Diskusia o lustráciách sa vzápätí stala verejnou a výrazne rozochvela ešte vždy krehkú politickú scénu v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike.
V hnutí Verejnosť proti násiliu napokon prevládol názor, že pojem a problém lustrácií treba objasniť priamo na federálnom ministerstve vnútra a potom nechať rozhodnutie na samotných kandidátov do zákonodarných zborov. Vybrali sme sa vtedy do Prahy zbierať informácie tuším traja.
Najprv sme hovorili s Petrom Kučerom na Občianskom fóre a potom sme sa vybrali na ministerstvo vnútra. Podľa vyjadrenia novomenovaného námestníka federálneho ministra vnútra, J. Rumla (jedného z predstaviteľov pražského prednovembrového disentu a človeka, ktorý nastúpil do služieb ministerstva vnútra po personálnych zmenách) bolo zmyslom lustrácií uchrániť budúcich poslancov zákonodarných zborov pred možným vydieraním a manipuláciou. O samotnej procedúre lustrácií nás informoval takto: Niet stopercentnej záruky, že sa s archívami Štátnej bezpečnosti nemanipulovalo, napriek tomu je žiadúce podrobiť kandidátov lustrácii. Je totiž veľmi pravdepodobné, že niektoré z agentúrnych spisov sú vo vlastníctve súkromných osôb a zahraničných rozviedok. Riziko manipulácie a vydierania poslancov je teda priveľké. Súčasne upozornil na diskrétnosť celej procedúry a jej kritériá (vlastnou rukou napísaný a podpísaný súhlas príslušného agenta Štb, odmena za služby). Až neskôr sa ukázalo, že niektoré z informácií boli nesprávne (medzi tými, ktorí neprešli lustráciami boli nielen spolupracovníci, ale aj dôverníci Štb, odmeny za spoluprácu neboli identifikovateľné, došlo k úniku informácií o výsledkoch lustrácií). To však už udalosti boli v behu. Najvyšší orgán hnutia, Slovenská rada Verejnosti proti násiliu, súhlasila s lustráciou svojich kandidátov. S jedinou výnimkou podpísali aj všetci kandidáti hnutia nasledovné vyhlásenie: "Prehlasujem, že som nikdy nespolupracoval so Śtb o som ochotný podriadiť sa šetreniu v tejto veci. Súhlasím tiež s vyhotovením výpisu z trestného registru o mojej osobe.“
Neviem už presne, či výsledky lustrácií priniesol kuriér do Koordinačného centra VPN štyri alebo päť dní pred voľbami. Pravdou však ostáva, že viacerí z kandidátov hnutia boli v procese lustrácií identifikovaní ako dôverníci (t. j. ľudia, ktorí boli na Štb evidovaní ako informátori, pričom viacerí z nich o tejto skutočnosti vôbec nevedeli) a spolupracovníci bývalej Štátnej bezpečnosti. Pred ich odstúpením (odvolaním) z kandidátnej listiny bol každý oboznámený s výsledkom lustrácie. Až na ojedinelé výnimky všetci svoju spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou popreli. Zväčša argumentovali tým, že neboli dôverníkmi ani spolupracovníkmi, ale obeťami Štb. Svoje kontakty s touto inštitúciou vysvetľovali tým, že cestovali po svete, vykonávali zodpovednú prácu, či tým, že boli v opozícii voči režimu. Aby aj človek neznalý pomerov v totalitnom režime pochopil o čo ide, uvádzam jednoduchý, zato však lapidárny príklad z každodenného života vo vtedajšom režime. Prevzal som ho z časopisu Fórum, kde bol publikovaný v apríli 1990 pod názvom" Účet pro Stb". Na otázku redaktora tu riaditeľ pražského hotelu Jalta odpovedá takto: "... prišiel ku mne občas istý pracovník a oznámil mi, že pána YZ, ktorý príde zajtra, máme ubytovať napríklad na šiestom poschodí. Potom som dostával otázky na konkrétny pobyt hostí - kedy pán YZ prišiel, kedy odišiel ... Pokiaľ dotyčný hosť telefonoval z recepcie, predkladali sme mu aj číslo, ktoré volal". Na otázku, či on alebo niektorý z jeho kolegov odmietli takéto informácie, dotyčný riaditeľ odpovedal: "Nie,pokiaľ' viem, vždy sme vyhoveli. Ja som sa staral o tri deti, a aj keď sme s pracovníkmi Štb vychádzali normálne a občas ich aj požiadali o pomoc, napríklad pri vybavovaní pasových formalít, dobre sme vedeli, že v prípade odmietnutia jestvuje kdesi fascikel s našimi hrieškami".
Takto to teda bolo. A takto sa rodila aj tá mohutná masa dôverníkov a spolupracovníkov Štb. Dramatickosť situácie sa vyhrotila skutočnosťou, že medzi neprelustrovanými bol aj špičkový kandidát hnutia, Ján Budaj, jeden z protagonistov revolúcie a človek z novembrových tribún, a niekoľko ďalších osobností, o ktorých bezúhonnosti nebolo zväčša pochýb. Od tejto chvíle sa začala odvíjať jedna z najdramatickejších etáp dovtedajšej životnej dráhy hnutia Verejnosť proti násiliu. V jej centre sa ocitol predovšetkým Ján Budaj, ktorý od prvej chvíle odmietol prijať výsledky lustrácií a jeho boj za vlastnú očistu a plnú rehabilitáciu napokon spôsobil takmer rozkol v hnutí.
