Spor o to, či lustrovať na základe materiálov, ktoré po sebe zanechala Štátna bezpečnosť bývalého režimu sa medzičasom vyhranil do dvoch konceptov. Ten prvý predpokladal, že archívy Štb treba jednoducho na niekoľko desaťročí zapečatiť a nepovažovať informácie v nich obsiahnuté za politicky relevantné.
Druhá predstava operovala zase spotrebou preverovania osôb, ktoré mali vstúpiť do významných pozícií v štruktúre moci (vysokí vládni úradníci a podobne) z hľadiska ich možných kontaktov s domácimi i zahraničnými spravodajskými službami. Umiernenejší obhajcovia druhého z uvedených konceptov však naliehali, aby sa výkon lustrácií reguloval nejakou zákonnou úpravou, ktorá by zabránila zneužitiu archívov ministerstva vnútra a zbytočným ľudským tragédiám. Nechajme však plané špekulácie. Problém lustrácií patrí medzi tie z dramatických chvíľ hnutia Verejnosť proti násiliu, v ktorých dostalo šancu demonštrovať svoje poňatie vzťahu politiky a etiky. Spomínam si veľmi živo, ako sme hneď po voľbách sedeli v Koordinačnom centre hnutia a spisovali text, ktorý vyšiel už na druhý deň v našich novinách (Verejnosť, 2. júna 1990). V tom istom čísle Verejnosti vyšiel aj rozhovor s Jánom Budajom, vtedy ešte nezaťaženým tým všetkým, čo potom nasledovalo. Záznam z oboch týchto materiálov uvádzam nižšie.
"Je známe, že hnutie VPN patrilo medzi politické strany a hnutia, ktoré sa nakoniec rozhodli podrobiť svojich kandidátov lustrácii. Je známe, že sme tak urobili až po dlhšom váhaní. Naše pôvodné stanoviská k lustráciám, uverejnené v tlači, boli odmietavé. Svoj pôvodný nesúhlas sme zmenili vtom najlepšom úmysle chrániť našich voličov a v maximálne možnej miere zabezpečiť, aby sme v nultom bode demokracie zasadli k čistému stolu. Chceli sme taktiež ochrániť našich kandidátov a budúcich poslancov, dosiahnuť, aby nik nemohol s nimi nijako manipulovať alebo ich vydierať, aby nijaká cudzia rozviedka nezasahovala do našich dejín. Všetky rozhodnutia, ktoré sme v tejto záležitosti urobili, boli rozhodnutia kolektívne. Kandidáti s lustráciou súhlasili. Dnes zisťujeme, že čisté úmysly a dobré zásady, s akými sme k tomuto kroku pristúpili, nás postavili pred hlbokú mravnú dilemu. Namiesto toho, aby sme dosiahli vytúženú stopercentnú spravodlivosť, dosiahli sme iba to, že nás všetkých ovanul mŕtvolný pach hydry Štátnej bezpečnosti, ktorá tak vlastne dodatočne ešte raz zasiahlo do ľudských osudov. Pri postupnom oboznamovaní sa s jednotlivými prípadmi sme jednoznačne zistili, že materiály o podklady bývalej Štb môžu byť zavádzajúce o skresľujúce. Zistili sme, že popri iných so do evidencie mohli napríklad dostať aj osoby, ktoré o tom vôbec netušili, od ktorých jednoducho ich kolega, ich známy alebo ich vedúci, sám spolupracovník ŠtB, systematicky získaval informácie a potom ich bez ich vedomia uviedol oko dôverníkov. Čo je ešte paradoxnejšie, v evidencii so mohli ocitnúť aj ľudia, ktorí vlastne boli odporcovia režimu, ktorých režim tak či onak prenasledoval či sledoval a ktorí sa tak v dôsledku svojej aktivity ocitli v záznamoch. A napokon, v evidencii mohli byť aj ľudia, ktorí