Slovenská rada VPN poverila päticu svojich reprezentantov, aby otvorili obálku z federálneho ministerstva vnútra, obsahujúcu výsledok lustrácií, a urobila príslušné úpravy kandidátky hnutia. Bol som medzi nimi aj ja a veľmi presne sa pamätám na atmosféru, ktorá zavládla pootvorení obálky.
Obsahovala mená, identifikáciu vzťahu k Štb (dôverník, spolupracovník), časové obdobie spolupráce a oblasť nasadenia (vnútorný nepriateľ a podobne). Vzápätí sme vyslali do Prahy Jána Langoša - mimochodom, práve on sa stal po júnových voľbách novým federálnym ministrom vnútra po Richardovi Sacherovi - aby si dal znovu objasniť procedúru lustrácií a vierohodnosť jej výsledkov. Po jeho návrate a potvrdení informácií, ktoré nám už boli známe, začali sme so zmenami v našej kandidátke. S podstatnou väčšinou kandidátov sme absolvovali rozhovor, počas ktorého sme ich oboznámili s výsledkom lustrácie. V zápätí takýto kandidát buď sám z kandidátky odstúpil, alebo sme ho z nej stiahli my. Boli to hrozné hodiny a dni. Pred nami defilovali osudy ľudí, ktorí sa zlomili počas dlhoročných väzení, v uránových baniach, počas ciest do zahraničia, či jednoducho pri výkone svojho zamestnania. Niektorí z nich patrili medzi našich dlhoročných známych, priateľov. Boli sme však presvedčení, že túto prekérnu situáciu nemôžeme vyriešiť systémom výnimiek. Bol proste dohodnutý a prijatý princíp – na kandidátke VPN nesmie byť nik, kto má záznam v spisoch Štb. Súčasne sme však boli rozhodnutí, že každému z nich umožníme, aby vstúpil do kontaktu s patričnými úradmi a dokazoval svoju nevinu.
Diskusia s Janom Budajom však postupne prerastala do tragédie. Boli sme postavení pred osud človeka, ktorý prežil svoj život v permanentnej konfrontácii s represívnym aparátom bývalého režimu a ktorý - ako tvrdil - v rámci svojej partizánskej vojny s Štb podpísal aj ono inkriminované vyhlásenie. Žiadal nás o plnú podporu a väčšina z nás zasa jeho, aby pochopil skutočnosť a na nejaký čas sa stiahol z politickej scény. Voľby sa však nezadržateľne blížili, a tak sme stáli pred dilemou: odvolá svoju kandidatúru sám, alebo ho stiahne z kandidátky hnutie? Niekoľko minút pred záverečnou - čo bolo neskôr interpretované ako manipulácia s voličmi - urobil tak sám. Nemôžem však zamlčať, ako to urobil. Sedeli sme vtedy v tej magickej miestnosti na Jiráskovej č. 10 od rána do noci a nehovorili o ničom inom, iba o Budajovi. Vedeli sme, že posledné úpravy kandidátky sú možné do 14-tej hodiny posledného dňa volieb, t. j. 10. júna 1990. V to dopoludnie sme na naše rokovanie prizvali dokonca Alexandra Dubčeka i Slovenskú radu VPN. Do poslednej sekundy sme s Budajom hovorili ako priatelia a partneri. Bol však neoblomný. Napokon som dal pripraviť dva dokumenty. Jeden, v ktorom sa sám vzdáva účasti na našej kandidátke a druhý, ktorým ho z nej odvolávam ja ako úradujúci predseda Koordinačného centra VPN a človek poverený premietnutím výsledkov lustrácií do kandidátky. Do14. hodiny chýbalo azda desať minút, keď Ján Budaj absolvoval dva posledné rozhovory medzi štyrmi očami - s Alexandrom Dubčekom a Jánom Langošom. Neviem, o čom sa zhovárali, je však isté, že približne tri minúty pred vypršaním lehoty odišiel do Košíc (Budaj kandidoval za Východoslovenský kraj) fax, ktorým sa Ján Budaj vzdal účasti na kandidátke VPN.
