Fedor Gál > Blog

i keď ten film dostal dostal dvoch Oscarov a štyri Zlaté glóbusy, alebo naopak. Tvorcovia sú bratia Coenovi, hviezdy súčasnej kinematografie. Literárnu predlohu napísal Cormac McCarthy, tiež spisovateľská superstar. Referencie boli nadšené. Prečítal som tú knihu za tri večery. Mystérium násilia a smrti. Mŕtvoly sú ľudia, ktorí svoje životy obetovali peniazom. Šerif – veterán sa nestačí čudovať: „...a tak mě napadá, jesi to není ňákej úplně novej druh člověka.“
pokračování >

Denníky si Sándor Márai začal písať v roku 1943 ako štyridsaťtriročný a písal si ich až do svojej smrti v roku 1989. Akousi magnetickou silou som začal toto monumentálne dielo čítať od konca.
pokračování >

„Dnes večer kolem desáté jsem uvízl v hysterickém desetitisícovém davu. Zcela ucpal vodní příkop před Hitlerovým hotelem a vřískal: „Chceme našeho vůdce!“ Trochu mě vyděsily obličeje okolo mne, zejména ty ženské,
pokračování >

Osamelý intelektuál po sedemdesiatke, pisárka s nádherným zadkom, jej milenec a text.
pokračování >

sa volá článok Václava Bělohradského z Práva (26.07. 2007). Autor je skutočný guru Českej postmodernej filozofie. Rekapitulujem, čo napísal:
pokračování >

je román, kde sa dočítate niečo úplne zásadné o svojej existencii. O existencii človeka, ľudstva, civilizácie, planéty.
pokračování >

(Götz Aly. Praha 2007) je kniha, ktorú som potreboval čítať už dávno. Autor predkladá fakty o pozadí najväčšej hromadnej vraždy minulého storočia. Vysvetľujú mnohé, dokonca vrhajú trochu svetla aj na otázku otázok: Ako sa to mohlo stať? Veď pred vznikom Tretej ríše neboli žiadne náznaky, že Nemci sa odlišujú od ostatných európskych národov.
pokračování >

prišli českí neonacisti provokovať rovno na miesto bývalého koncentračného tábora pre Rómov v Letoch u Písku. Boli sme pre nich „špiny“. Pravý obsah tohoto označenia som pochopil až pri čítaní knihy o zvláštnych komandách v Osvienčime (Svědkové z továrny na smrt. Praha 2007).
pokračování >

Yoram Yovell („Láska a jiné nemoci“. Portál, Praha 2007) je AUTOR. Príbehy jeho pacientov, „postihnutých láskou a inými chorobami“ sú neuveriteľné a súčasne všedné. Neuveriteľné vďaka tomu, že otvárajú dvere do kuchyne, kde sa varí láska – do psychoanalýzy, psychiatrie, evolučnej biológie, vied o mysli a myslení... náboženskej spirituality a poézie. Autor sám je tiež neuveriteľný. Jeho kniha má takmer tristo strán a nedá sa zavrieť.
pokračování >

ktorých priliehavé označenie sa do písaného textu nehodí, našiel po nežnej revolúcii uplatnenie v rozhlase a odtiaľ šíril nacionalistickú propagandu. Po rozpade Československa, ku ktorému pridal svoju tehličku, získal príznačnú trafiku – na slovenskej ambasáde v Prahe. Prepustili ho, až keď sa prevalili jeho finančné delikty, nie „nadpráca“ z čias komunizmu. Keď sa ho na ňu pýtali, povedal nonšalantne a v priamom prenose: „Všetci sme boli nejakí“.
pokračování >

