Plénum aktivistov a priaznivcov hnutia Verejnosť proti násiliu sa medzitým rozložilo na tých, čo stáli za Janom Budajom a ostatných. Výsledný dojem bol nedobrý, pričom verejnosť si spomenutý fakt interpretovala ako mocenský boj v súčasnom vedení hnutia.
Objasnenie pozícií hlavných aktérov drámy priniesol prvý celoslovenský Snem VPN po voľbách (17. 6. 1990). Formuloval tu svoj názor tak designovaný premiér slovenskej vlády a bývalý minister vnútra vlády Slovenskej republiky za VPN - Vladimír Mečiar, ako aj Ján Budaj sám:
Vladimír Mečiar: "... Treba skončiť s touto otázkou, pretože neposkytuje pravdivý a úplný obraz. Je tam veľa falšovaných údajov, veľa provokácie. Samotný fakt, že bol v evidencii Štb zapísaný, neznamená, že bol spolupracovníkom... Skončime s touto aférou, umožnime jej existenciu za iných podmienok tým, že demokratická spoločnosť dokáže do istého času tento proces terminovať inak, než jednorázovou previerkou". (Slovenský denník 18. 6. 1990).
Ján Budaj: "... Niektorí ľudia, ktorí to vidia pragmaticky, mi teraz hovoria, že politický pragmatizmus káže, aby som sa stiahol z politickej scény, aj z hnutia do úzadia. Veľa som nad tým premýšľal, napokon popoludní bude rokovanie snemu, na ktorom budem, aby som mohol abdikovať na svoje funkcie alebo funkciu a otvorene vám poviem, že odchod z funkcionárčenia by bol v tejto chvíli pre mňa úľavou. Iste si všetci uvedomujete, že som unavený, že to všetko, čo som musel prežiť, je už pre mňa priveľa. Odstúpenie by mi vyriešilo mnohé problémy, ale mám pocit, že v tejto chvíli by som, pritakával nepravde a preto som sa rozhodol, že dobrovoľne neabdikujem z tejto funkcie (t. j. z funkcie predsedu Slovenskej rady VPN, najvyššieho rozhodovacieho orgánu hnutia - pozn. aut.). Keby došlo k inému rozhodnutiu, tak sa stiahnem bez akýchkoľvek výčitiek". (citované podlo magnetofónového záznamu zo Snemu)
Od tejto chvíle sa začali sily politického centra hnutia Verejnosť proti násiliu trieštiť dvoma smermi. "Budajovci" sa nevzdali zámeru vrátiť svojho hrdinu na čelo VPN, čím vznikla reálna hrozba rozkolu v hnutí. Našťastie jadro politickej reprezentácie pochopilo reálnu situáciu a ujalo sa legitímnych úloh víťaznej politickej sily (vytvoriť vládnu koalíciu a vôbec novú štruktúru moci). Miestoprísažne však vyhlasujem, že prípad Budaj bola zrejme aj ostane najvysilujúcejšou epizódou tohto obdobia - aspoň pre tých niekoľko ľudí z bratislavského Koordinačného centra - vrátane mňa samého, ktorí sa ocitli v jeho epicentre.
Základný postoj slovenskej verejnosti k problému lustrácií vyjadrujú odpovede občanov na otázky týkajúce sa jeho zmyslu a naň nadväzujúceho riešenia. Z týchto odpovedí vyplýva, že až 54 percent opýtaných občanov považuje lustrácie za potrebné a praje si v nich pokračovať dovtedy.. kým nebudú odhalení všetci bývalí spolupracovníci ŠtB. Skoro 20 percent si naopak myslí, že lustrácie svoj účel splnili a pokračovať v nich už netreba. Ešte radikálnejší postoj vyjadrilo približne 25 percent opýtaných, podľa ktorých k lustráciám vôbec nemalo dôjsť, lebo boli zmanipulované bývalou ŠtB a tzv. „veľké ryby" sú aj tak už dávno v bezpečí.