Hneď na prvej tlačovej konferencii po vyhlásení výsledkov volieb Ján Budaj vysvetlil okolnosti svojej situácie. A hnutie, ústami svojich popredných autorít Mira Kusého, Františka Mikloška, mňa a ďalších vyhlásilo Budajovi plnú ľudskú podporu a dôveru. Považujem za dôležité citovať aspoň časť Budajovho vysvetlenia aféry:
"Som jeden z tých, ktorí boli v zoznamoch Stb vedení ako spolupracovníci ... To, že naša krajina bola krajinou násilia, som spoznal veľmi skoro, už ako osemnásťročný, keď som sa pokúsil ilegálne prekročiť hranice. Zažil som pocit človeka, na ktorého iný človek strieľa. Môj priateľ čo bol pri tom, jedoživotne poznačený. Ako mnohí iní, ktorých zadržali pri ilegálnom prechode hraníc, ani ja som sa po prepustení z väzenia nemohol vyhnúť problémuzvanému železná opona ... Jednu kapitolu môjho života z konca sedemdesiatych rokov som doteraz verejne nespomínal a myslel som si, že si ju odnesiem do hrobu ... Vtom období som sa definitívne rozhodol z vlasti emigrovať. Štátna bezpečnosť už vtedy vedela o mojich kontaktoch s Miroslavom Kusým a Milanom Simečkom, o našich súkromných filozofických seminároch, ktoré sme honosne nazývali antiuniverzitou. Na jednom z výsluchov mi "súdruh eštébák" povedal, že pas nikdy nedostanem, iba ak by som podpísal spoluprácu. Text, ktorý mi predostrel, bol veľmi mierny, nič neznamenajúci. Zdalo sami, že nemám na výber - a tak som podpísal ... Rozhodol som sa odstúpiť, hoci dnes Rada VPN rozhodla, aby som ostal. Neodstupujem z pocitu viny, ani z protestu proti tým, ktorí lustrovali kandidátov VPN. Ale môj spis bol z federálu odcudzený, svoju vinu teda nemôžem vyvrátiť. Chcel by som, aby sa moje odstúpenie chápalo ako gesto solidarity a čistej hry, na ktorej chcem, aby stál môj život, a verím, že na nej bude stáť aj život tejto krajiny ..." (citované podľa: Tarasovič, D.: Vosídlach ŠtB. Aféry po novembri. Nezávislosť, Bratislava 1990, s. 76-77).
Aféra sa však v tých chvíľach iba začínala. Prispeli k tomu nielen masovo- komunikačné prostriedky, ale aj ďalšie skutočnosti. Dominoval medzi nimi fakt, že - ako sa ukázalo - agentúrny spis Jána Budaja už od marca protiprávne vlastnil bývalý námestník federálneho ministra vnútra Viliam Ciklamini. Jeho "senzačné" odhalenia v tlači mali nejasnú motiváciu. Sčasti vyzerali ako súčasť jeho boja za vlastnú očistu po prepustení zo služieb ministerstva vnútra a sčasti ako hra, ktorej protagonistami boli Ján Budaj a Viliam CikIamini iba zdanlivo. Inak si neviem vysvetliť skutočnosť, že Viliam Ciklamini mohol niekedy v marci odcudziť z trezoru ministerstva vnútra agentúrny spis Jána Budaja a iné materiály a držať ich dlhý čas v osobnom vlastníctve. Napokon netreba ani zvlášť obhajovať fakt, že problém lustrácií nie je iba problémom Jána Budaja či hnutia Verejnosť proti násiliu. Z českého prostredia je známa napríklad kauza Bartončík. Tento človek bol, podobne ako Ján Budaj, identifikovaný ako spolupracovník Štb. Spor okolo prípadu Bartončík, ktorý bol predsedom Československej strany lidovej a poslancom Federálneho zhromaždenia, značne zaúčinkoval na českej politickej scéne a strana, ktorú Bartončík do volieb viedol, sa z utrpených strát bude spamätávať ešte hodne dlho.