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1991)
Najprv sme hovorili s Petrom Kučerom na Občianskom fóre a potom sme sa vybrali na ministerstvo vnútra. Podľa vyjadrenia novomenovaného námestníka federálneho ministra vnútra, J. Rumla (jedného z predstaviteľov pražského prednovembrového disentu a človeka, ktorý nastúpil do služieb ministerstva vnútra po personálnych zmenách) bolo zmyslom lustrácií uchrániť budúcich poslancov zákonodarných zborov pred možným vydieraním a manipuláciou. O samotnej procedúre lustrácií nás informoval takto: Niet stopercentnej záruky, že sa s archívami Štátnej bezpečnosti nemanipulovalo, napriek tomu je žiadúce podrobiť kandidátov lustrácii. Je totiž veľmi pravdepodobné, že niektoré z agentúrnych spisov sú vo vlastníctve súkromných osôb a zahraničných rozviedok. Riziko manipulácie a vydierania poslancov je teda priveľké. Súčasne upozornil na diskrétnosť celej procedúry a jej kritériá (vlastnou rukou napísaný a podpísaný súhlas príslušného agenta Štb, odmena za služby). Až neskôr sa ukázalo, že niektoré z informácií boli nesprávne (medzi tými, ktorí neprešli lustráciami boli nielen spolupracovníci, ale aj dôverníci Štb, odmeny za spoluprácu neboli identifikovateľné, došlo k úniku informácií o výsledkoch lustrácií). To však už udalosti boli v behu. Najvyšší orgán hnutia, Slovenská rada Verejnosti proti násiliu, súhlasila s lustráciou svojich kandidátov. S jedinou výnimkou podpísali aj všetci kandidáti hnutia nasledovné vyhlásenie: "Prehlasujem, že som nikdy nespolupracoval so Śtb o som ochotný podriadiť sa šetreniu v tejto veci. Súhlasím tiež s vyhotovením výpisu z trestného registru o mojej osobe.“
Neviem už presne, či výsledky lustrácií priniesol kuriér do Koordinačného centra VPN štyri alebo päť dní pred voľbami. Pravdou však ostáva, že viacerí z kandidátov hnutia boli v procese lustrácií identifikovaní ako dôverníci (t. j. ľudia, ktorí boli na Štb evidovaní ako informátori, pričom viacerí z nich o tejto skutočnosti vôbec nevedeli) a spolupracovníci bývalej Štátnej bezpečnosti. Pred ich odstúpením (odvolaním) z kandidátnej listiny bol každý oboznámený s výsledkom lustrácie. Až na ojedinelé výnimky všetci svoju spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou popreli. Zväčša argumentovali tým, že neboli dôverníkmi ani spolupracovníkmi, ale obeťami Štb. Svoje kontakty s touto inštitúciou vysvetľovali tým, že cestovali po svete, vykonávali zodpovednú prácu, či tým, že boli v opozícii voči režimu. Aby aj človek neznalý pomerov v totalitnom režime pochopil o čo ide, uvádzam jednoduchý, zato však lapidárny príklad z každodenného života vo vtedajšom režime. Prevzal som ho z časopisu Fórum, kde bol publikovaný v apríli 1990 pod názvom" Účet pro Stb". Na otázku redaktora tu riaditeľ pražského hotelu Jalta odpovedá takto: "... prišiel ku mne občas istý pracovník a oznámil mi, že pána YZ, ktorý príde zajtra, máme ubytovať napríklad na šiestom poschodí. Potom som dostával otázky na konkrétny pobyt hostí - kedy pán YZ prišiel, kedy odišiel ... Pokiaľ dotyčný hosť telefonoval z recepcie, predkladali sme mu aj číslo, ktoré volal". Na otázku, či on alebo niektorý z jeho kolegov odmietli takéto informácie, dotyčný riaditeľ odpovedal: "Nie,pokiaľ' viem, vždy sme vyhoveli. Ja som sa staral o tri deti, a aj keď sme s pracovníkmi Štb vychádzali normálne a občas ich aj požiadali o pomoc, napríklad pri vybavovaní pasových formalít, dobre sme vedeli, že v prípade odmietnutia jestvuje kdesi fascikel s našimi hrieškami".
Takto to teda bolo. A takto sa rodila aj tá mohutná masa dôverníkov a spolupracovníkov Štb. Dramatickosť situácie sa vyhrotila skutočnosťou, že medzi neprelustrovanými bol aj špičkový kandidát hnutia, Ján Budaj, jeden z protagonistov revolúcie a človek z novembrových tribún, a niekoľko ďalších osobností, o ktorých bezúhonnosti nebolo zväčša pochýb. Od tejto chvíle sa začala odvíjať jedna z najdramatickejších etáp dovtedajšej životnej dráhy hnutia Verejnosť proti násiliu. V jej centre sa ocitol predovšetkým Ján Budaj, ktorý od prvej chvíle odmietol prijať výsledky lustrácií a jeho boj za vlastnú očistu a plnú rehabilitáciu napokon spôsobil takmer rozkol v hnutí.
(Fedor Gál: Z prvej ruky. Archa, Bratislava 1991)