Ja sa stotožňuje s náboženstvom, komunitou, postojom, kultúrou, pozíciou, ideálom, módou, nahromadenými poznatkami, skúsenosťami. Ja nechce byť osamelé a neisté, túži po bezpečí. Všetky tieto „pripútanosti“ síce človeku poskytujú pocit istého bezpečia, súčasne ho však pripravujú o slobodu a stávajú sa tak jadrom jeho problémov, zdrojom strachu. Národ stojí proti inému národu, štát proti inému štátu, jedno náboženstvo proti druhému náboženstvu, kultúra proti kultúre. Keď toto človek pochopí, nebude potrebovať lipnúť, patriť niekam, identifikovať sa s niečím. S pochopením prichádza inteligencia, s inteligenciou prichádza vhľad (bezprostredné nazeranie) a bezpečie. Veď myseľ môže pozorovať bez toho, aby sa stotožnila.
pokračování >

je to miesto kam patríme, kde sme svoji medzi svojimi, kde si môžeme bez obáv „pustiť hubu na špacír“, ukryť sa, mať útočisko. Teda minimálne takto vyzerá sen o komunite. V skutočnosti môžeme za príslušnosť ku komunite aj platiť – napríklad stratou kúska slobody, záväzkami, pripútanosťou. Napokon, podtitul Baumanovej knihy „Komunita“ (Kalligram, Bratislava 2007), o ktorej tu bude reč, znie: „Hľadanie bezpečia vo svete bez istôt“.
pokračování >

postupne prichádzajú o svoje kompetencie v prospech inštitúcií Európskej únie, regiónov a miestnej moci. Ich obyvateľstvo je z roka na rok národnostne, etnicky, nábožensky a kultúrne pestrejšie. Ich hospodárstvo je čoraz viac napojené na medzinárodné a nadnárodné spoločnosti. Ich životné prostredie je čoraz viac závislé na tom, čo priveje vietor od susedov. A vlastne aj ich demografická vitalita je čoraz viac závislá na imigrantoch. Kto dnes hlása národnú neznášanlivosť a oživuje démonov nacionalizmu, je zločinec.
pokračování >

je podtitul knihy, ktorú napísal Ervin Laszlo (Pragma. Praha 2005). Jej hlavný titul je Ákášické pole. Keď som knihu zbadal na pulte malého pražského kníhkupectva, tušil som, že pôjde o nevšedný titul. Ervin Laszlo je totiž ozajstná celebrita. Maďarský emigrant, pôvodne huslista, neskôr filozof samouk, systémový teoretik, expert na riešenie problémov Sever – Juh, člen expertného tímu prognóz pre Európu a svet. Pamätám si ho najmä ako autora jednej z prvých správ Rímskeho klubu, ktorá sa volala Ciele pre ľudstvo (1977). Pokúsim sa na limitovanom priestore charakterizovať základné posolstvo knihy Ákášické pole.
pokračování >

prastarých svätých kníh Indie, napríklad Bhagavadgíty, vedia, že Budha nezačal stavať na zelenej lúke. V abrahámovských náboženstvách tvoria mená zakladateľov a prorokov pevný rámec troch najväčších monoteistických náboženstiev. Kondenzát všetkých sa dá zhrnúť do niekoľkých viet: Miluj svojho blížneho. Boha hľadaj poznávaním seba. Zmysel takéhoto poznávania spočíva predovšetkým v ovládnutí vlastných túžob, ktoré sú zdrojom všetkého utrpenia. Odmenou je sloboda, ktorá nie je výberom z možností, ale poznaním Jedného, dobrého a správneho.
pokračování >

sa presťahoval v roku 1991 Bill Baker so svojou ženou Nonou a dvomi deťmi adoptovanými z Indie. Ubytoval sa na sídlisku a začal sa učiť po slovensky. Spočiatku nechápal, prečo ľudia zazerajú na jeho tmavé deti. Rýchlo mu však došlo, že ich považujú za romčatá a že vo vzťahu k Rómom na Slovensku čosi neklape. Téma chudoby a Rómovia sa stali jeho témou. A hneď na začiatku svojej knihy problém exponuje:
pokračování >

bol vedúcou osobnosťou kórejského budhizmu. Podstatnú časť svojho života venoval konfuciánskym a budhistickým textom. Zanechal po sebe útle dielko, napríklad „Zrcadlo zenu“ (DharmaGaia, Praha 2007).
pokračování >

