Ženil som sa ako mladý chalan. Žili sme vedľa seba dve nekompatibilné osobnosti. Po každej hádke sme sa napokon zmierili.
Trvá to už od roku 1968. Prijal som našu odlišnosť ako fakt svojho života. A svojej zodpovednosti. Bude to ťažké lúčenie, keď budem ja, alebo ona, odchádzať.
Prijal som ako fakt svojho života aj konflikty a nesúlad v komunite, kde som doma – aj ony sú súčasťou môjho života. Prijal som, ako svoj život aj pracovné trable, ktoré ma po ceste do staroby neminuli. Výsledky neboli vždy oslňujúce, ale bol to môj život.
V profesionálnom živote beriem ako súčasť svojho údelu posledné výzvy. Patrí medzi aj kniha, ktorá sa, pracovne volá „My sme proti!“. Motto znie: „Chceme, aby náš text mal mobilizačný charakter a hlavný mobilizačný náboj sa bude odvíjať od hrozby možného kolapsu demokracie a od poznania, že výzvy k dialógu a pokojnému riešeniu problémov sú síce veľmi ušľachtilé, ale nedostatočné pre odvrátenie hrozby kolapsu demokracie…“ .
Píšem tú knihu s o generáciu mladším, Paľom Fričom, s ktorým sme niekedy v prvej polovici 80-tych rokov začali premýšľať a aplikovať dialogický prístup k riešeniu spoločenských problémov, a s o dve generácie mladším, Michalom Horským, ktorý z myšlienky dialógu spravil svoju súčasnú profesionálnu misiu. A píšeme tú knihu v kontexte súbehu mnohých spoločenských kríz a „ducha doby“ nadkriticky presýteného animozitami. V tejto atmosfére je v ostatnom čase inflácia slova „zmierenie“.
Kto s kým sa má zmierovať? Bojovníci a bojovníčky na všetkých súčasných frontoch – od Gazy, cez Ukrajinu až po Slovensko a jeho kultúrny vojny? Slovensko, kde nejaký vyšinutý strelec spáchal atentát na premiéra vlády a politický hráči si z toho robia Čierneho Petra v rukáve? Prečo a ako sa máme zmierovať? Prečo a ako mám napríklad ja, ako verejná osobnosť, túto tému verejne komunikovať?
Vyberám z nedávnej privátnej komunikácie adresovanej priateľovi: „Je rozdiel zmierovanie post factum a v akcii, keď ide o život. Vlastne aj to post factum je trochu problém. Podať ruku Harabinovi potom, ako odchádza z telky, po slovách, ktorými interpretoval atentát na Fica ako sprisahanie všetkých ktorých neznáša?“ Alebo po prejave Blahu, kde mobilizuje priaznivcov SMERu, aby skandovali, že prezidentka je americká kurva? Podať ruku Blahovi? Behať za nimi s otrčenou rukou, nech si do nej pľujú, ako sa im zachce a kukať nečinne, ako ničia čosi, čo považujem za veľmi, veľmi, ba až životne dôležité?
V privátnom živote to občas dokážem. Ale v politickom zápase? Vo verejnom priestore? A v čase krízy, ako je tá súčasná? Viem si predstaviť Zuzanu Čaputovú pri lôžku trpiaceho Fica. Aj jej ruku na tej jeho. Je to predsa len iné gesto ako zmierenie politických súperov. Gesto súcitu, láskavosti, odpustenia po prekročení inej kritickej hranice, ako je súčasná politická kríza.
Existuje čosi ako morálna zodpovednosť voči viere, ktorú vyznávam. Tá moja vzýva dôstojný život slobodného občana v demokratických pomeroch. Podaná ruka Harabinovi, Blahovi a podobným sa mi javí ako rezignácia na čosi podstatné, ako čosi nenormálne, ako pokrytectvo.
Nedávno som mlčky postával na Tryzne v Terezíne. Popri smútku a spomienkach som myslel aj na vzdor, potrebu sily a výdrže v zápase bez konca. V mene dôstojného žitia a prežitia.