Lustrácie však prebehli a nikto ich účinok na spoločnosť už neodvráti. Vzniká otázka, aký postoj zaujať voči tým, ktorí s Štb spolupracovali. Podľa výsledkov prieskumu Centra pre výskum spoločenských problémov si 15 percent opýtaných občanov myslí, že by mali byť verejne pranierovaní a politicky znemožnení. Viac ako 60 percent požaduje, aby sa im zakázalo zastávať verejné funkcie, iba 5 percent chce trestať podlo miery previnenia a len 14 percent je za to, aby boli zbavení viny, resp. chce, aby neboli nijako pranierovaní. (pozri: Slovensko po voľbách. Správa z výskumu verejnej mienky Centra pre výskum spoločenských problémov, KC VPN Bratislava, august 1990)
Na jednej strane názorového spektra, resp. konfliktu o politickú budúcnosť Jána Budaja, bola teda celkom jednoznačne formulovaná predstava, ako má vyzerať reprezentácia víťazného politického hnutia - iste by na jej čele nemal figurovať človek ponorený do aféry. Na druhej strane tu bol prístup, ktorý sa opieral o názor, že nie je možné a prípustné zabudovať do genetickej výbavy novej politickej moci informácie poskladané z archívov najrepresívnejšej zložky bývalej moci. Koordinačné centrum hnutia Verejnosť proti násiliu v tejto konfrontácii predstavovalo prvý a Ján Budaj a jeho priaznivci druhý pól uvedeného názorového spektra. Jestvujú celkom zreteľne vyjadrené stanoviská oboch strán. Citácie, ktoré uvádzam ďalej, považujem z hľadiska
pochopenia celého príbehu za kľúčové.
28. júla 1990 sa stretli predsedovia okresných koordinačných výborov VPN na pracovnej porade v Bratislave. Tón diskusie bol jednoznačný. Predstavitelia okresov takmer jednohlasne vyjadrili Jánovi Budajovi svoju podporu, a to nielen ľudskú, ale aj politickú. Inými slovami, väčšina okresných predstaviteľov hnutia Verejnosť proti násiliu vyjadrila názor, že Ján Budaj by mal napriek afére spätej s lustráciami zotrvať v čelnej funkcii hnutia, t. j. ako predseda jeho celoslovenskej rady. Argumentovali zväčša tým, že Ján Budaj je symbolom novembrovej revolúcie a jeho odstúpenie by bolo ústupkom silám minulosti. Na pretras sa pri tejto príležitosti dostala aj integrita Koordinačného centra VPN. Bolo cítiť, že účastníci porady zazlievajú členom koordinačného centra liknavosť resp. príliš zdržanlivý, ba až negatívny postoj voči kauze Budaj. Pár dní na to sa zišiel Politický klub VPN. Bol to konzultatívny orgán bez rozhodovacích právomocí. Skladal sa z ľudí, ktorí požívali autoritu hnutia a diskutovali pri svojich stretnutiach o strategických otázkach formovania slovenskej politickej scény. Klubové stretnutie 2. augusta 1990 bolo venované výhradne prípadu Budaj. Jeho vyústenie bolo jednoznačné. Účastníci diskusie (F. Gál, P. Balgavý, M. Zemko, P. Tatár, M. Žiak, K. Procházka, D. Brezina, V. Sládek, J. Flamík, M. Horský, M. Šimečka st., J. Mihalík, S. Michalič, M. Kusý, P. Zajac, J. Budaj) okrem Procházku, Mihalíka a Budaja všetci jednotne vyslovili názor, že Budaj by sa mal stiahnuť z politickej scény. V obšírnom záverečnom vystúpení povedal Ján Budaj toto: "Ja som sem neprišiel diskutovať o tom, či mám odísť alebo nemám, ale o tom, ako ... Ja navrhujem, aby odchod nebol na tomto Sneme, aby som ho tu ohlásil, že na budúcom Sneme nekandidujem do čelnej funkcie, ale dotiahnem akúsi prácu, ktorú nakoniec všetci robíme spoločne, a to je príprava nových organizačných štruktúr. Bude ohlásený odchod z čelných miest a zároveň bude manifestovoná solidarita hnutia a neprebehne to ako poprava..."
Dva dni nato sa konal Snem VPN (4. 8. 1990), na ktorom mimobratislavskí účastníci opäť manifestovali svoju solidaritu s Jánom Budajom. Zoči-voči prejavom podpory a sympatií, Budaj zabudol na to, čo povedal v Politickom klube. Keďže to vyzeralo, že problém sa jednoducho opäť neuzavrie, vystúpil som po ukončení Snemu s faktami, ktoré som považoval za dostatočnú argumentáciu toho, prečo sa Ján Budaj musí stiahnuť z politickej scény. Doslova som vtedy povedal:
- Ján Budaj vlastnou rukou napísal a podpísal súhlas spolupráce s Štb,- neupozornil na túto skutočnosť ani svojich najbližších priateľov (a to ani v čase pred voľbami),
- klamal, keď na tlačovej konferencii po voľbách vyhlásil, že túto skutočnosť si mienil so sebou odniesť do hrobu a neskôr začal tvrdiť, že ju jednoducho
vytesnil z pamäti,
- navádzal na klamstvo aj také autority ako sú M. Kusý a M. Šimečka st., keď im navrhoval, aby povedali, že podpísal spoluprácu s Štb po dohode s nimi, aby sa mu ľahšie vykonávala disidentská činnosť,
- zapríčinil, že hnutie sa touto kauzou ocitlo na pokraji rozkolu,
- nedodržal stanovisko, ktoré dva dni predtým zaujal na politickom klube.