Veľmi nejasný ostáva však aj postoj ostatných politických strán a hnutí k tejto problematike. Takmer všetci si zgustli na tom, čo sa dialo vo VPN. Veľ mi skromne a potichu však hovorili o vlastných problémoch spätých s lustráciami. Zažil som tlačovú konferenciu tesne po voľbách, kde sa napríklad predstaviteľ Komunistickej strany vyjadrilo lustráciách asi tak, že oni si poriadok vo svojich radoch urobili, podobne predstavitelia Kresťanskodemokratického hnutia. Slovenská národná strana sa dokonca dala počuť, že ona takýto problém nemá a jej kandidáti sú "čistí". Nepoznám, samozrejme, výsledky lustrácií týchto strán a hnutí. O jednom som však presvedčený nejestvuje jediný rozumný dôvod na podporu tvrdenia, podľa ktorého zastúpenie dôverníkov a spolupracovníkov Štb bolo v slovenskej spoločnosti rozdelené tak, že zhruba polovica z nich patrila k VPN a druhá polovica ostatným šestnástim politickým stranám a hnutiam - aspoň takýto dojem vzniká po nahliadnutí do Prehľadu kandidátov politických strán vyčiarknutých z kandidátnych listín podľa stavu k 6. júnu do Slovenskej národnej rady (publikovala ho Ústredná volebná komisia na Slovensku), a to aj napriek tomu, že medzi vyčiarknutými kandidátmi nie sú len tí, ktorí neprešli lustráciami, ale aj takí, ktorí sa z rodinných, zdravotných či pracovných dôvodov rozhodli z kandidátky odstúpiť.
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1991)
Diskusia s Janom Budajom však postupne prerastala do tragédie. Boli sme postavení pred osud človeka, ktorý prežil svoj život v permanentnej konfrontácii s represívnym aparátom bývalého režimu a ktorý - ako tvrdil - v rámci svojej partizánskej vojny s Štb podpísal aj ono inkriminované vyhlásenie. Žiadal nás o plnú podporu a väčšina z nás zasa jeho, aby pochopil skutočnosť a na nejaký čas sa stiahol z politickej scény. Voľby sa však nezadržateľne blížili, a tak sme stáli pred dilemou: odvolá svoju kandidatúru sám, alebo ho stiahne z kandidátky hnutie? Niekoľko minút pred záverečnou - čo bolo neskôr interpretované ako manipulácia s voličmi - urobil tak sám. Nemôžem však zamlčať, ako to urobil. Sedeli sme vtedy v tej magickej miestnosti na Jiráskovej č. 10 od rána do noci a nehovorili o ničom inom, iba o Budajovi. Vedeli sme, že posledné úpravy kandidátky sú možné do 14-tej hodiny posledného dňa volieb, t. j. 10. júna 1990. V to dopoludnie sme na naše rokovanie prizvali dokonca Alexandra Dubčeka i Slovenskú radu VPN. Do poslednej sekundy sme s Budajom hovorili ako priatelia a partneri. Bol však neoblomný. Napokon som dal pripraviť dva dokumenty. Jeden, v ktorom sa sám vzdáva účasti na našej kandidátke a druhý, ktorým ho z nej odvolávam ja ako úradujúci predseda Koordinačného centra VPN a človek poverený premietnutím výsledkov lustrácií do kandidátky. Do14. hodiny chýbalo azda desať minút, keď Ján Budaj absolvoval dva posledné rozhovory medzi štyrmi očami - s Alexandrom Dubčekom a Jánom Langošom. Neviem, o čom sa zhovárali, je však isté, že približne tri minúty pred vypršaním lehoty odišiel do Košíc (Budaj kandidoval za Východoslovenský kraj) fax, ktorým sa Ján Budaj vzdal účasti na kandidátke VPN.
Hneď na prvej tlačovej konferencii po vyhlásení výsledkov volieb Ján Budaj vysvetlil okolnosti svojej situácie. A hnutie, ústami svojich popredných autorít Mira Kusého, Františka Mikloška, mňa a ďalších vyhlásilo Budajovi plnú ľudskú podporu a dôveru. Považujem za dôležité citovať aspoň časť Budajovho vysvetlenia aféry:
"Som jeden z tých, ktorí boli v zoznamoch Stb vedení ako spolupracovníci ... To, že naša krajina bola krajinou násilia, som spoznal veľmi skoro, už ako osemnásťročný, keď som sa pokúsil ilegálne prekročiť hranice. Zažil som pocit človeka, na ktorého iný človek strieľa. Môj priateľ čo bol pri tom, jedoživotne poznačený. Ako mnohí iní, ktorých zadržali pri ilegálnom prechode hraníc, ani ja som sa po prepustení z väzenia nemohol vyhnúť problémuzvanému železná opona ... Jednu kapitolu môjho života z konca sedemdesiatych rokov som doteraz verejne nespomínal a myslel som si, že si ju odnesiem do hrobu ... Vtom období som sa definitívne rozhodol z vlasti emigrovať. Štátna bezpečnosť už vtedy vedela o mojich kontaktoch s Miroslavom Kusým a Milanom Simečkom, o našich súkromných filozofických seminároch, ktoré sme honosne nazývali antiuniverzitou. Na jednom z výsluchov mi "súdruh eštébák" povedal, že pas nikdy nedostanem, iba ak by som podpísal spoluprácu. Text, ktorý mi predostrel, bol veľmi mierny, nič neznamenajúci. Zdalo sami, že nemám na výber - a tak som podpísal ... Rozhodol som sa odstúpiť, hoci dnes Rada VPN rozhodla, aby som ostal. Neodstupujem z pocitu viny, ani z protestu proti tým, ktorí lustrovali kandidátov VPN. Ale môj spis bol z federálu odcudzený, svoju vinu teda nemôžem vyvrátiť. Chcel by som, aby sa moje odstúpenie chápalo ako gesto solidarity a čistej hry, na ktorej chcem, aby stál môj život, a verím, že na nej bude stáť aj život tejto krajiny ..." (citované podľa: Tarasovič, D.: Vosídlach ŠtB. Aféry po novembri. Nezávislosť, Bratislava 1990, s. 76-77).
