Za komunizmu sme žili v prefízlovanom svete. Pred prvými slobodnými voľbami v roku 1990 sa v bývalom Československu uskutočnil pokus o vytlačenie donášačov z verejného života zákonom. Dopadlo to biedne. Minimálne sú však už k dispozícii informácie a kto chce vedieť, môže. Tých, ktorí donášačov verbovali, úkolovali a riadili, tam však nehľadajte. Tí boli a sú z obliga.

Milan Žitný vtedy ešte naozaj v študentskom časopise Zmena, ktorý sa neskôr zvrhol ako zhubný nádor, zverejnil fakty o personálnom prepojení fašistov z vojnového slovenského štátu a niektorých povojnových komunistických funkcionárov. Podobne sa správali mnohí komunisti po roku 1989.

Aby to však nebolo až tak jednoduché: Je človek, ktorý podpísal spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou za hlbokého komunizmu, v pekle gulagu, páchateľ, alebo obeť? A čo my ostatní? Nechodili sme všetci okrem necelého jedného percenta voliť za komunizmu jedinú stranu? Nefízlovali sme sa tak navzájom? A nekrčíme sa dnes pred autoritou peňazí a tých, ktorí strážia mešec?

A predsa, kde sa podeli ľudia s fízlovskou náturou, ktorých výskyt v populácii by mal byť akousi kultúrnou konštantou? A čo sú to vlastne za nátury? Približný obraz poskytujú príspevky anonymov na diskusných fórach internetových médií. Psychiater Jozef Hašto v jednom súkromnom maile o nich píše: „...ide o kombináciu nenávisti a zbabelosti..., pocitu osobnej nedostatočnosti, zneuznanosti a súčasne zastrašenosti. Nevedeli svoju životnú skúsenosť spracovať inak, než v podobe anonymnej agresivity. V totalitnom systéme by to asi boli dosť nebezpeční udavači a aktívni pomáhači režimu“. Hovorí tiež o platených dezinformátoroch v službe politiky a kšeftu. Ich zvratky, dodávam ja, by vydali na špeciálny elaborát. Možno by stálo za námahu vyťahovať ich z temna anonymity kus po kuse.

Fízel a slušný človek patria na úplne opačné strany ľudského spektra. Patria k nezlúčiteľným okrajovým menšinám spoločnosti. Najpočetnejšia je takzvaná „mlčiaca väčšina“.