Dnes je 23. januára 1991. Práve som sa rozhodol, že urobím definitívnu bodku za svojím rozprávaním.
V Perzskom zálive už niekol'ko dní zúri vojna (prenášaná do naších príbytkov televíziou), ambiciózni politici sa chystajú na našu domácu "vojnu" - pripravujú si svoje verzie ústav. Vzákulisí hnutia VPN sa pripravuje snem, ktorý má presne o mesiac rozhodnúť o tom, čím budeme a ako. Na stole mi leží brožúra Viliama Ciklaminiho snázvom "Môj boj proti totalite". V Čechách sa zrýchl'uje tempo rozkladu Občianskeho fóra. Na Morave eskaluje napätie späté s volaním po samostatnosti Moravy a Sliezska. Na Slovensku prebiehajú okresné snemy VPN. Ľudia sú frustrovaní prežívaním toho, pre čo sa vžil pojem "staré štruktúry" a narastaním sociálnej neistoty vyvolanej liberalizáciou cien pri súčasnom monopole výrobcov a nezamestnanosťou. V nejednom srdci to zapiští sentimentálnou spomienkou na "bezproblémové časy totality". V novinách ako Zmena či Nový Slovák si mám možnosť denne prečítať nejaký ten článoček o kryptokomunistickej, nenárodnej či židmi prelezenej VPN-ke. Na Jiráskovu č. 10 sa vkráda únava - únava zo štrnásťmesačného pohonu (denne od rána do noci bez jediného dňa vol'na). Karty sú rozdané. Slovensko berie vec svojej budúcnosti do vlastných rúk.
V tomto čase sa vyhrotilo aj napätie medzi politickou reprezentáciou VPN a premiérom slovenskej vlády. Vladimír Mečiar nás jedného krásneho dňa (bolo to 5. februára 1991 večer) jednoducho obvinil, že zasahujeme do kompetencie vlády, prijímame na koaličných rokovoniach nekompetentné rozhodnutia, nepodporujeme vládu a parlament a lubovoľne chceme odvolávať ministrov. V závere svojho, napodiv telefaxom poslaného, stanoviska si vyhradil právo tento svoj postoj zverejniť. Ak si odmyslíme nepravdivosť tvrdení, ktoré stáli za premiérovým názorom, tak faktom ostáva jediné: premiér vlády za Verejnosť proti násiliu hrozil vyhlásením vojny politickému hnutiu, ktoré ho zrodilo. V tom istom čase sa celkom rozpadlo aj Občianske fórum. Vel'mi kulantnou formou (za účasti prezidenta, čelných predstavitel'ov všetkých prúdov v OF, avšak bez členskej základne) sa tak stalo 10. februára 1991. Toto všetko sa odohrávalo v čase, ked' so blížil snem VPN, ktorý mol rozhodnúť o mnohom (napríklad o tom, kto bude na čele vrcholných orgánov hnutia, či VPN ostane hnutím, alebo zreprodukuje model OF, či ostane zachovaná integrita hnutia a podobne). Priznám sa, že aj ja som vtedy prepadol sklonu démonizovať skutočnosť. Zdalo sa mi, že v pozadí sa skrýva rafinovaný komplot "temných síl", ktoré práve vytyčujú hranicu medzi budúcou integrovanou Európou a tým ostatným. Zdalo sa mi celkom evidentné, že KGB - a jej domáci pomáhači - robia všetko pre to, aby sme ostali za jej hranicami. Toto bol dôvod, prektorý som sa s vydavateľom svojej knihy dohodol, že epilóg dodám až po sneme VPN, ktorý sa mal konať 23. a 24. februára. Do toho však prišlo stretnutie s okresnými predstavitel'mi VPN z celého Slovenska. A zrazu mi pred očami defilovali I'udia s jasným názorom a vôľou kráčať za ním. Stručne a krátko: zástup revolucionárov sa za tých štrnásť mesiacov zmenil na normálne politické zoskupenie, vedomé si svojej zodpovednosti aj historickej misie. Toto konštatovanie platí dokonca aj pre pohyb, ktorý som nainom mieste tejto knihy nazval trnavskou iniciatívou. Takže všetko je v poriadku.
V Bratislave 11. 2. 1991
Epilóg
Vzápätí po tom, ako som dopísal svoju knihu a odovzdal rukopis do výroby, explodovala situácia v hnutí Verejnost proti násiliu i v celej spoločnosti. Rozbuškou boli tentoraz udalosti "vnútrostraníckeho charakteru“ v samotnom VPN. Ich protagonistami boli opäť I'udia, ktorých čitatel' už pozná z mojej knihy a v pozadí témy lustrácií, národného problému, personálnych zmien v inštitúciách, a metamorfózy moc i. A opä ť šIo o všetko - o federáciu, o ekonomickú reformu, o cestu, po kto re j sme v novembti 1989 vykročili . . .