Aféra sa však v tých chvíľach iba začínala. Prispeli k tomu nielen masovo- komunikačné prostriedky, ale aj ďalšie skutočnosti. Dominoval medzi nimi fakt, že - ako sa ukázalo - agentúrny spis Jána Budaja už od marca protiprávne vlastnil bývalý námestník federálneho ministra vnútra Viliam Ciklamini. Jeho "senzačné" odhalenia v tlači mali nejasnú motiváciu. Sčasti vyzerali ako súčasť jeho boja za vlastnú očistu po prepustení zo služieb ministerstva vnútra a sčasti ako hra, ktorej protagonistami boli Ján Budaj a Viliam CikIamini iba zdanlivo. Inak si neviem vysvetliť skutočnosť, že Viliam Ciklamini mohol niekedy v marci odcudziť z trezoru ministerstva vnútra agentúrny spis Jána Budaja a iné materiály a držať ich dlhý čas v osobnom vlastníctve. Napokon netreba ani zvlášť obhajovať fakt, že problém lustrácií nie je iba problémom Jána Budaja či hnutia Verejnosť proti násiliu. Z českého prostredia je známa napríklad kauza Bartončík. Tento človek bol, podobne ako Ján Budaj, identifikovaný ako spolupracovník Štb. Spor okolo prípadu Bartončík, ktorý bol predsedom Československej strany lidovej a poslancom Federálneho zhromaždenia, značne zaúčinkoval na českej politickej scéne a strana, ktorú Bartončík do volieb viedol, sa z utrpených strát bude spamätávať ešte hodne dlho.
Veľmi nejasný ostáva však aj postoj ostatných politických strán a hnutí k tejto problematike. Takmer všetci si zgustli na tom, čo sa dialo vo VPN. Veľ mi skromne a potichu však hovorili o vlastných problémoch spätých s lustráciami. Zažil som tlačovú konferenciu tesne po voľbách, kde sa napríklad predstaviteľ Komunistickej strany vyjadrilo lustráciách asi tak, že oni si poriadok vo svojich radoch urobili, podobne predstavitelia Kresťanskodemokratického hnutia. Slovenská národná strana sa dokonca dala počuť, že ona takýto problém nemá a jej kandidáti sú "čistí". Nepoznám, samozrejme, výsledky lustrácií týchto strán a hnutí. O jednom som však presvedčený nejestvuje jediný rozumný dôvod na podporu tvrdenia, podľa ktorého zastúpenie dôverníkov a spolupracovníkov Štb bolo v slovenskej spoločnosti rozdelené tak, že zhruba polovica z nich patrila k VPN a druhá polovica ostatným šestnástim politickým stranám a hnutiam - aspoň takýto dojem vzniká po nahliadnutí do Prehľadu kandidátov politických strán vyčiarknutých z kandidátnych listín podľa stavu k 6. júnu do Slovenskej národnej rady (publikovala ho Ústredná volebná komisia na Slovensku), a to aj napriek tomu, že medzi vyčiarknutými kandidátmi nie sú len tí, ktorí neprešli lustráciami, ale aj takí, ktorí sa z rodinných, zdravotných či pracovných dôvodov rozhodli z kandidátky odstúpiť.
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1991)