Začnem Trnavou. 20. októbra 1990 sa tam stretli predstavitelia viac ako tridsiatich okresných a mestských rád a koordinačných výborov VPN z celého Slovenska. Spolu s nimi boli pozvaní aj priaznivci Jána Budaja - ľudia, ktorí sa nezmierili s jeho odchodom z politickej scény po lustračnej afére. Medzi nepozvanými hosťami boli Peter Tatár a Juraj Flamík z bratislavského Koordinačného centra. Podlo nich mal priebeh tohto stretnutia charakter zjavného úsilia vytvoriť frakciu v hnutí. Frakciu, ktorej základňu tvorili predovšetkým tí z aktivistov VPN, na ktorých sa akosi nedostalo pri deľbe kresiel, moci, prestíže ..., ďalej ľudia, ktorých priťahovala vízia pevnej ruky na čele hnutia a tvrdý kurz voči tzv. starým štruktúram, ľudia, ktorí veľmi kriticky vnímali činnosť vtedajšieho vedenia VPN. Zo svojho rokovania vydali text, ktorý upozorňoval na nedostatky v práci Slovenskej rady VPN a Koordinačného centra VPN. Jeden z bratislavských obvodov uverejnil svoju vlastnú interpretáciu trnavských udalostí. Medziiným sa tu upozorňovalo na ľahostajnosť k národným problémom, vyčítalo sa mu, že v parlamentných voľbách otvoril kandidátku VPN pre Maďarskú nezávislú iniciatívu a Rómsku občiansku iniciatívu, že neposkytuje dostatočnú podporu premiérovi Mečiarovi. Vyčítali mu aj príliš kritický tón voči slovenským nacionalistickým politickým zoskupeniam a prílišnú blahosklonnosť voči podobným zoskupeniam maďarskej proveniencie (konkrétne sa tu spomínalo Spolužitie a menovite p. Duray). Vedeniu hnutia sa ďalej vyčítalo, že prispelo k zamietnutiu matičného návrhu jazykového zákona a celkove negatívny (nenárodný) prístup k slovenskému jazyku a Matici slovenskej. Medzi písomnými závermi z rokovania v Trnave sa zjavili aj názory, podľa ktorých treba vymeniť (odvolať) niektorých predstaviteľov Slovenskej rady VPN a Koordinačného centra VPN (napríklad mňa, Petra Zajaca, Petra Tatára a Pavla Balgavého). Ako dôvody sa uviedli: zlé vystupovanie pred verejnosťou, politické chyby, neschopnosť zvládnuť úlohy, ktoré prinášal každodenný politický život. Účastníci trnavského stretnutia žiadali aj, aby sa na čelo hnutia postavil premiér Mečiar a okrem toho žiadali návrat Jána Budaja do politického života. Počas vlastného rokovania v Trnave - podľa Flamíkovho svedectva - zazneli aj slová, ktoré poukazovali na môj židovský pôvod, na potrebu zbaviť sa bývalých komunistov vo vedení hnutia a podobne. O politickej klíme tohto rokovania svedčí skutočnosť, že bola celkom explicitne formulovaná potreba vytvoriť pravicovú platformu v rámci VPN (po vzore metamorfóz Občianskeho fóra, ktoré prebehli niekoľko dní pred trnavským stretnutím), pričom jeden z hovorcov tejto skupiny (p. Matejka) to na druhý deň v rozhovore pre denník Verejnosť charakterizoval dôrazom na sociálne istoty, z čoho usudzujem, že išlo o zámer platonický. Pravdou však ostáva, že trnavské stretnutie otvorilo problém možného rozštiepenia hnutia, že po ňom nasledovali ďalšie stretnutia a celý rad osobných rokovaní jeho protagonistov. Došlo vraj dokonca k prijatiu akejsi dlhodobej stratégie, podľa ktorej v prvej etape mali byť zo súčasného vedenia hnutia vylúčené predovšetkým "malé ryby" a potom malo prísť aj na mňa a ďalších významnejších predstaviteľov VPN. Myslím, že práve vtedy sme si s konečnou platnosťou uvedomili, že širokánska platforma hnutia začína byť prekážkou pre normálnu politickú prácu.

Na druhej strane však práve toto obdobie (október a november 1990) bolo najmenej vhodné pre prechod k normálnej politickej strane. Blížili sa totiž komunálne voľby, koalícia s KDH pokrivkávala na obe nohy, v spoločnosti kulminoval národný a národnostný problém. Unavené hnutie Verejnosť proti násiliu potrebovalo stoj čo stoj nejakú injekciu, ktorá by spôsobila znovuoživenie občianskeho povedomia verejnosti a pripomenula pôvodné východiská nášho úsilia.

(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1991)