Snem VPN prebehol vcelku pokojne. Jeho účastníci odmietli (v pomere asi 100 ku 160) pokus nominovať na čelo hnutia Vladimíra Mečiara. Vzápätí sa v televízii rozhIase i novinách rozpútaIa ostrá kampaň. Viedol ju premiér Mečiar a mieril na mňa a vlastne na ceIú poIitickú reprezentáciu hnutia. Ako figúrky v hre použil Milana Kňažka, trnavskú iniciatívu, ale aj zlodejov, ktorí nám celé mesiace kradli dokumenty z Koordinačného centra, Jána Budaja, svoju znalosť obsahu agentúrnych spisov bývalej Štátnej bezpečnosti (nadobudol ju v časoch, keď bol ministrom vnútra).
Z rozkolu v hnutí VPN sa zrodila platforma, ktorá sa nazvala "Za demokratické Slovensko". Pod jej zástavou sa zhromaždili I'udia s výrazne antikomunistickým cítením (Kňažko, Trnavská iniciatíva), národovci odsudzujúci "protislovenské" postoje VPN (podporu mu v čase vyhroteného konfliktu vyjadrila nielen Štúrova spoločnosť a Matica slovenská, ale aj ilegálne organizácie ako napríklad Národné gardy), frustrovaní účastníci novembrových udalostí z roku 1989, v ktorých naďalej prežíval sentimentálny vzťah k reálnemu socializmu a dezinformovaní a neinformovaní VPN-kári z okresov, ktorí nemali tušenie, čo sa to vlastne v tej Bratislave deje. Výsledky výskumov verejnej mienky v tom čase hovorili jasnou rečou. Platforma Za demokratické Slovensko resp. jej priaznivci, boIi svojimi postojmi k ekonomickej reforme či štátoprávnemu usporiadaniu republiky na nerozoznanie od komunistov alebo členov Slovenskej národnej strany. Ani to by ma až tak netrápilo, keby som postupne nenadobúdal zretel'ný pocit, že za tým všetkým sú aj agentúrne siete bývalej ŠtB, že atmosféra v krajine sa pomaly, ale iste radikalizuje spôsobom, ktorý sa prezentuje vyhroteným separatizmom, antisemitizmom a ďalšími sociálnopatologickými znakmi.
Stručne a krátko: Na prelome marca a apríla 1991 sa Slovensko ocitlo na pokraji sociálneho výbuchu. A ocitlo sa tam v čase, keď vrcholili práce spojené s novým štátoprávnym usporiadaním, keď sa rozbiehala ekonomická reforma, keď sa rozhodovalo o tom, či sa staneme súčasťou budúcej Európy, alebo jednoducho ostaneme vo sfére iného vplyvu. Neraz som si v tých rušných dňoch a týždňoch dával otázku, či sme sa stali obeťami akejsi spoločenskej choroby, ktorá je dôsledkom roky a desaťročia frustrovaných prirodzených potrieb I'udí, či obeťami choroby niekol'kých jednotlivcov s enormne rozvinutou túžbou po moci umocňovanou mesianistickým komplexom, alebo či sme sa jednoducho nestali pasívnymi účastníkmi geopolitickej hry, ktorá mala ČSFR "zachrániť" pred premenou na jednu zo západných demokracií. Pravdou zrejme bude, že každý z týchto faktorov sa na vtedajšom vývoji podpísal svojou troškou. A prítomné boli zrejme aj mnohé ďalšie. To však už je téma pre inú knihu.
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1991)
V tomto čase sa vyhrotilo aj napätie medzi politickou reprezentáciou VPN a premiérom slovenskej vlády. Vladimír Mečiar nás jedného krásneho dňa (bolo to 5. februára 1991 večer) jednoducho obvinil, že zasahujeme do kompetencie vlády, prijímame na koaličných rokovoniach nekompetentné rozhodnutia, nepodporujeme vládu a parlament a lubovoľne chceme odvolávať ministrov. V závere svojho, napodiv telefaxom poslaného, stanoviska si vyhradil právo tento svoj postoj zverejniť. Ak si odmyslíme nepravdivosť tvrdení, ktoré stáli za premiérovým názorom, tak faktom ostáva jediné: premiér vlády za Verejnosť proti násiliu hrozil vyhlásením vojny politickému hnutiu, ktoré ho zrodilo. V tom istom čase sa celkom rozpadlo aj Občianske fórum. Vel'mi kulantnou formou (za účasti prezidenta, čelných predstavitel'ov všetkých prúdov v OF, avšak bez členskej základne) sa tak stalo 10. februára 1991. Toto všetko sa odohrávalo v čase, ked' so blížil snem VPN, ktorý mol rozhodnúť o mnohom (napríklad o tom, kto bude na čele vrcholných orgánov hnutia, či VPN ostane hnutím, alebo zreprodukuje model OF, či ostane zachovaná integrita hnutia a podobne). Priznám sa, že aj ja som vtedy prepadol sklonu démonizovať skutočnosť. Zdalo sa mi, že v pozadí sa skrýva rafinovaný komplot "temných síl", ktoré práve vytyčujú hranicu medzi budúcou integrovanou Európou a tým ostatným. Zdalo sa mi celkom evidentné, že KGB - a jej domáci pomáhači - robia všetko pre to, aby sme ostali za jej hranicami. Toto bol dôvod, prektorý som sa s vydavateľom svojej knihy dohodol, že epilóg dodám až po sneme VPN, ktorý sa mal konať 23. a 24. februára. Do toho však prišlo stretnutie s okresnými predstavitel'mi VPN z celého Slovenska. A zrazu mi pred očami defilovali I'udia s jasným názorom a vôľou kráčať za ním. Stručne a krátko: zástup revolucionárov sa za tých štrnásť mesiacov zmenil na normálne politické zoskupenie, vedomé si svojej zodpovednosti aj historickej misie. Toto konštatovanie platí dokonca aj pre pohyb, ktorý som nainom mieste tejto knihy nazval trnavskou iniciatívou. Takže všetko je v poriadku.