sa síce formálne k spolupráci zaviazali, v skutočnosti však nespolupracovali, nijaké udania neposkytovali, nikomu neubližovali. Toto všetko sme sa, pravda, dozvedeli až postupne. Niekedy, žiaľ aj neskoro: pre časovú tieseň sme už totiž nemohli postupovať inak, než podľa spoločne dohodnutej zásady, ktorou bolo tých niekoľko kandidátov s evidenčnými záznamami z kandidátnej listiny stiahnuť. Namiesto žiaducej ochrany sme tak v skutočnosti niektorých čestných a bezúhonných ľudí ohrozili. Pri tejto príležitosti pripomíname, že z kandidátky VPN odstúpili tiež mnohí jedinci z dôvodov pracovných, rodinných, zdravotných či osobných. V našom oznámení adresovanom jednotlivým krajským volebným komisiám sme všetkých odstupujúcich uviedli v abecednom poradí, a samozrejme, bez udania dôvodu, pre ktorý z kandidátky odstúpili. No ani u tých pár kandidátov, ktorí boli stiahnutí v dôsledku toho, že neprešli lustráciou, nemožno na základe dokumentov vždy jednoznačne povedať, či skutočne s ŠtB spolupracovali, alebo či Štb použilo nekalé praktiky nato, aby týchto ľudí diskreditovalo. Chceme s týmto dedičstvom raz navždy skoncovať. Nechceme večne žiť V tieni kartoték ŠtB. Urobíme všetko pre to, aby sa dosiahli právne záruky pre skutočnú likvidáciu tohto dedičstva. Urobíme všetko pre to, aby sme očistili občiansku česť o bezúhonnosť každého, komu právom náleží, komu bolo v týchto svislostiach nevdojak ublížené. Za každým takým človekom plne stojíme. Nejde len o našich kandidátov. Ide o to, aby sa namiesto komunistického kádrovania nerozvinul akýsi nový druh kádrovania, ktorý by udeľoval ľuďom visačku prelustrovaných a neprelustrovaných. Na našom vlastnom príklade sa možno poučiť, aké zhubné by mohlo byť veriť i v ďalšom desaťročí bývalej Štátnej bezpečnosti. Základy našej politiky nemožno stavať no dokumentoch bývalého režimu, ale na dôvere a prirodzených vzťahoch overených spoločnou skúsenosťou".
Z rozhovoru denníka Verejnosť s Jánom Budajom:
VEREJNOSŤ: Vaše odstúpenie z kandidátnej listiny bolo pre mnohých šokom. Môžete povedať, ako ste prežívali tie chvíle, čo vás viedlo k rozhodnutiu odstúpiť, hoci vás Slovenská rada VPN podporila? Ako vyzeralo to rozhodovanie medzi vedomím zodpovednosti za voličov, za budúcnosť a tým, že ste nechceli byť vo výhode voči vašim kolegom, ktorí sa ocitli v podobnej situácii?
J. BUDAJ: Áno. Nech mi to nemajú voliči za zlé, ale prežíval som predovšetkým svoj osobný zápas. Musel som si priznať, že môj zápas s ŠtB môže skončiť prehrou. Zdalo sami, akoby snaha o pravdu, čistotu a spravodlivosť vyniesla na povrch nepravdu a nespravodlivosť. Mal som pocit, akoby som sa ocitol pred nejakým strojom, ktorý ma má rozomlieť a ja sa tomu bezmocne prizerám. Odstúpenie z kandidátky bolo mojou šancou vnútorne vyhrať aj keby to malo znamenať moju prehru ako politickej osoby. Mohol som to urobiť vo chvíli, keď mi Rada VPN dala plnú dôveru, aby som na kandidátke mohol zostať. V tej chvíli som bol slobodný, mohol som sa rozhodnúť, ako mi kázalo svedomie
VEREJNOSŤ: Čo však môžete teraz odkázať tým, pre ktorých ste na kandidátke stelesňovali záruku VPN?