Vzápätí som ponúkol svoju rezignáciu na post predsedu Koordinačného centra VPN a na člena Slovenskej rady VPN. Ako dôvod som uviedol nebezpečenstvo, že by sa môj postoj mohol interpretovať ako mocenský boj medzi mnou a Budajom (uviedol som tiež druhý dôvod - moju potrebu vrátiť sa k občianskemu povolaniu). Diskusia na druhý deň pokračovala v úzkom kruhu členov Koordinačného centra. A opäť nasledovali mučivé hodiny sebatrýznenia. Peter Zajac ma vtedy naliehavo žiadal, aby som sa nenechal vmanipulovať. do situácie, akoby problém Jána Budaja bol problémom nás dvoch. Napokon sa v našom denníku Verejnosť uverejnilo stanovisko Koordinačného centra VPN, podľa ktorého sa prijalo vyhlásenie Jána Budaja, že nebude na najbližšom Sneme VPN kandidovať na funkciu predsedu Slovenskej rady hnutia a moja žiadosť o uvoľnenie bola až do tohto Snemu zamietnutá.
To však už verejnosť začala problém lustrácií interpretovať ako mocenský boj vnútri hnutia a mne bolo jasné, že rozkolu môže zabrániť iba kolektívny postoj. Medzníkom sa stal Snem hnutia Verejnosť proti násiliu, ktorý sa konal 9. septembra 1990. V tajnom hlasovaní vznikla 25-členná rada VPN, v ktorej bol aj Ján Budaj. Vzápätí, opäť tajným hlasovaním, si rada zvolila svojho predsedu - stal som sa ním ja. Mohlo by sa zdať, že týmto sa náš príbeh končí a môžeme pristúpiť k „poučeniu". Nie je to pravda najmenej z dvoch dôvodov. Prvý - Ján Budaj sa nestal symbolom novembrovej revolúcie náhodu a jeho predchádzajúci život nebol iba hrou na odpor proti režimu. Postoj k jeho kauze má teda aj iný rozmer než pragmaticko-politický. A dôvod druhý: Snemom z 9. septembra sa nič neskončilo. Príbeh Jána Budaja nás sprevádza naďalej a jeho priamych účastníkov pravdepodobne neprestane sprevádzať, pokiaľ budú žiť.
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1991)
Vladimír Mečiar: "... Treba skončiť s touto otázkou, pretože neposkytuje pravdivý a úplný obraz. Je tam veľa falšovaných údajov, veľa provokácie. Samotný fakt, že bol v evidencii Štb zapísaný, neznamená, že bol spolupracovníkom... Skončime s touto aférou, umožnime jej existenciu za iných podmienok tým, že demokratická spoločnosť dokáže do istého času tento proces terminovať inak, než jednorázovou previerkou". (Slovenský denník 18. 6. 1990).
Ján Budaj: "... Niektorí ľudia, ktorí to vidia pragmaticky, mi teraz hovoria, že politický pragmatizmus káže, aby som sa stiahol z politickej scény, aj z hnutia do úzadia. Veľa som nad tým premýšľal, napokon popoludní bude rokovanie snemu, na ktorom budem, aby som mohol abdikovať na svoje funkcie alebo funkciu a otvorene vám poviem, že odchod z funkcionárčenia by bol v tejto chvíli pre mňa úľavou. Iste si všetci uvedomujete, že som unavený, že to všetko, čo som musel prežiť, je už pre mňa priveľa. Odstúpenie by mi vyriešilo mnohé problémy, ale mám pocit, že v tejto chvíli by som, pritakával nepravde a preto som sa rozhodol, že dobrovoľne neabdikujem z tejto funkcie (t. j. z funkcie predsedu Slovenskej rady VPN, najvyššieho rozhodovacieho orgánu hnutia - pozn. aut.). Keby došlo k inému rozhodnutiu, tak sa stiahnem bez akýchkoľvek výčitiek". (citované podlo magnetofónového záznamu zo Snemu)
Od tejto chvíle sa začali sily politického centra hnutia Verejnosť proti násiliu trieštiť dvoma smermi. "Budajovci" sa nevzdali zámeru vrátiť svojho hrdinu na čelo VPN, čím vznikla reálna hrozba rozkolu v hnutí. Našťastie jadro politickej reprezentácie pochopilo reálnu situáciu a ujalo sa legitímnych úloh víťaznej politickej sily (vytvoriť vládnu koalíciu a vôbec novú štruktúru moci). Miestoprísažne však vyhlasujem, že prípad Budaj bola zrejme aj ostane najvysilujúcejšou epizódou tohto obdobia - aspoň pre tých niekoľko ľudí z bratislavského Koordinačného centra - vrátane mňa samého, ktorí sa ocitli v jeho epicentre.