- opak je pravdou. Záležalo mu veľmi na tom, čo si ľudia myslia. Sústavne a pozorne sledoval nálady verejnosti. Profiloval svoju stranu ako stranu „tretej cesty“, ktorá bojuje proti sociálnemu rozkladu. Nepáčili sa mu extrémy liberálneho kapitalizmu na jednej strane a boľševizmu na strane druhej. Na dohľad nad verejnosťou nepotreboval nejaký masívny represívny aparát. Lojalitu ľudí si kupoval. Dojem, ktorý šírila jeho propaganda, bol impozantný: klesala nezamestnanosť, stavali sa diaľnice, podporoval rodiny s deťmi a spoločné zdanenie manželov, favorizoval slabšie príjmové skupiny, reguláciu nájomného... Budoval proste „vľúdny sociálny štát“.
pokračování >

(Kalligram, Bratislava 2006) je verejným rozjímaním syna o otcovi, ktorý bol roky agentom komunistickej Štátnej bezpečnosti. Táto kniha bezprostredne nadväzuje na inú (Harmónia caelestis. Kalligram, Bratislava 2005), ktorá mala byť aj pomníkom tomu istému otcovi. Podľa vlastných slov autora prvá kniha ešte nebola dopísaná, keď o druhej začal premýšľať. Stalo sa tak vo chvíli, keď vstúpil do sveta agentúrnych zväzkov Štb a objavil v nich agenta Csanádiho. („Nemohol som tomu uveriť, čo som videl na vlastné oči. Rýchlo som si ruky položil na stôl, lebo sa mi začali triasť.“).
pokračování >

Narodil sa roku 1900, utiekol pred komunizmom, Košice zostali mestom jeho mladosti, písal po maďarsky, nech žil kdekoľvek, zastrelil sa v roku 1989. Jeden z najvydávanejších autorov z nášho kultúrneho prostredia. Keby sa dožil slobody, možno by ho dnes slovenskí nacionalisti posielali za Dunaj. Citlivý človek, skvelý znalec ľudskej duše, prorok a svedok veľkého civilizačného zemetrasenia, ktoré sprevádzalo 20. storočie. Prvá kniha, ktorá u nás vyšla, sa tuším volala Košickí rodáci. Vyšla v NAPe (Dunajská streda). Potom sa mi dostali do rúk „Svíce dohořívají“ (Academia, Praha 2001), „Země, země...!“ (Academia, Praha 2004) a „Judita“ (Academia, Praha 2005).
pokračování >

abych všem dospělým a zejména starším lidem prokazoval respekt a úctu, lhostejno, z jakých kruhů pocházejí. Vštípili mi, že nejvyšší povinností je býti nápomocen všude, kde je toho zapotřebí.“ Toto píše Rudolf Hoesse na úvodných stránkach knihy „Velitelem v Osvětimi“, s podtitulom „Autobiografické zápisky“ (Academia, Praha 2006).
pokračování >

dvadsať minút po tretej, vypadol z okna a letel rovných pätnásť metrov na betónovú dlážku. Zakrátko sa ocitol priečne ochrnutý v špeciálnej posteli s doživotnou vyhliadkou na invalidný vozík. V nehybnom a ubolenom tele sa ego stiahlo zbabelo do kúta a vyčkávalo, čo bude. Uvoľnilo tým priestor duši. „Duše v bolesti nevidí bolest, nýbrž to, co má bolest vyprávět – a to není žádné hořekování, nýbrž důležitá, naléhavá žádost. Jak porozumím této žádosti? Jak uslyším, co mi chce moje duše říci?“
pokračování >