J. BUDAJ: Myslím, že je správne, že to bola kampaň osobností. Nesprávne bolo, že som z kandidátky odišiel príliš neskoro. Veľmi ma to mrzí a všetkých ubezpečujem, že to nebola špekulácia hnutia. Lustrácie, ktoré sme najprv odmietli, sme rozhodli urobiť dosť neskoro, a tak prišli skutočne v tej najnevhodnejšej chvíli ... Môj prípad sa prerokúval najdlhšie. Bol predmetom dramatických diskusií. Bola to dráma zápasu princípov osobnej etiky života s mechanickým princípom politickej korektnosti ... Voličom, ktorí volili moje meno, by som sa chcel znova ospravedlniť ..."
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1991)
Vyhlásenie Rady VPN Slovenska k lustrácii kandidátov na
poslancov
poslancov
"Je známe, že hnutie VPN patrilo medzi politické strany a hnutia, ktoré sa nakoniec rozhodli podrobiť svojich kandidátov lustrácii. Je známe, že sme tak urobili až po dlhšom váhaní. Naše pôvodné stanoviská k lustráciám, uverejnené v tlači, boli odmietavé. Svoj pôvodný nesúhlas sme zmenili vtom najlepšom úmysle chrániť našich voličov a v maximálne možnej miere zabezpečiť, aby sme v nultom bode demokracie zasadli k čistému stolu. Chceli sme taktiež ochrániť našich kandidátov a budúcich poslancov, dosiahnuť, aby nik nemohol s nimi nijako manipulovať alebo ich vydierať, aby nijaká cudzia rozviedka nezasahovala do našich dejín. Všetky rozhodnutia, ktoré sme v tejto záležitosti urobili, boli rozhodnutia kolektívne. Kandidáti s lustráciou súhlasili. Dnes zisťujeme, že čisté úmysly a dobré zásady, s akými sme k tomuto kroku pristúpili, nás postavili pred hlbokú mravnú dilemu. Namiesto toho, aby sme dosiahli vytúženú stopercentnú spravodlivosť, dosiahli sme iba to, že nás všetkých ovanul mŕtvolný pach hydry Štátnej bezpečnosti, ktorá tak vlastne dodatočne ešte raz zasiahlo do ľudských osudov. Pri postupnom oboznamovaní sa s jednotlivými prípadmi sme jednoznačne zistili, že materiály o podklady bývalej Štb môžu byť zavádzajúce o skresľujúce. Zistili sme, že popri iných so do evidencie mohli napríklad dostať aj osoby, ktoré o tom vôbec netušili, od ktorých jednoducho ich kolega, ich známy alebo ich vedúci, sám spolupracovník ŠtB, systematicky získaval informácie a potom ich bez ich vedomia uviedol oko dôverníkov. Čo je ešte paradoxnejšie, v evidencii so mohli ocitnúť aj ľudia, ktorí vlastne boli odporcovia režimu, ktorých režim tak či onak prenasledoval či sledoval a ktorí sa tak v dôsledku svojej aktivity ocitli v záznamoch. A napokon, v evidencii mohli byť aj ľudia, ktorí sa síce formálne k spolupráci zaviazali, v skutočnosti však nespolupracovali, nijaké udania neposkytovali, nikomu neubližovali. Toto všetko sme sa, pravda, dozvedeli až postupne. Niekedy, žiaľ aj neskoro: pre časovú tieseň sme už totiž nemohli postupovať inak, než podľa spoločne dohodnutej zásady, ktorou bolo tých niekoľko kandidátov s evidenčnými záznamami z kandidátnej listiny stiahnuť. Namiesto žiaducej ochrany sme tak v skutočnosti niektorých čestných a bezúhonných ľudí ohrozili. Pri tejto príležitosti pripomíname, že z kandidátky VPN odstúpili tiež mnohí jedinci z dôvodov pracovných, rodinných, zdravotných