Základný postoj slovenskej verejnosti k problému lustrácií vyjadrujú odpovede občanov na otázky týkajúce sa jeho zmyslu a naň nadväzujúceho riešenia. Z týchto odpovedí vyplýva, že až 54 percent opýtaných občanov považuje lustrácie za potrebné a praje si v nich pokračovať dovtedy.. kým nebudú odhalení všetci bývalí spolupracovníci ŠtB. Skoro 20 percent si naopak myslí, že lustrácie svoj účel splnili a pokračovať v nich už netreba. Ešte radikálnejší postoj vyjadrilo približne 25 percent opýtaných, podľa ktorých k lustráciám vôbec nemalo dôjsť, lebo boli zmanipulované bývalou ŠtB a tzv. „veľké ryby" sú aj tak už dávno v bezpečí.
Lustrácie však prebehli a nikto ich účinok na spoločnosť už neodvráti. Vzniká otázka, aký postoj zaujať voči tým, ktorí s Štb spolupracovali. Podľa výsledkov prieskumu Centra pre výskum spoločenských problémov si 15 percent opýtaných občanov myslí, že by mali byť verejne pranierovaní a politicky znemožnení. Viac ako 60 percent požaduje, aby sa im zakázalo zastávať verejné funkcie, iba 5 percent chce trestať podlo miery previnenia a len 14 percent je za to, aby boli zbavení viny, resp. chce, aby neboli nijako pranierovaní. (pozri: Slovensko po voľbách. Správa z výskumu verejnej mienky Centra pre výskum spoločenských problémov, KC VPN Bratislava, august 1990)
Na jednej strane názorového spektra, resp. konfliktu o politickú budúcnosť Jána Budaja, bola teda celkom jednoznačne formulovaná predstava, ako má vyzerať reprezentácia víťazného politického hnutia - iste by na jej čele nemal figurovať človek ponorený do aféry. Na druhej strane tu bol prístup, ktorý sa opieral o názor, že nie je možné a prípustné zabudovať do genetickej výbavy novej politickej moci informácie poskladané z archívov najrepresívnejšej zložky bývalej moci. Koordinačné centrum hnutia Verejnosť proti násiliu v tejto konfrontácii predstavovalo prvý a Ján Budaj a jeho priaznivci druhý pól uvedeného názorového spektra. Jestvujú celkom zreteľne vyjadrené stanoviská oboch strán. Citácie, ktoré uvádzam ďalej, považujem z hľadiska
pochopenia celého príbehu za kľúčové.
28. júla 1990 sa stretli predsedovia okresných koordinačných výborov VPN na pracovnej porade v Bratislave. Tón diskusie bol jednoznačný. Predstavitelia okresov takmer jednohlasne vyjadrili Jánovi Budajovi svoju podporu, a to nielen ľudskú, ale aj politickú. Inými slovami, väčšina okresných predstaviteľov hnutia Verejnosť proti násiliu vyjadrila názor, že Ján Budaj by mal napriek afére spätej s lustráciami zotrvať v čelnej funkcii hnutia, t. j. ako predseda jeho celoslovenskej rady. Argumentovali zväčša tým, že Ján Budaj je symbolom novembrovej revolúcie a jeho odstúpenie by bolo ústupkom silám minulosti. Na pretras sa pri tejto príležitosti dostala aj integrita Koordinačného centra VPN. Bolo cítiť, že účastníci porady zazlievajú členom koordinačného centra liknavosť resp. príliš zdržanlivý, ba až negatívny postoj voči kauze Budaj. Pár dní na to sa zišiel Politický klub VPN. Bol to konzultatívny orgán bez rozhodovacích právomocí. Skladal sa z ľudí, ktorí požívali autoritu hnutia a diskutovali pri svojich stretnutiach o strategických otázkach formovania slovenskej politickej scény. Klubové stretnutie 2. augusta 1990 bolo venované výhradne prípadu Budaj. Jeho vyústenie bolo jednoznačné. Účastníci diskusie (F. Gál, P. Balgavý, M. Zemko, P. Tatár, M. Žiak, K. Procházka, D. Brezina, V. Sládek, J. Flamík, M. Horský, M. Šimečka st., J. Mihalík, S. Michalič, M. Kusý, P. Zajac, J. Budaj) okrem Procházku, Mihalíka a Budaja všetci jednotne vyslovili názor, že Budaj by sa mal stiahnuť z politickej scény. V obšírnom záverečnom vystúpení povedal Ján Budaj toto: "Ja som sem neprišiel diskutovať o tom, či mám odísť alebo nemám, ale o tom, ako ... Ja navrhujem, aby odchod nebol na tomto Sneme, aby som ho tu ohlásil, že na budúcom Sneme nekandidujem do čelnej funkcie, ale dotiahnem akúsi prácu, ktorú nakoniec všetci robíme spoločne, a to je príprava nových organizačných štruktúr. Bude ohlásený odchod z čelných miest a zároveň bude manifestovoná solidarita hnutia a neprebehne to ako poprava..."