Poznámka: text som napísal bezprostredne po atentáte na R.F. a o pár dní do jednej redakcie. Nutkanie povedať si svoje „ihneď“ však bolo silnejšie ako čakanie na ich reakciu.
Prijal som ako fakt svojho života aj konflikty a nesúlad v komunite, kde som doma – aj ony sú súčasťou môjho života. Prijal som, ako svoj život aj pracovné trable, ktoré ma po ceste do staroby neminuli. Výsledky neboli vždy oslňujúce, ale bol to môj život.
V profesionálnom živote beriem ako súčasť svojho údelu posledné výzvy. Patrí medzi aj kniha, ktorá sa, pracovne volá „My sme proti!“. Motto znie: „Chceme, aby náš text mal mobilizačný charakter a hlavný mobilizačný náboj sa bude odvíjať od hrozby možného kolapsu demokracie a od poznania, že výzvy k dialógu a pokojnému riešeniu problémov sú síce veľmi ušľachtilé, ale nedostatočné pre odvrátenie hrozby kolapsu demokracie…“ .
Píšem tú knihu s o generáciu mladším, Paľom Fričom, s ktorým sme niekedy v prvej polovici 80-tych rokov začali premýšľať a aplikovať dialogický prístup k riešeniu spoločenských problémov, a s o dve generácie mladším, Michalom Horským, ktorý z myšlienky dialógu spravil svoju súčasnú profesionálnu misiu. A píšeme tú knihu v kontexte súbehu mnohých spoločenských kríz a „ducha doby“ nadkriticky presýteného animozitami. V tejto atmosfére je v ostatnom čase inflácia slova „zmierenie“.
Kto s kým sa má zmierovať? Bojovníci a bojovníčky na všetkých súčasných frontoch – od Gazy, cez Ukrajinu až po Slovensko a jeho kultúrny vojny? Slovensko, kde nejaký vyšinutý strelec spáchal atentát na premiéra vlády a politický hráči si z toho robia Čierneho Petra v rukáve? Prečo a ako sa máme zmierovať? Prečo a ako mám napríklad ja, ako verejná osobnosť, túto tému verejne komunikovať?
Vyberám z nedávnej privátnej komunikácie adresovanej priateľovi: „Je rozdiel zmierovanie post factum a v akcii, keď ide o život. Vlastne aj to post factum je trochu problém. Podať ruku Harabinovi potom, ako odchádza z telky, po slovách, ktorými interpretoval atentát na Fica ako sprisahanie všetkých ktorých neznáša?“ Alebo po prejave Blahu, kde mobilizuje priaznivcov SMERu, aby skandovali, že prezidentka je americká kurva? Podať ruku Blahovi? Behať za nimi s otrčenou rukou, nech si do nej pľujú, ako sa im zachce a kukať nečinne, ako ničia čosi, čo považujem za veľmi, veľmi, ba až životne dôležité?
V privátnom živote to občas dokážem. Ale v politickom zápase? Vo verejnom priestore? A v čase krízy, ako je tá súčasná? Viem si predstaviť Zuzanu Čaputovú pri lôžku trpiaceho Fica. Aj jej ruku na tej jeho. Je to predsa len iné gesto ako zmierenie politických súperov. Gesto súcitu, láskavosti, odpustenia po prekročení inej kritickej hranice, ako je súčasná politická kríza.
Existuje čosi ako morálna zodpovednosť voči viere, ktorú vyznávam. Tá moja vzýva dôstojný život slobodného občana v demokratických pomeroch. Podaná ruka Harabinovi, Blahovi a podobným sa mi javí ako rezignácia na čosi podstatné, ako čosi nenormálne, ako pokrytectvo.
Nedávno som mlčky postával na Tryzne v Terezíne. Popri smútku a spomienkach som myslel aj na vzdor, potrebu sily a výdrže v zápase bez konca. V mene dôstojného žitia a prežitia.
Poznámka: text som napísal bezprostredne po atentáte na R.F. a o pár dní do jednej redakcie. Nutkanie povedať si svoje „ihneď“ však bolo silnejšie ako čakanie na ich reakciu.