzden.sk
Každá interpretácia nejakej udalosti je pre kohosi dezinterpetáciou – zámernou, alebo nezámernou. Verejný diskurz je jedným aj druhým zavalený. Koľko interpretov, takmer toľko interpretácií. Problém začína vedomou konšpiráciou a zlou vôľou.
Chaos vo verejnom priestore ničí schopnosť ľudí porozumieť svetu. A nie len porozumieť svetu, ale aj žiť bez strašiaka paranoje. Sebaobrana je vecou individuálneho nastavenia, osobnej situácie, spoločenského kontextu.
Práve čítam knihu o chlapíkovi, ktorý bojoval klamstvom proti klamstvu. V čase nástupu nacizmu keď v hitlerovskom Nemecku propaganda prenikala každodenným životom až na dreň, to malo zmysel. A čo morálka? V podobnej situácii ide bokom?
Vtedy sa akákoľvek antipropaganda trestala smrťou. Gestapo a udavači mali zelenú. Vtedy! Dnes Trump, Orbán, Fico a podobní, takú moc nemajú. Reprezentujú však svet lži. Dá sa vojna s dezinformáciami vyhrať dezinformáciami?
Podhubím dezinformácií je zväčša, okrem hlúposti, strach. Strach a projekcia. Myslím projekciu na niekoho mimo seba. Za nacizmu napríklad na Židov. Na niekoho, kto môže za moje trable. Brániť sa pravdou? Argumentami?
Pravda o Židoch je zbraň proti antisemitizmu? Pre antisemitov ani náhodou. A propaganda je? Asi hej, pretože funguje. Funguje obzvlášť v krízových situáciách – mobilizuje. Krehká a pohyblivá hranica medzi „dobrým“ a „zlým“ je však problém. Etický aj morálny.
Využiť silu dezinformácie k oslabeniu ducha nacizmu v situácii o ktorej som hovoril vyššie bolo správne. Infikovaný dav treba „vakcinovať“ celoplošne. Nefungovalo to vtedy, bude dnes? Zmení to správanie „nakazených“ davov?
Chorá spoločnosť na argumenty kašle Navyše, na argumenty sa odvolávajú jedni aj druhí. No, čo už, spolieham na starú dobrú intuíciu a vieru. Svoju, samozrejme. Sused(ka) má inú. Tá moja je neideologická a nenáboženská a volá sa slušnosť.
Podstatné je iné: Sú naše viery kompatibilné? Potrebujú k svojej existencii obraz nepriateľa? Nebránia veriacim v rozhovore? Slušnom, hoci aj nesúhlasnom? A sme vôbec schopní pripustiť, že naša viera je iba jedna z mnohých? Vieme žiť v tolerantnej nezhode?
Myslím si, že dezinformácie sú v boji o prežitie štandardná zbraň. V boji o prežitie! V boji proti agresorovi! Toto nie je morálna dilema, ale právo na sebaobranu. Dnes napríklad právo Ukrajincov, či právo vyznávačov liberálnej demokracie proti jej nepriateľom.
Aby sme vyhrali, musíme pochopiť, ako propaganda funguje a poraziť tou svojou nepriateľa. Jednoducho „hrať lepšie“. Čo však je lepšie vo vojne, počas pokoja zbraní, na fronte, v zázemí… pre kritického intelektuála, vojaka, muža, ženu, starca, starenu…?
Sefton Dermel a jeho koncept dezinformácií sa formoval v časoch vojny s Hitlerovou ríšou. Morálka odporcov ideológie nacizmu bola, v tomto som si istý, na strane obrany ľudskej dôstojnosti. Práva na dôstojný život a dôstojnú smrť.
Používanie a využívanie propagandy v takejto situácii je správne. Čo však je správne v časoch, keď je svet rozdelený podľa vier, ideológií, mýtov, legiend... na kopec protichodných, vzájomne sa vylučujúcich nepriateľských skupín, kmeňov, klanov a morálok?