Dva dni nato sa konal Snem VPN (4. 8. 1990), na ktorom mimobratislavskí účastníci opäť manifestovali svoju solidaritu s Jánom Budajom. Zoči-voči prejavom podpory a sympatií, Budaj zabudol na to, čo povedal v Politickom klube. Keďže to vyzeralo, že problém sa jednoducho opäť neuzavrie, vystúpil som po ukončení Snemu s faktami, ktoré som považoval za dostatočnú argumentáciu toho, prečo sa Ján Budaj musí stiahnuť z politickej scény. Doslova som vtedy povedal:
- Ján Budaj vlastnou rukou napísal a podpísal súhlas spolupráce s Štb,- neupozornil na túto skutočnosť ani svojich najbližších priateľov (a to ani v čase pred voľbami),
- klamal, keď na tlačovej konferencii po voľbách vyhlásil, že túto skutočnosť si mienil so sebou odniesť do hrobu a neskôr začal tvrdiť, že ju jednoducho
vytesnil z pamäti,
- navádzal na klamstvo aj také autority ako sú M. Kusý a M. Šimečka st., keď im navrhoval, aby povedali, že podpísal spoluprácu s Štb po dohode s nimi, aby sa mu ľahšie vykonávala disidentská činnosť,
- zapríčinil, že hnutie sa touto kauzou ocitlo na pokraji rozkolu,
- nedodržal stanovisko, ktoré dva dni predtým zaujal na politickom klube.
Vzápätí som ponúkol svoju rezignáciu na post predsedu Koordinačného centra VPN a na člena Slovenskej rady VPN. Ako dôvod som uviedol nebezpečenstvo, že by sa môj postoj mohol interpretovať ako mocenský boj medzi mnou a Budajom (uviedol som tiež druhý dôvod - moju potrebu vrátiť sa k občianskemu povolaniu). Diskusia na druhý deň pokračovala v úzkom kruhu členov Koordinačného centra. A opäť nasledovali mučivé hodiny sebatrýznenia. Peter Zajac ma vtedy naliehavo žiadal, aby som sa nenechal vmanipulovať. do situácie, akoby problém Jána Budaja bol problémom nás dvoch. Napokon sa v našom denníku Verejnosť uverejnilo stanovisko Koordinačného centra VPN, podľa ktorého sa prijalo vyhlásenie Jána Budaja, že nebude na najbližšom Sneme VPN kandidovať na funkciu predsedu Slovenskej rady hnutia a moja žiadosť o uvoľnenie bola až do tohto Snemu zamietnutá.
To však už verejnosť začala problém lustrácií interpretovať ako mocenský boj vnútri hnutia a mne bolo jasné, že rozkolu môže zabrániť iba kolektívny postoj. Medzníkom sa stal Snem hnutia Verejnosť proti násiliu, ktorý sa konal 9. septembra 1990. V tajnom hlasovaní vznikla 25-členná rada VPN, v ktorej bol aj Ján Budaj. Vzápätí, opäť tajným hlasovaním, si rada zvolila svojho predsedu - stal som sa ním ja. Mohlo by sa zdať, že týmto sa náš príbeh končí a môžeme pristúpiť k „poučeniu". Nie je to pravda najmenej z dvoch dôvodov. Prvý - Ján Budaj sa nestal symbolom novembrovej revolúcie náhodu a jeho predchádzajúci život nebol iba hrou na odpor proti režimu. Postoj k jeho kauze má teda aj iný rozmer než pragmaticko-politický. A dôvod druhý: Snemom z 9. septembra sa nič neskončilo. Príbeh Jána Budaja nás sprevádza naďalej a jeho priamych účastníkov pravdepodobne neprestane sprevádzať, pokiaľ budú žiť.
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1991)