Robert Bielik, autor rovnomennej knihy (Petrus, Bratislava 2006) je však z mäsa a kostí. Jeho putovanie je tiež naozajstné. Budhistickým kláštorom neprecvála ako turista, ale zotrvá ako novic, potí sa v púšti, mrzne v Himalájach... Tu si pohovorí s bývalou kláštornou prostitútkou, inde s prašteným beduínom. Rozpráva o svojich dojmoch a zážitkoch príjemne. Zvlášť, keď medzi riadkami spoznávam aj vlastné skúsenosti, alebo sa zamýšľam, čo som mohol skúsiť aj ja, keby som bol trpezlivejší a vyšliapal na Mojžišovu horu, či posedel v tichej meditácii v niektorej z theravádových komunít, skrátka, keby som neutekal vždy po niekoľkých týždňoch domov.
pokračování >

a to je možno dôvod, prečo sme zmierlivejší, ako by bolo primerané. Jeho brutalita a zverstvo boli najlepšie viditeľné v časoch, kedy šlo predovšetkým o vraždenie a okrádanie takzvaných buržujov, kulakov a kapitalistov. Spomienky na tieto časy zmizli a miznú s generáciou obetí.
pokračování >

českého časopisu pre bezdomovcov, som si prečítal rozhovor s populárnym českým hercom Jaroslavom Dušekom.
pokračování >

toto sú posledné slová knihy Arthura Koestlera „Zloděj v noci“ (Jitro, Praha 2006). Autor (1905 – 1983), budapeštiansky Žid, elektrotechnik, biológ a psychológ, sionista a pionier kibucníckeho hnutia v Izraeli, chvíľu komunista, svetobežník, až napokon novinár a autor, ktorého dielo je obžalobou komunizmu a totalitarizmu. Kniha vyšla už v roku 1946. U nás až po 60-tich rokoch. Škoda.
pokračování >

Až do roku 1989 jsem žil v „bezproblémové společnosti“. A když už se nějaký problém sem tam vynořil, na sjezdu Komunistické strany se vyřešil – pokud už hotové řešení nebylo formulováno v dílech klasiků marx - leninizmu. Na Západě, jak nás informovala dobová média, bylo i tehdy problémů plno – od bídy a nezaměstnanosti až po rozklad hodnot, konzumní způsob života a mnoho dalších.
Po roce 1989 se krize přesunuli také do postkomunistických zemí. Alespoň podle toho, co čtu a vidím v televizi to tak vypadá. Témata formulují experti. Dílo jednoho z nich jsem právě dočetl. Jde o knihu Johna Graye „Kacířství. Eseje proti pokroku a jiným iluzím.“ (Dokořán/Argo, Praha 2006).
pokračování >

Až pri čítaní knihy Madeleine Albrightovej „Mocní a Všemohoucí“ (Práh, Praha 2006) som si naplno uvedomil silu presvedčenia Američanov vo zvláštne poslanie Ameriky, ich vieru vo výnimočnú misiu amerického ľudu. Nie je náhoda, že sa americkí prezidenti vo svojich kľúčových prejavoch tak často dovolávajú priamo Všemohúceho.
pokračování >

Mysteriózní dílo Carla Junga zaplní zcela určitě celou polici v knihovně. A jeho interpretace – knihovnu celou.
pokračování >

Jiddu Krishnamurti pronesl v roce 1967 (Vnitřní revoluce. Dharma Gaia, Praha 2002) toto:
Mysl podmíněna jakoukoliv (národní, etnickou, ideologickou, náboženskou …) příslušností vede k rozdělování lidí a v konečném důsledku ke neporozumění, konfliktům a násilí. Nanic jsou autority, vůdcové, kněží, knihy, metody, cvičení … které říkají „následuj mě“. Odlož je.
pokračování >

Před dvaceti lety jsem žil v tzv. bílé společnosti. Když se tu a tam objevil například student odněkud z Afriky, zírali jsme. Byla to opravdu novinka a nemýlím-li se, ani oni to neměli s námi lehké. Pestrá Praha je dnes normální. A bude ještě pestřejší. Možná se jednou dokonce začne se svými monokulturními čtvrtěmi a multikulturními pracovišti podobat Londýnu anebo New Yorku. Existují jenom tři scénáře vzájemného spolužití kultur, etnik, národností, stylů života: integrace, asimilace, anebo konflikt. A jejich různě namixované koktejly. Na proporcích ovšem záleží, a to hodně. Aktéry budou obě strany a o způsobu spolužití rozhodne empatie a úsilí.
pokračování >