Existuje jediné kritérium, ktoré, aspoň ako vízia a ilúzia, môže poslúžiť k akému takému pokojnému spolužitiu. Je to kritérium univerzálnej ľudskosti. V opačnom prípade by zvíťazil manuál Josepha Goebbelsa, ktorý kedysi vykolíkoval Hitlerovu cestu k moci.
Dnes sú jeho snaživými žiakmi ľudia ako Trump, Orbán, Fico... Nemajú síce moc nad našimi fyzickými životmi, ale... Napokon Putin a podobní v nedemokratických režimoch ju majú a zneužívajú v priamom prenose. Byť proti je nie len legitímne, ale aj dobré a správne.
Na otázku z titulku svojho textu teda odpovedám: Áno, pokiaľ sa v zápase o dôstojný život a dôstojnú smrť ocitneme v pozícii a roly Seftona Delmera. Nie v pozícii a roly mysliaceho a cítiaceho občana, kde patria aj niektorí politici. Tu je na mieste morálny kompas.
Morálny kompas džungľou informácií a dezinformácií naviguje vcelku spoľahlivo: Buď láskavý, súcitný a potrebným pomáhaj konkrétne. Reči, ako „Čo už ja zmôžem proti hentomu a tamtomu (mien na výber je rozsiahle panoptikum) sú nanič.
Post scriptum
Dopísal som tento text večer siedmeho mája. Práve som sa vrátil z demonštrácie proti podnecovania násilia proti novinárom, ktorí zverejnili podvratnú činnosť niektorých populistických českých politikov. Prihováral som sa na nej rovnakým, ako som sám. Ako veterán podobných akcií možno trochu sugestívnejšie, ako niekto iný. Možno som tým zvýšil ich pocit prináležitosti a sociálnej imunity. Možno. Zajtra bude v Prahe rušno. Pri príležitosti osemdesiateho výročia konca druhej svetovej vojny budú ľudia demonštrovať na rôznych námestiach za všeličo a proti všeličomu. Napríklad na tých proruských bude inflácia dezinformácií (lží). Spoja to s vyvolávaním averzie voči migrantom, o mieri kapituláciou obete agresie. Spoja to s nízkymi dôchodkami, kriminalitou a tak podobne. Nebolo by lepšie vyraziť medzi nich a riskovať konflikt? Bolo. Zmenili by sa tým ich postoje a predsudky? Nezmenili. Akurát by som možno schytal nejakú ranu do zubov, pretože s davom sa nedá diskutovať. Sefton Dermel by nezaváhal, zamiešal by sa medzi nich a zbieral materiál pre svoju subverziu. Dobrá správa je, že v takom Rusku by som si vykoledoval v najlepšom prípade niekoľko rokov v base. O KĽDR (Čečne, Afganistane...) radšej pomlčím. Chváľme liberálnu demokraciu od rána do večera. Trumpovi, Orbánovi, Ficovi a podobným navzdory.
Poznámka:
Je ráno Deviateho mája 2025. Doznievajú vo mne pocity zo včerajška. Na ikonických miestach Prahy (Staromáku, Václaváku a námestí Republiky) sa demonštrovalo. Na Staromáku som chvíľu postál. Z tribúny burácala, pre človeka môjho naturelu a životnej skúsenosti, extrémna až perverzná politická demagógia. Kdesi na okraji početného davu postávalo niekoľko malých skupiniek a jednotlivcov s protestnými, ručne vyrobenými, proeurópskymi a proukrajinskými heslami. Na Václaváku, kde sa striedala hudba a rečníci mojej krvnej skupiny, som pohovoril pre TV Noe o svojich pocitoch a postojoch k aktuálnemu dianiu v Česku a na Slovensku (https://www.tvnoe.cz/porad/43061-80-let-od-konce-ii-svetove-valky/viz-408817). Refrén ako obvykle: „Keď vidíš, že niekto prichádza, aby ťa pripravil o právo na dôstojný život, vstaň a choď mu naproti pripravený.“
Text, bez záverečnej poznámky a jyzykovej redakcie, som poslal na uverejnenie do www.tyzden.sk