či osobných. V našom oznámení adresovanom jednotlivým krajským volebným komisiám sme všetkých odstupujúcich uviedli v abecednom poradí, a samozrejme, bez udania dôvodu, pre ktorý z kandidátky odstúpili. No ani u tých pár kandidátov, ktorí boli stiahnutí v dôsledku toho, že neprešli lustráciou, nemožno na základe dokumentov vždy jednoznačne povedať, či skutočne s ŠtB spolupracovali, alebo či Štb použilo nekalé praktiky nato, aby týchto ľudí diskreditovalo. Chceme s týmto dedičstvom raz navždy skoncovať. Nechceme večne žiť V tieni kartoték ŠtB. Urobíme všetko pre to, aby sa dosiahli právne záruky pre skutočnú likvidáciu tohto dedičstva. Urobíme všetko pre to, aby sme očistili občiansku česť o bezúhonnosť každého, komu právom náleží, komu bolo v týchto svislostiach nevdojak ublížené. Za každým takým človekom plne stojíme. Nejde len o našich kandidátov. Ide o to, aby sa namiesto komunistického kádrovania nerozvinul akýsi nový druh kádrovania, ktorý by udeľoval ľuďom visačku prelustrovaných a neprelustrovaných. Na našom vlastnom príklade sa možno poučiť, aké zhubné by mohlo byť veriť i v ďalšom desaťročí bývalej Štátnej bezpečnosti. Základy našej politiky nemožno stavať no dokumentoch bývalého režimu, ale na dôvere a prirodzených vzťahoch overených spoločnou skúsenosťou".
Z rozhovoru denníka Verejnosť s Jánom Budajom:
VEREJNOSŤ: Vaše odstúpenie z kandidátnej listiny bolo pre mnohých šokom. Môžete povedať, ako ste prežívali tie chvíle, čo vás viedlo k rozhodnutiu odstúpiť, hoci vás Slovenská rada VPN podporila? Ako vyzeralo to rozhodovanie medzi vedomím zodpovednosti za voličov, za budúcnosť a tým, že ste nechceli byť vo výhode voči vašim kolegom, ktorí sa ocitli v podobnej situácii?
J. BUDAJ: Áno. Nech mi to nemajú voliči za zlé, ale prežíval som predovšetkým svoj osobný zápas. Musel som si priznať, že môj zápas s ŠtB môže skončiť prehrou. Zdalo sami, akoby snaha o pravdu, čistotu a spravodlivosť vyniesla na povrch nepravdu a nespravodlivosť. Mal som pocit, akoby som sa ocitol pred nejakým strojom, ktorý ma má rozomlieť a ja sa tomu bezmocne prizerám. Odstúpenie z kandidátky bolo mojou šancou vnútorne vyhrať aj keby to malo znamenať moju prehru ako politickej osoby. Mohol som to urobiť vo chvíli, keď mi Rada VPN dala plnú dôveru, aby som na kandidátke mohol zostať. V tej chvíli som bol slobodný, mohol som sa rozhodnúť, ako mi kázalo svedomie
VEREJNOSŤ: Čo však môžete teraz odkázať tým, pre ktorých ste na kandidátke stelesňovali záruku VPN?
J. BUDAJ: Myslím, že je správne, že to bola kampaň osobností. Nesprávne bolo, že som z kandidátky odišiel príliš neskoro. Veľmi ma to mrzí a všetkých ubezpečujem, že to nebola špekulácia hnutia. Lustrácie, ktoré sme najprv odmietli, sme rozhodli urobiť dosť neskoro, a tak prišli skutočne v tej najnevhodnejšej chvíli ... Môj prípad sa prerokúval najdlhšie. Bol predmetom dramatických diskusií. Bola to dráma zápasu princípov osobnej etiky života s mechanickým princípom politickej korektnosti ... Voličom, ktorí volili moje meno, by som sa chcel znova ospravedlniť ..."
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1991)