V Bratislave 11. 2. 1991
Epilóg
Vzápätí po tom, ako som dopísal svoju knihu a odovzdal rukopis do výroby, explodovala situácia v hnutí Verejnost proti násiliu i v celej spoločnosti. Rozbuškou boli tentoraz udalosti "vnútrostraníckeho charakteru“ v samotnom VPN. Ich protagonistami boli opäť I'udia, ktorých čitatel' už pozná z mojej knihy a v pozadí témy lustrácií, národného problému, personálnych zmien v inštitúciách, a metamorfózy moc i. A opä ť šIo o všetko - o federáciu, o ekonomickú reformu, o cestu, po kto re j sme v novembti 1989 vykročili . . .
Snem VPN prebehol vcelku pokojne. Jeho účastníci odmietli (v pomere asi 100 ku 160) pokus nominovať na čelo hnutia Vladimíra Mečiara. Vzápätí sa v televízii rozhIase i novinách rozpútaIa ostrá kampaň. Viedol ju premiér Mečiar a mieril na mňa a vlastne na ceIú poIitickú reprezentáciu hnutia. Ako figúrky v hre použil Milana Kňažka, trnavskú iniciatívu, ale aj zlodejov, ktorí nám celé mesiace kradli dokumenty z Koordinačného centra, Jána Budaja, svoju znalosť obsahu agentúrnych spisov bývalej Štátnej bezpečnosti (nadobudol ju v časoch, keď bol ministrom vnútra).
Z rozkolu v hnutí VPN sa zrodila platforma, ktorá sa nazvala "Za demokratické Slovensko". Pod jej zástavou sa zhromaždili I'udia s výrazne antikomunistickým cítením (Kňažko, Trnavská iniciatíva), národovci odsudzujúci "protislovenské" postoje VPN (podporu mu v čase vyhroteného konfliktu vyjadrila nielen Štúrova spoločnosť a Matica slovenská, ale aj ilegálne organizácie ako napríklad Národné gardy), frustrovaní účastníci novembrových udalostí z roku 1989, v ktorých naďalej prežíval sentimentálny vzťah k reálnemu socializmu a dezinformovaní a neinformovaní VPN-kári z okresov, ktorí nemali tušenie, čo sa to vlastne v tej Bratislave deje. Výsledky výskumov verejnej mienky v tom čase hovorili jasnou rečou. Platforma Za demokratické Slovensko resp. jej priaznivci, boIi svojimi postojmi k ekonomickej reforme či štátoprávnemu usporiadaniu republiky na nerozoznanie od komunistov alebo členov Slovenskej národnej strany. Ani to by ma až tak netrápilo, keby som postupne nenadobúdal zretel'ný pocit, že za tým všetkým sú aj agentúrne siete bývalej ŠtB, že atmosféra v krajine sa pomaly, ale iste radikalizuje spôsobom, ktorý sa prezentuje vyhroteným separatizmom, antisemitizmom a ďalšími sociálnopatologickými znakmi.
Stručne a krátko: Na prelome marca a apríla 1991 sa Slovensko ocitlo na pokraji sociálneho výbuchu. A ocitlo sa tam v čase, keď vrcholili práce spojené s novým štátoprávnym usporiadaním, keď sa rozbiehala ekonomická reforma, keď sa rozhodovalo o tom, či sa staneme súčasťou budúcej Európy, alebo jednoducho ostaneme vo sfére iného vplyvu. Neraz som si v tých rušných dňoch a týždňoch dával otázku, či sme sa stali obeťami akejsi spoločenskej choroby, ktorá je dôsledkom roky a desaťročia frustrovaných prirodzených potrieb I'udí, či obeťami choroby niekol'kých jednotlivcov s enormne rozvinutou túžbou po moci umocňovanou mesianistickým komplexom, alebo či sme sa jednoducho nestali pasívnymi účastníkmi geopolitickej hry, ktorá mala ČSFR "zachrániť" pred premenou na jednu zo západných demokracií. Pravdou zrejme bude, že každý z týchto faktorov sa na vtedajšom vývoji podpísal svojou troškou. A prítomné boli zrejme aj mnohé ďalšie. To však už je téma pre inú knihu.
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1991)